švajčiarsko

Lezba na Lagginhorn (4010 m)

Nefotí to s bleskom

Napísal / a 21 článkov a sleduje ho / ju 9 cestovateľov
Lezba na Lagginhorn (4010 m)
Vložené: 06.07.2018
© gigaplaces.com

Na Lagginhorn cestou South Ridge čiže južným hrebeňom; obtiažnosť AD (III / IV). Krásne a exponované lezenie v kvalitnej žule vo švajčiarskom Wallise. Chaty Hohsaas a Weismiesshütte. Búrka pod vrcholom, krúpy a sneh, statická elektrina všade okolo. Chvíle beznádeje. Nezabudnuteľná skúsenosť, ktorá dobre dopadla. Začiatok júla 2018.

Aklimatizácia na Jegihornu

Vícedélkové lezenie na kopec zvaný Ježibaba hora

Hneď ráno po večernom príchode do Saas-Grund sme sa vydali nahor. Bolo nás celkom osem a našou základňou bol kemp v Saas-Grund, mimochodom plný Čechov, on vlastne celý Wallis je tak trochu plný Čechov. My ešte ten prvý večer stretli skupinu od Viktora Kořízka, ktorá sa schádzala na známu „Spaghety tour“; pre nezasvätených: jedná sa o horského vodcu a jeho úspešnú túru cez hlavné hrebene Monte Rosy. Späť ale k skupine našej a našim plánom, boli nemalé – tri štvortisícovky: Lagginhorn, Lendspitze a Nadelhorn.

Ježibaba hora
Autor: Markéta Fibigerová © gigaplaces.com

Ježibaba hora

Jedná sa o ľahké lezenie, obtiažnosť maximálne 5– po ceste s názvom Alpendurst (áno, budete tam mať smäd, cesta je otočená k juhu), je perfektne odistená nity (niektorí povedali by určite „přejištěná“); 14 dĺžok. Hore vedie aj ferrata, pokiaľ z lanovky zo Saas-Grund / Kreuzboden na Hohsaas uvidíte dlhý lanový mostík, tak to je ona, nebojte, chodia tam aj deti. Z vŕšku hory zídete normálka kamennú sutinou, a ak to stihnete pred štvrtou, môžete sadnúť na lanovku v medzistanici Kreuzboden a ušetriť nohám buď nahor, alebo nadol.

Preskoč potok

Ak chceš na ježibaba, preskoč potok. Potok v blízkosti Weissmieshütte sme preskakovali niekoľkokrát, je súčasťou všetkých zostupujúcich ciest a hučí do celého okolia. Sú aj tam dve lávky, ale nie vždy je trafíte.

Preskoč potok
Autor: Markéta Fibigerová © gigaplaces.com

So slnkom v chrbte

Pri lezení na Jegihorn máte celú dobu slnka v chrbte a potom sa do vás opiera zľava. Doľava hľadíte neustále, pretože je tam zostava štvortisícoviek nad Saas-Fee. V diaľke za Allalinhornem a Strahlhornem možno dokonca rozoznať Monterosa vrátane Dufourspitze. Spomínaná ferrata na Jegihorn vedie vpravo od lezecké cesty po inej strane hory, zo stand nie je vidieť.

So slnkom v chrbte
Autor: Markéta Fibigerová © gigaplaces.com
Na vŕšku Jegihornu (3206 m)
Autor: Markéta Fibigerová © gigaplaces.com

Na vŕšku Jegihornu (3206 m)

Ten kríž nebozkávam, skôr si naťahujte lýtka a príšerne ma bolia nohy otlačené z lezečiek. Vrcholová kniha je fuč.

Jedinečný pohľad zhora

Zostava štvortisícoviek nad Saas-Fee: Allalinhorn (úplne vľavo; za ním vystupuje ostrý hrebeň Rimpfischhornu), Alphubel (snehový bobek schovaný za krížom), Taschhorn, Dom (schovaný v mrakoch), Lendzpitze a Nadelhorn (dva očné zuby spojené sedlom).

Jedinečný pohľad zhora
Autor: Markéta Fibigerová © gigaplaces.com

Lagginhorn cestou South Ridge (Südgrat)

Keď nie je čas fotiť sa u vrcholového kríža

Prespávame na chate Hohsaas v troch tisícoch metroch, budíka na 3:15. Vo štyri stojíme pred chatou, je nás šesť, jeden z nás nemá čelovku. Nijako zvlášť to nevadí, čoskoro bude svitať, že to bude zásadne vadiť neskôr, nás samozrejme vôbec nenapadne, máme v pláne stihnúť v 16 hodín lanovku nadol. Veselo si ideme, najprv stúpanie do sedla Lagginjoch po skalke nad chatou a potom dlhší úsek po snehu, v šesť ráno sme pod hrebienkom a nastupujeme na skalu.

Nástup k hrebienka

Vľavo nie je vrchol, na fotke je vidieť zhruba prvá tretina cesty. Stúpanie snehom ide hladko, rovnako ako nástup na skalu.

Nástup k hrebienka
Autor: Markéta Fibigerová © gigaplaces.com
Severný hrebeň Weismiessu
Autor: Markéta Fibigerová © gigaplaces.com

Severný hrebeň Weismiessu

Hrebienok Lagginhornu plynule v sedle Lagginjoch prechádza do hrebeňa Weismiessu. Vychádza slnko, je krásny deň vhodný na zdolanie štvortisícové hory vo Wallise.

Pohľad z hrebeňa Lagginhornu severovýchodným smerom
Autor: Markéta Fibigerová © gigaplaces.com

Pohľad z hrebeňa Lagginhornu severovýchodným smerom

Hrebienok nie je odistený, na celej ceste sú asi len tri miesta, kde nájdete fixné slučka. Skala je veľa členitá a pritom pevná (žula). Využívame klasických spôsobov priebežného istenie, lano do medzier, obhazujeme kamene, občas použijeme k dojištění vlastnej slučka, asi dvakrát tiež friendy.

VHT nie je skalné lezenie

VHT nie je lezenie, čiže turistika nemá so športovým lezením v zaistených cestách veľa spoločného a je dobré to mať na pamäti. Nestane sa vám totiž to, čo nám, že to akosi přejistíte a idete príliš pomaly. Hrebienok Lagginhornu k tomu zvádza, náročnejších pasáží je tam celkom veľa a padať sa nikomu nechce. Rezervy je ale treba hľadať v lepšiu prácu s lanom (nie v neistený sa) a vo zdokonalenie tzv. Priebežného istenie. Využívať viac půlloďák (polovičný lodný slučku), pretože umožňuje pohyb lana tam i späť, neslaňovat sa na krátkych úsekoch dolu, atď. Tiež sme trochu viac fotili a všeobecne sa rozprávali, ono hlavne, keď ide šesť ľudí spoločne a na ťažších lezeckých úsekoch na seba čaká, čas prieťahov celej skupiny sa sčíta a hora ako Lagginhorn to neodpúšťa. V jedenásť hodín dopoludnia sme teda ešte len v polovici hrebienku, a to sme chceli byť už na vrchole. Neskorší tracking z hodiniek ukázal, že sme celkovo po hrebeni našli niečo okolo šesť kilometrov (Neporovnávajte sa vzdialeností na mape), neviem, ako veľmi sa hodinkám dá veriť, ale o niečom to vypovedá.

V druhej polovici cesty ku krížika
Autor: Markéta Fibigerová © gigaplaces.com

V druhej polovici cesty ku krížika

Dosiahnutie vrcholu sme přeplánovali na šesť hodín večer. Nezdalo sa nám to tak strašné, vzhľadom k tomu, že nás potom čaká „len“ normálka dole a vidieť ich do desiatich. Iste sa tiež prejavila kolektívnu zodpovednosť, čiže ak bol by tam každý sám za seba, možno by začal dôkladnejšie študovať čas a začal zvažovať, či napríklad nie je na mieste zavolať si vrtuľník, ako úplne adekvátne riešenie vzniknutej situácie. V tejto chvíli to bol totiž posledný okamih, kedy sa vrtuľník privolať dal. Ako sme sa neskôr dozvedeli, jeden letel ten deň i pre Čechov na Matterhorn, volali ho zaujímavým spôsobom – cez libereckej hasičov, boli v tú chvíľu o dosť nižšie, než my.

Čo to je za chrobáčikmi

To nie sú chrobáčiky, to bzučanie, odpovedám a už nejakú chvíľu viem, že je všetko zle, to je statická elektrina. Začína búrka. Mala prísť neskôr. Je šesť hodín večer a my sa nachádzame pod skalné vežou, z ktorej sa asi dvadsať metrov slaňuje, vrchol máme na dohľad, ale zostáva k nemu ešte aspoň hodina. Zatiaľ neprší, ale vzduch je doslova nabitý napätím, stojí nám chlpy. Voláme 112 (áno, malo to byť rovno 144, čo je číslo horskej služby, on je v tých štyroch tisícoch človek tiež trochu zblbnutý), vrtuľník nám však rovnako teraz nikto nepošle, do búrky a do noci záchranný vrtuľník nelieta. Čakáme, že by nám mohli poradiť inú zostupovú cestu. Dávame cepíny pár metrov od nás, zvažujeme možnosti, ale veľa ich nemáme, bivakovať nie je kde a nie sme na to ani vybavenie. Najskôr sa nedá dovolať vôbec. Na druhý pokus nás prijme pracovník linky, čo nevedia anglicky, a keď mu oznámime polohu, pustí nám muziku … Potom si nás prehadzujú, niekoľkokrát to vypadne a do nás začínajú mlátiť krúpy … Konečne dostávame na ucho horského vodcu. Radek je v tej chvíli už pripravený na zlaňovanie do miesta, odkiaľ sa zdá, že by sme mohli Traverzový k normálce. Guide nám bohužiaľ oznámi, že musíme urobiť presne to, čo vyzerá najviac nebezpečne a čo vôbec nechceme – ísť na vrchol, iná cesta vraj nie je. „A ten kolega, čo chce slanit, nech na to zabudne“, dodá, "odtiaľ sa nedostanete, slaný sa na druhú stranu z veže do skalnej police a pokračujte v ceste, zlaňovacie kruh je pár metrov na vami – áno, tam, čo ukazuje ten druhý (Karel) ". Neskôr sme sa dozvedeli, že na nás v tú chvíľu pozeral zo Saas-Fee ďalekohľadom, tiež nás pozorovali Guidi z chaty Weissmiesshutte, kde končí normálne cesta. Leje ako z krhly, blesky nám svištia okolo hlavy, je to len otázka času, ide hlavou každému z nás. Všetci sa ale správali skvelo, žiadna panika, cielený postup vpred, makáme ako fretky. Po zlanenie veže sme rýchlo zdolali strmé snehové polia, potom už konečne prišla posledná časť hrebeňa, stovka metrov k vrcholovému krížu, pred chvíľou to doňho praskli. Vrhám sa na skaly na mačkách ako tiger, za sebou na lane Honzu, obaja už sme pocítili slabší zásahy prúdom, celá skala iskrí. Priamo pod krížom trčí obrovský bleskozvod, ale to už sme konečne hore a začíname zostupovať dole po normálce, konečne len sneh! Nefotí to hlavne s bleskom, stalo sa vtipom skupiny po zvyšok výpravy. Fotku u kríža samozrejme nikto nekúpil. Normálka čiže normálne cesta je obtiažnosti PD, celkom strmý svah, valíme dole ako najrýchlejšie to ide, našťastie sú vidieť stopy. Za chvíľu začne tma a sme to my, kto má len jednu čelovku. Pod sebou vidíme v diaľke svetlo Karla a Radka a keď sa nad nami za čas objaví svetielka Aleša s Monikou, hovoríme si, že to asi prežijeme. Napadlo ohromné množstvo snehu a stále sa sype, búrka pomaly ustala. V desať hodín večer sme pol výškového kilometra pod vrcholom, bohužiaľ prichádzame do skál, kde nie sú vidieť stopy. Rýchlosť sa rapídne znižuje, pretože kontrolujeme cestu na mape pomocou polohy. Sme už vyčerpaní a premrznutí, ja vždy prejdem kus a potom sa otáčam a svietim na cestu Honzovi, ktorý v skalkách navyše stratil jednu mačku. Tie skalky sú nekonečné, máme ich už plné zuby. Pod sebou zrazu uvidíme tri svetla stúpajúce nahor k nám, a to nám dodá posledné sily. Guidi z Weismieshütte nám idú naproti. Dostaneme čaj as jedným z nich sa vydávame na cestu k chate, zvyšní dvaja idú naproti Alešovi a Monike. Ich svetielka sa zastavila ešte strašne vysoko; neskôr sme sa dozvedeli, že si urobili zahrabať. Príbeh už sa chýli ku koncu, ktorý bol šťastný. Monika s Alešom dorazili na chatu v šesť ráno, my okolo pol štvrtej. Naše cepíny zniesli o dva dni neskôr Guidi dole, keď išli južné hrebeň s klientmi. Počasie v celom Wallise sa zhoršilo na niekoľko ďalších dní, a tak sme zvyšný čas strávili odpočinkom, športovým lezením v údolí Saas-Fee a tiež výstupom na Allalinhorn, ľahkú štvortisícovky dostupnú z Mittel-Allalin metra. Sme na ceste domov do Čiech a sme za to veľmi radi.

Panorama na záver

Všimla som si, že na kopce dosť často ako prvý vyliezli duchovný, nielen normálka, tiež lezeckými cestami. Rovnako v prípade Weismiess skupiny stál ako prvý na vrcholoch hôr saaský pastor. Človek si hovorí, či to bolo hlavne tým, že nikto iný na to nemal prostriedky, čas a koniec koncov ani zvláštne motiváciu a či tam hľadali duchovné hlavne vytrhnutiu, či inú inšpiráciu. Inšpiratívne sú tie vrcholy každopádne.

Panorama na záver
Autor: Markéta Fibigerová © gigaplaces.com
Zatlieskaj autorovi článku!
Zdieľaj to:

Praktické informácie

Vďaka!

Bol (a) si tam? Napíš recenziu tohto miesta

Hodnotilo už 0 cestovatelia

Bol (a) si tam? Napíš recenziu tohto miesta

Pre vloženie recenzia sa musíš alebo