Lezba na Lagginhorn (4010 m)

Hneď ráno po večernom príchode do Saas-Grund sme sa vydali nahor. Bolo nás celkom osem a našou základňou bol kemp v Saas-Grund, mimochodom plný Čechov, on vlastne celý Wallis je tak trochu plný Čechov. My ešte ten prvý večer stretli skupinu od Viktora Kořízka, ktorá sa schádzala na známu „Spaghety tour“; pre nezasvätených: jedná sa o horského vodcu a jeho úspešnú túru cez hlavné hrebene Monte Rosy. Späť ale k skupine našej a našim plánom, boli nemalé – tri štvortisícovky: Lagginhorn, Lendspitze a Nadelhorn.

Ak chceš na ježibaba, preskoč potok. Potok v blízkosti Weissmieshütte sme preskakovali niekoľkokrát, je súčasťou všetkých zostupujúcich ciest a hučí do celého okolia. Sú aj tam dve lávky, ale nie vždy je trafíte.

Pri lezení na Jegihorn máte celú dobu slnka v chrbte a potom sa do vás opiera zľava. Doľava hľadíte neustále, pretože je tam zostava štvortisícoviek nad Saas-Fee. V diaľke za Allalinhornem a Strahlhornem možno dokonca rozoznať Monterosa vrátane Dufourspitze. Spomínaná ferrata na Jegihorn vedie vpravo od lezecké cesty po inej strane hory, zo stand nie je vidieť.

Zostava štvortisícoviek nad Saas-Fee: Allalinhorn (úplne vľavo; za ním vystupuje ostrý hrebeň Rimpfischhornu), Alphubel (snehový bobek schovaný za krížom), Taschhorn, Dom (schovaný v mrakoch), Lendzpitze a Nadelhorn (dva očné zuby spojené sedlom).

Prespávame na chate Hohsaas v troch tisícoch metroch, budíka na 3:15. Vo štyri stojíme pred chatou, je nás šesť, jeden z nás nemá čelovku. Nijako zvlášť to nevadí, čoskoro bude svitať, že to bude zásadne vadiť neskôr, nás samozrejme vôbec nenapadne, máme v pláne stihnúť v 16 hodín lanovku nadol. Veselo si ideme, najprv stúpanie do sedla Lagginjoch po skalke nad chatou a potom dlhší úsek po snehu, v šesť ráno sme pod hrebienkom a nastupujeme na skalu.

Vľavo nie je vrchol, na fotke je vidieť zhruba prvá tretina cesty. Stúpanie snehom ide hladko, rovnako ako nástup na skalu.

VHT nie je lezenie, čiže turistika nemá so športovým lezením v zaistených cestách veľa spoločného a je dobré to mať na pamäti. Nestane sa vám totiž to, čo nám, že to akosi přejistíte a idete príliš pomaly. Hrebienok Lagginhornu k tomu zvádza, náročnejších pasáží je tam celkom veľa a padať sa nikomu nechce. Rezervy je ale treba hľadať v lepšiu prácu s lanom (nie v neistený sa) a vo zdokonalenie tzv. Priebežného istenie. Využívať viac půlloďák (polovičný lodný slučku), pretože umožňuje pohyb lana tam i späť, neslaňovat sa na krátkych úsekoch dolu, atď. Tiež sme trochu viac fotili a všeobecne sa rozprávali, ono hlavne, keď ide šesť ľudí spoločne a na ťažších lezeckých úsekoch na seba čaká, čas prieťahov celej skupiny sa sčíta a hora ako Lagginhorn to neodpúšťa. V jedenásť hodín dopoludnia sme teda ešte len v polovici hrebienku, a to sme chceli byť už na vrchole. Neskorší tracking z hodiniek ukázal, že sme celkovo po hrebeni našli niečo okolo šesť kilometrov (Neporovnávajte sa vzdialeností na mape), neviem, ako veľmi sa hodinkám dá veriť, ale o niečom to vypovedá.

To nie sú chrobáčiky, to bzučanie, odpovedám a už nejakú chvíľu viem, že je všetko zle, to je statická elektrina. Začína búrka. Mala prísť neskôr. Je šesť hodín večer a my sa nachádzame pod skalné vežou, z ktorej sa asi dvadsať metrov slaňuje, vrchol máme na dohľad, ale zostáva k nemu ešte aspoň hodina. Zatiaľ neprší, ale vzduch je doslova nabitý napätím, stojí nám chlpy. Voláme 112 (áno, malo to byť rovno 144, čo je číslo horskej služby, on je v tých štyroch tisícoch človek tiež trochu zblbnutý), vrtuľník nám však rovnako teraz nikto nepošle, do búrky a do noci záchranný vrtuľník nelieta. Čakáme, že by nám mohli poradiť inú zostupovú cestu. Dávame cepíny pár metrov od nás, zvažujeme možnosti, ale veľa ich nemáme, bivakovať nie je kde a nie sme na to ani vybavenie. Najskôr sa nedá dovolať vôbec. Na druhý pokus nás prijme pracovník linky, čo nevedia anglicky, a keď mu oznámime polohu, pustí nám muziku … Potom si nás prehadzujú, niekoľkokrát to vypadne a do nás začínajú mlátiť krúpy … Konečne dostávame na ucho horského vodcu. Radek je v tej chvíli už pripravený na zlaňovanie do miesta, odkiaľ sa zdá, že by sme mohli Traverzový k normálce. Guide nám bohužiaľ oznámi, že musíme urobiť presne to, čo vyzerá najviac nebezpečne a čo vôbec nechceme – ísť na vrchol, iná cesta vraj nie je. „A ten kolega, čo chce slanit, nech na to zabudne“, dodá, "odtiaľ sa nedostanete, slaný sa na druhú stranu z veže do skalnej police a pokračujte v ceste, zlaňovacie kruh je pár metrov na vami – áno, tam, čo ukazuje ten druhý (Karel) ". Neskôr sme sa dozvedeli, že na nás v tú chvíľu pozeral zo Saas-Fee ďalekohľadom, tiež nás pozorovali Guidi z chaty Weissmiesshutte, kde končí normálne cesta. Leje ako z krhly, blesky nám svištia okolo hlavy, je to len otázka času, ide hlavou každému z nás. Všetci sa ale správali skvelo, žiadna panika, cielený postup vpred, makáme ako fretky. Po zlanenie veže sme rýchlo zdolali strmé snehové polia, potom už konečne prišla posledná časť hrebeňa, stovka metrov k vrcholovému krížu, pred chvíľou to doňho praskli. Vrhám sa na skaly na mačkách ako tiger, za sebou na lane Honzu, obaja už sme pocítili slabší zásahy prúdom, celá skala iskrí. Priamo pod krížom trčí obrovský bleskozvod, ale to už sme konečne hore a začíname zostupovať dole po normálce, konečne len sneh! Nefotí to hlavne s bleskom, stalo sa vtipom skupiny po zvyšok výpravy. Fotku u kríža samozrejme nikto nekúpil. Normálka čiže normálne cesta je obtiažnosti PD, celkom strmý svah, valíme dole ako najrýchlejšie to ide, našťastie sú vidieť stopy. Za chvíľu začne tma a sme to my, kto má len jednu čelovku. Pod sebou vidíme v diaľke svetlo Karla a Radka a keď sa nad nami za čas objaví svetielka Aleša s Monikou, hovoríme si, že to asi prežijeme. Napadlo ohromné množstvo snehu a stále sa sype, búrka pomaly ustala. V desať hodín večer sme pol výškového kilometra pod vrcholom, bohužiaľ prichádzame do skál, kde nie sú vidieť stopy. Rýchlosť sa rapídne znižuje, pretože kontrolujeme cestu na mape pomocou polohy. Sme už vyčerpaní a premrznutí, ja vždy prejdem kus a potom sa otáčam a svietim na cestu Honzovi, ktorý v skalkách navyše stratil jednu mačku. Tie skalky sú nekonečné, máme ich už plné zuby. Pod sebou zrazu uvidíme tri svetla stúpajúce nahor k nám, a to nám dodá posledné sily. Guidi z Weismieshütte nám idú naproti. Dostaneme čaj as jedným z nich sa vydávame na cestu k chate, zvyšní dvaja idú naproti Alešovi a Monike. Ich svetielka sa zastavila ešte strašne vysoko; neskôr sme sa dozvedeli, že si urobili zahrabať. Príbeh už sa chýli ku koncu, ktorý bol šťastný. Monika s Alešom dorazili na chatu v šesť ráno, my okolo pol štvrtej. Naše cepíny zniesli o dva dni neskôr Guidi dole, keď išli južné hrebeň s klientmi. Počasie v celom Wallise sa zhoršilo na niekoľko ďalších dní, a tak sme zvyšný čas strávili odpočinkom, športovým lezením v údolí Saas-Fee a tiež výstupom na Allalinhorn, ľahkú štvortisícovky dostupnú z Mittel-Allalin metra. Sme na ceste domov do Čiech a sme za to veľmi radi.

Všimla som si, že na kopce dosť často ako prvý vyliezli duchovný, nielen normálka, tiež lezeckými cestami. Rovnako v prípade Weismiess skupiny stál ako prvý na vrcholoch hôr saaský pastor. Človek si hovorí, či to bolo hlavne tým, že nikto iný na to nemal prostriedky, čas a koniec koncov ani zvláštne motiváciu a či tam hľadali duchovné hlavne vytrhnutiu, či inú inšpiráciu. Inšpiratívne sú tie vrcholy každopádne.