Výstup na Alphubel

Lyže, pásy, ľadovcové vybavenie, lavínové batohy. Deti nechávate v starostlivosti starých rodičov (zdatných a stále aktívnych lyžiarov) – k radosti oboch strán, ide naskrz o to ustrážiť ten poter, aby na zjazdovke nejazdil prirýchlo. Prvá lanovka zo Saas-Fee bohužiaľ nejde skôr ako v osem tridsať, ale vyvezie nás do výšky 2870 m. – na Längfluh. Nie, naozaj nemáme vyhrané a už vôbec to nemáme zadarmo, musíme odtiaľ vyšliapať 1400 výškových metrov. Bude to celkom boj o čas. Potrebujeme sa vrátiť pred zotmením, čo je v túto ročnú dobu vo štyri.

Štyri Walliské štvortisícovky ešte na inom zábere. Fotené deň predtým zo stanice metra Mittelallain 3500 m.

Počasie už nemohlo vyjsť lepšie, má byť celý deň jasno, dokonca aj lavínová predpoveď klesla na stupeň 2. odbočuje zo zjazdovky na ľadovec a nadväzujeme sa na lano. Potrebujeme sa držať pozdĺž skaly, ktoré podľa pôdorysu hovoríme nohavice, nikde nie sú vidieť stopy, čo je celkom nevýhoda, pretože o to viac budeme musieť pozerať do mapy. Stúpame hore a smerujeme priamo pod hrozivo vyzerajúca Šerák, trhliny sú úplne všade a dosť nás zdržujú. Zhruba od kóty 3300 je výstup strmší, nasadzujeme na lyže haršajzny (to sú také mačky pod lyže, ktoré sa zapnú pod viazanie) a hodnotíme sa čoby družstvo, že sme ich zaobstarali do výbavy, pretože sa s nimi stúpa o dosť lepšie.

Tahle trhlina napríklad má dieru uprostred, také ako oko, ktorým je možné nielen hľadieť na slnko v pozadí, ak prechádzate priamo po snežnom mostíku, ale tiež na východe týčiace sa Allalinhorn (4 027 m.)

Alphubel (4 206 m.) Je pomerne dostupná štvortisícovky, je to ten snehový „bobek“ v diaľke az tohto miesta k nemu zostáva okolo osemsto výškových metrov.

Je jedna hodina popoludní, vystúpali sme skoro tisíc výškových metrov, ale pred nami je ešte štyristo. Vieme už, že to nestihneme. Je čas otočiť sa na cestu späť. Dvíha sa vietor a nás čaká dosť nepríjemný zostup v lanovom družstve na lyžiach. O tom, že by sme dali dole pásy a rozbehli sa každý sám, vôbec neuvažujeme, jednak je miestami čistý ľad, takže nesundáváme ani haršajzny, jednak je tu také množstvo trhlín, že si to jednoducho netrúfneme. … A tak sa traja lyžiari, ktorí si mysleli, že zídu dosť všeličo, vydali na potupnú cestu dole spočívajúce v plužení, občasnom záseku, keď sa haršajzny zahryzli do ľadu a rádoby koordinovanom držanie rozstupov tak, aby lano nebolo moc povolené (a nemotal sa úplne do všetkého – do viazania, do paličiek, okolo nôh …), ani veľmi napnuté, čo je ešte horšie. Zemiakový šalát sme si dali aj tak – vybalili sme ho z batohu v docela nepríjemnom veternom poryve, pretože štýlu treba splniť! Výprava plná výkrikov „MOMENT, neťahajte, NETAHEEEJ!“ bola aj tak výborná a stmeľujúcu jazda.

Nie, to nemám ľadvinku, to je bedrový pás od lavínového batohu a tej šnúrke medzi nohami hovoríme chvostík, keď ho zabudnete navlieknuť do popruhu, máte totiž chvostík ( „pozerá tí chvostík“, „Zastrč si chvostík“). Je tam z toho dôvodu, aby zostal človeku batoh na chrbte, keď airbag vystrelí … Tá strašná železa po stranách sú haršajzny, nikomu sa ich nechcelo pri dojazde na zjazdovku už upratovať.