Článok Výprava Allalin

Z Prahy sme vyrazili v stredu veľmi skoro, už o štvrtej ráno, v aute sme štyri, ideálny počet nielen do auta, ale aj na ľadovcovú výpravu. Naším cieľom je švajčiarskej mestečko Saas-Fee, alebo skôr Britanniahutte, horská chata, ktorá sa nachádza vo výške 3030 m. Nad Sass-Fee. Vo Furci nás trochu zaskočil vlak, je potrebné buď prekonať horské serpentíny nad Oberwald, alebo nabehnúť aj s autom na vlakovú nápravu a letieť dvadsať minút tunelom. Vraj je to rýchlejšie, volíme teda možnosť B. V Sass-Fee sme včas, práve tak na to, aby sme stihli posledný lanovku nahor (kiež by to parkovisko bolo bližšie), ktorá nás vyvezie na Felskin. Odtiaľ traverzujeme asi hodinu k chate, Bagle sme si samozrejme pekne naložili, celkom zbytočne tiež jedlom, pretože stravovanie na chate je vynikajúci, ako zisťujeme ešte ten istý večer. Máme rezervovanie polpenziu, bez nej chata Buková nejde. Jednu vidličku si odoberám na česanie vlasov, pretože som zabudla hrebeň a po štyroch dňoch mi hrozí dready. Zajtra nás čaká budíček o štvrtej, naše prvé štvortisícovky pred nami.

Pohľad zo západu, od ľadovca Hohlaubgletcher.

Na chate bol solídny rumraj od dvoch hodín od rána, takže vstať o štvrtej nebol vôbec problém. Za svetiel čeloviek vyrážame zľahka po piatej cestičkou dole od chaty priamo na trhliny Hohlaubgratu, nandaváme mačky, nadväzujeme sa a začíname stúpať. Niekde na kóte 3200 m. Pod Allalinhornem smerom k Mittel-Allalin odpočíva moja prilba, ktorá mi nedopatrením spadla a následne sa nenávratne skĺzla pár stoviek metrov. Stúpame ďalej a tesne pod vrcholom (vrstevnice 3880) nás čaká asi päťdesiatmetrová skalka, lezenie zhruba obtiažnosti 3, navyše osadená istením, príjemné spestrenie. Nad skalkou nastupujeme späť na sneh a do mačiek, pred nami je posledných zhruba sto metrov a už sme tam, na krátke rovinke u vrcholového kríža. Riešime, či Slania späť a pôjdeme hľadať (asi márne) tú helmu, alebo zídeme štandardnou cestou – už s niekoľkými skupinkami vrcholových „turistov“ – do Mittel-Allalin a nakoniec vyhráva druhá varianta a my si dávame pivo a čaj vo 3500 m. Vo stanicu horského metra. Celá reštaurácia sa pomaly otáča, aby sa ľudia mohli pokochať. Metrom sme vzápätí nútení zísť do Felskinu, pešia cesta dole je z nepochopiteľného dôvodu zatvorená, stojí nás to každého 26 CHF. Z Felskinu pokračujeme známym traverzu na chate.

… s Matterhornom v pozadí

Vyrážame tentoraz už pred piatou, známou cestičkou dole od chaty smerom na západ a potom ďalej na juh, cez Allalingletcher až k Adlerpassu. Naviazaní a v mačkách, stávame sa preborníkmi v prekonávaní ľadovcových trhlín (ten deň sme ich videli snáď stovky), vyhýbame sa nebezpečným snehovým úsekom a kľučkujeme po ľade a kamenia. Všade na zemi sú ploché zelenavé kamienky – odštiepi žuly, často v kombinácii s bublinkami kremeňa … (market, nezbieraj tie šutre :-D) Pred stúpaním doslova vstupujeme do ľadovcového jazera, rýchlo z neho vzápätí vycouváváme a obchádzame ho zľava, nasleduje už cesta nahor k Adlerpassu, po pravej strane týčiace sa Rimpfischhorn, skalnatý hrebienok v tvare rybieho chrbta, ktorý sa chodí zo západu a my špekulujeme, kam už vyliezla skupinka, ktorú sme stretli. Cestou sme sa rozhodli skúsiť na príhodnom mieste zavŕtať ľadovcový skrutku a overiť jeho nosnosť ako štande (utáhnul bez problémov celej štvorčlennej lanové družstvo), tiež sme cvične zakopali cepín. Ona teória je vec jedna a prax druhá … (Cepín sme potom samozrejme mali problém vyhrabať ;-)) Addlerpass – úchvatný pohľad na Matterhorn na juhozápade, nasleduje firnový hrebienok, stúpame pod slušným sklonom, trhliny sú aj tu, často sú plné cencúľov a krásne. Previazala sme lano, aby sme mali kratšie rozostupy, viažeme na ňom teraz už len motýliky, pretože osmičky sa horšie rozväzujú. Okolo poludnia sme na vŕšku Strahlhornu, cesta k vrcholovému krížu bola nekonečná. Obloha sa trochu zaťahuje a tak svižne zostupujeme nadol, obavy boli zbytočné, za chvíľu nás už opäť sužuje slnka. Niekde v úrovni „jazera“ zapadnem po pás do trhliny. Nikto v podstate ani nehne brvou, lanové družstvo sa zaprie a ja sa rýchlo vydriapu von. Na chatu dorazíme okolo piatej, návrat „skratkou“ cez pole balvanov sa neukázal ako ideálny nápad, posledných sto výškových metrov k chate už sa všetci tešíme, až zuje topánky.

Vpredu Rimpfischhorn – zubatý hrebienok

Pohľad severovýchodným smerom na jazero Mattmark

Tento výstup nebol pôvodne úplne v pláne, alebo nie zo sedla Feejoch, začal sa javiť ako schodná možnosť potom, čo sme cestu obhliadali pri zostupe z Allalinhornu. Chceli sme navyše využiť metra, ktoré nás vyvezie do 3500 m. Na chate tentoraz balíme všetky veci a vyrážame „až“ po šiestej, prvej metro premáva v pol ôsmej z Felskinu, takže nie je potrebné ponáhľať. Zo Saas-Fee prichádzajú lanovkou prvej sobotňajšej štvortisícovky výletníci, väčšinou skupinky vedené ktorými boli páni Guida s cieľom dobyť Allalinhorn. Snažíme sa s nimi moc nemoty a stúpame svižne nahor do 3800 m., Do sedla, kde sa cesta rozdeľuje; my sa na rozdiel od ostatných vydávame cestou na západ – k Alphubelu. Po snehovom mostíku nastupujeme na skalnatý hrebienok, špekulujeme či sa nadviazať a obuť mačky, cestička nie je vždy zrejmá, hora sa nám trochu sype pod nohami. Dvadsať metrov pod vrcholkom Feechopfu (3888 m.) To vzdávame, kamene vôbec nedrží a nás by čakal nepríjemný nezaistený lezecký výstup za stavu heliem –1, navyše neistá možnosť zlaňovanie späť; klasická cesta z Alphubelu vedie totiž inokade – cez Mischalbeljoch, ale my sa kvôli času potrebovali vrátiť cez Feejoch i späť. Dobytie Alphubelu si tu teda nechávame na nabudúce, dobrodružstvo som si užili až dosť.

V pozadí ľadovec Alphubeljoch

Nástup na hrebienok a miesto tesne pod vrchom Feechopf (3888 m.), Z ktorého sme sa rozhodli vrátiť.

Záverečný pohľad na Allalinhorn z Feejochu a na ňom skupinky sobotňajších čtyřtisícovkových turistov.