Nadelhorn, Allalinhorn, Feechopf, Jegihorn
Čtyřtisícovkové lezenie vo Wallise
Tento článok by sa tiež mohol menovať, ako „zavesiť vrece“ na ľahkú štvortisícovky, v tomto prípade Nadelhorn, kruto sme tam vymrzli. Pôvodný plán bol však ďaleko ambicióznejšie – traverz hrebeni Lenzspitze – Nadelhorn, nekonalo sa, napadol čerstvý sneh. Ďalšie lezenie sme si však užili, vrátane parádnych výhľadov, ktoré sú vo Wallise vždy zaručené. Začiatok augusta 2019.
Aklimatizačný deň
Ubytovaní v kempe Saas Grund; je to už taká klasika, kemp je dobre vybavený, dá sa tu navyše rozumne parkovať auto. A prvý deň hurá na Allalinhorn (4 027 m), ideálne to aklimatizačný kopec, ideme tam už po niekoľkýkrát. Mali sme tentoraz pokušenie skúsiť ho Severka (obtiažnosť AD), to znamená „na cepíny“ priamo od stanice Mittel Allalin, neboli tam ale žiadne stopy, tak sa nám tam nechcelo. Vzali sme to teda s davmi (väčšinou jednorazových čtyřtisícovkových turistov s GUID) normálka, pekné to ale bolo.
Pohľad z Allinhornu (4027 m) na východ
Zo stanice metra Mittel Allalin je to k vrcholu pol výškového kilometra. Výstup je ľahký.
Lezenie na Feechopf
Po sestoupání z Allalinhornu do sedla Feejoch sme sa ešte rozhodli trochu si zaliezť a vydali sa po hrebeni na Feechopf (3888 m).
Feechopf
Lezenie to nie je ťažké (klasifikácia PD +, II), hrebienok ale príliš nedrží, je dobré vyskúšať každý kameň, než sa za neho človek chytí. Liezli sme s priebežným istením, z vrcholu späť už bez istenia. Cestou na vrchol sme sa kochali výhľady na Alphubel, Täschhorn a Dom. Saas-Fee sa nachádzalo hlboko pod nami.
Feechopf - k vrcholu (3888 m)
Ľadovec, ktorý vykukuje za vrškom Feechopfu, vedie na Alphubel (4 206 m). Je to odtiaľto k nemu však ešte poldenný túra.
Pohľad na Allalinhorn z vrcholu Feechopfu
Na snímke je vidieť normálka na Allalinhorn, prekvapivo bez ľudí. Už sa prejavuje nadmorská výška, začína nás bolieť hlava, aklimatizovať je jednoducho nutné. Na vrchole Feechopfu je tyč, cez ktorú sa dá slanit. Celá otočka po hrebeni tam a späť nám nezabrala viac ako tri hodiny.
Deň druhý a tretí
Presun na Mischabelhütte (3 300 m)
Predpoveď sľubovala vytrvalý dážď, tento deň mal byť naskrz odpočinkový, potrebovali sme sa len presunúť 1200 výškových metrov hore na chatu Mischabel. Výstup k chate sme sa snažili naplánovať do dopoludňajší časové medzery, kedy to vyzeralo nejschůdněji, ale úplne sa to nepodarilo, cestou sme zmokli, uschli a zase zmokli. Cesta vedie z väčšej časti po skale zaistené Ferrato, ale zvládnu ju aj zdatnejší turisti. Chata stojí priamo na skale, a je z nej fantastický výhľad do údolia Saas-Fee aj na okolité hory. Dorazili sme tam okolo poludnia. Popoludní sa spustilo chumelení. Snáď toho nenapadne moc, dúfali sme. Ďalšie dva dni má byť jasno a bolo by škoda ich nevyužiť. Zdolanie Lenzspitze (4 294 m) s traverzy na Nadelhorn (4 327 m) sme za týchto podmienok už vzdali; tiež všímavý personál na chate odrádzal od tohto nápadu všetky prichádzajúce. Nadelhorn samostatne by sa ale možno zvládnuť dal a prípadne za ním ešte ďalšie ľahšia vrcholky – Stecknadelhorn (4 241 m) a Hochberghorn (4 219 m).
Nad chatou Mischabel, pod nami v diaľke nočnej Saas-Fee
Ráno budíček o štvrť na štyri, v pol štvrtej je na chate pripravená raňajky. Vyráža sa rovno z chaty na skalu, najskôr treba dosiahnuť Schwarzhorn (3 620 m), potom sa cesta rozdeľuje – doľava na Lenzspitze ďalej po hrebeni, doprava po ľadovci na Nadelhorn. Stúpajúci hrebeň lemujú svetielka z čeloviek, pridávame sa k nim. Je to ľahké lezenie, miestami doslova cesta, pekne to ale smeká, skala je namrznutá a pokrytá snehom. Na Schwarzhornu přezbrojujeme do mačiek a nadväzujeme sa na lano, máme radosť, že sa nám podarilo manéver časovo zrýchliť a dostávame sa tak pred dve skupiny. Prestoje na ľadovci, zvlášť keď klikáte kosu, nie sú k ničomu dobré.
Výstup na Nadelhorn
Prešli sme cez ľadovec Hochbalm, za nami je vidieť hrebeň Lenzspitze, ostrý ako žiletka. Začína svitať, cesta ubieha dobre. Je to vážne taká ľahká túra, ide mi hlavou, v osem budeme na vŕšku, ako sme plánovali. Pri výstupe je asi najnáročnejšie zladiť rýchlosť lanového družstva, nebýva to problém až do chvíle, keď jeden potrebuje ísť rýchlejšie, pretože je mu zima, zatiaľ čo iný sa zase potrebuje vydýchať.
Výstup na Nadelhorn - sedlo Windjoch
Nastupujeme na firnový hrebeň, ktorý je už finále pred samotným vrcholom a oprie sa do nás taký veterný poryv, že je zrazu všetka pohoda preč.
Výstup na Nadelhorn, za nami vychádzajúce slnko
Snažíme sa držať úsmev, ale ten palec je skôr dole. Tí rýchlejší sa za chvíľu odpájajú z lana, tu už beztak trhliny nie sú a ísť v družstve nie je nutné, čakať sa totiž naozaj nedá. Prestupuje ma zima skrz na skrz aj napriek kapucňu cez helmu, cepín v ruke príšerne chladí, hoci mám rukavice, vietor fičí čím ďalej silnejšie. Bez lana sa ale ide podstatne lepšie a vrchol je naozaj čoby nevidieť. Dochádzam Petra, nášho najmladšieho člena, ktorý má v tvári divnú grimasu. Čo je? Pýtam sa. Necítim prsty, hovorí, necítim už nejaký čas vôbec prsty na nohách. Okamžite ideme dole, počujem sa, ako hovorím, idem s tebou, je mi beztak taky strašná zima. Sekundu sa rozmýšľa, ale potom sa doslova rozbehne dole, Radek s roštom tiež otočili a ten deň vraj zhruba polovica ľudí. Tomáš pokračuje hore k vrcholu. Pod sedlom Windjoch je konečne závetrí, Petr behá hore a dole, tam a späť, aby rozhýbal nohy. Je to lepšie? Pýtam sa. Moc nie. Tak poď, valíme na chatu.
Hrebeň Lenzspitze (vľavo) - Nadelhorn
Zostupujeme po ľadovci, nie je ešte ani osem hodín ráno. Sme bez lana, ale trhlín je tu pomenej a povrch je zmrznutý. Nie je veľké riziko ísť bez lana, rovnako nemáme inú možnosť. Radek s roštom počkajú na Tomáša, až pôjdu oni, sneh už bude Natata, lano budú skôr potrebovať oni. Dráma nie je potrebné ďalej preťahovať, prsty na nohách na skalkách pred chatou sa rozpustili, ja som mala po zvyšok pobytu nádchu ako trám, Tomáš sa pozrel na vrchol.
Chata Mischabel
Chata Mischabel je vidieť úplne dole na snímke v mrakoch. Zostúpili sme ten deň ešte dole do údolia, v Saas-Fee bolo horúco k padnutie.
Deň štvrtý - vícedélkové lezenie na Jegihorn - cesta Sudgrat
Ráno lanovkou na Hochsaas, odtiaľto zostup pod Jegihorn, cestou cez potok as výhľadmi na zostavu štvortisícoviek – zľava: Dufourspitze, Nordend, Strahlhorn, Allalinhorn (za ním vykující Rimpfischhorn), Alphubel a potom štyri špičky: Täschhorn, Dom, Lenzspitze a Nadelhorn.
Jegihorn (3206 m)
Na Jegihorn vedie ferrata a niekoľko lezeckých ciest, tiež normálne cesta, aj na nej ale skáčete cez kamene sem a tam. Cesta vedie z Weissmieshütte, ku ktorej sa nám nechcelo klesať, takže sme namiesto toho preliezali Šútovo poľa. Vlani v júli bol všade sneh.
Jegihorn Sudgrat
Lezecká vícedélka Sudgrat (obtiažnosť 5a +) je dobre odistená, Stand sú zhruba po dvadsiatich metroch aj menej, vzhľadom k tomu, že sme mali dve šesťdesiatmetrový polky, sme niektoré stand vynechávali. Lezenie šlo hladko, striedali sme sa v ťahanie, bola to radosť, slnko síce pálilo, ale pofukoval vietor. Celkom nám to zabralo hore zhruba 4 hodiny. Video: https://vimeo.com/352434280?…
Jegihorn Sudgrat - záverečná pasáž
Skala perfektne drží a skvele berie. Okolo nás chodili ľudia dole a vedľa z Alpendurstu (najznámejšie lezecká cesta) sa ozývalo občas volania v slovenčine.
Jegihorn vrchol (3206 m)
Rýchle vrcholové foto a natierame dole, aby sme stihli posledný lanovku. Cestou som sa dozvedela: „Si prvý spolulezec, čo si na nič nesťažoval, ani sa na nič nevyhováral.“ Takúto poklonu už mi dlho nikto nevysekl.
Články blízkosti
