Cestopis Moldavsko na 3dni

Keď sa ma niekto spýtal, prečo vlastne chcem ísť do Moldavska, odpoveď bola jednoduchá. Pretože som tam ešte nebol. Keď som si prechádzal rôzne stránky o Moldavsku, opakovalo sa tam stále len niekoľko zaujímavostí na pozeranie, medzi ktorými dominovala rôzne vinárstvo, čo ale zase pre mňa nie je nijako atraktívne turistický cieľ. Nakoniec som sa rozhodol, pre zhruba 2,5 dňový pobyt v tejto krajine, s tým, že dôjdem verejnou dopravou a to znamená ďalšie dva dni na ceste. Do Kišiňova sa síce dá letieť lietadlom, je to ale s prestupom a doba celkového letu sa veľmi líšia, ako aj cena leteniek. Správny dobrodruh jede autobusom. Tu je potrebné počítať s dobou jazdy asi 24 hodín plus mínus autobus, pretože kvalita ciest v Moldavsku a na východe Rumunska nie je proste ideálne. Navyše sú tu ešte prestoje aj na hraniciach. Ak plánujete cestu busom do Moldavska, na CP presné informácie nenájdete. Odchody i zastávky sa líši od skutočnosti. Spoločnosti zastavujú pri benzínových pumpách alebo jednoducho niekde v centre mesta pri ceste a pasažierov Obvolávama telefonicky kedy a kam prídu. To, že sa nám pokazil v Brne autobus popisovať nebudem, snáď len to, že bolo udivujúce ako moldavskí vodiči zohnali po 6-tich hodinách 1400 km od domova nový autobus. Cesta potom prebehla bez problémov. Na obchvate Budapešti sme dostali v motoreste výbornú gulášovou polievku (bolo v cene lístka) a niekoľkokrát počas cesty teplý nápoj a malé občerstvenie. Trochu zdržanie prišlo na Moldavskej hranici a to vlastne kvôli mne, ako jedinému nemoldavskému posažérovi. Prebiehal so mnou asi 20 minútový pohovor, kam idem, prečo, kde bývam, pracujem, rodinný stav atď a to dokonca v troch jazykoch. Najprv rusky, potom keď som sa zmienil o mojej práci v Nemecku sme prešli na nemčinu a nakoniec sa mi colník zveril s tým, že kedysi pracoval v Čechách a skončili sme u češtiny. Inak ak nevládnete rumunským jazykom, je tu ruština skoro nutnosť. Anglicky som sa moc nechytal. Do Kišiňova sme prišli už len s trojhodinovým oneskorením, miesto v pol druhej až okolo piatej hodiny. Ten deň som mal v pláne len prehliadku Kišiňova. Hostel, ktorý som si vybral bol asi 15 minút chôdze od miesta, kde nás autobus vyklopil a tak som sa stihol rýchlo ubytovať a ešte vykonať krátku prehliadku hlavného mesta. Tiež som si musel vymeniť miestnu menu. MDL teda moldavský lei zoženiete v početných zmenárňach alebo bankách v centre mesta skoro na každom rohu. Kurz sa líšil asi o 1 Lei na Euro medzi najlepším a najhorším kurzom a keď budete hľadať, zoženiete aj zmenáreň, kde možno vymeniť českej koruny. Moldavsko ešte nepatrí k miestam, kam jazdia davy turistov, napriek tomu aj tu sa situácia trochu mení a cestovatelia začínajú túto krajinu objavovať. Kišiňov nemá klasické historické centrum, to vzalo za svoje pri náletoch za druhej svetovej vojny a tak je treba pamiatky trochu objavovať na niekoľkých miestach mesta. Ja sa najprv vydávam na hlavnú triedu Stefan cel Mare si Sfint, na ktoré a okolo ktorej sa nachádza niekoľko zaujímavostí. Jednak je to miestna radnica s infocentre, ktoré je otvorené vo všedné dni až do 19 hodín a možno tú zdarma získať plánik mesta (tak ako v slovenských íčkách) a jednoduchý plánik krajiny so zaujímavosťami. Inak skúsenosť z nákupy máp: v predajniach s knihami sa predávajú aj mapy v podobe prospektov, ktoré by u nás určite boli zadarmo. Ďalej je tu katedrálové park s víťazným oboukem a katedrálou narodenie Krista, na projejší strane potom na to nadväzuje centrálny park Štefana Veľkého s niekoľkými fontánami, v ďalšom bloku parlament (typická stavba z čias ZSSR) a naproti novo postavený prezidentský palác (skôr pripomína sídlo renomovanej firmy). Ešte som zabudol na budovu Národného divadla opery a baletu. Posledný stavbou, kam som došiel, bol Kostol premeny dievčatá a potom som sa vracal späť. Za radnicou si možno potom povšimnúť organový siene a Národného divadla. Charakter mesta sa zrazu začína meniť. Prichádza výškové budovy a paneláky. Ďalej smerujem k hlavnej stanici. Za zmienku stojí ešte typicky „sovietsky“ hotel Kišiňov. Nasleduje veľký kruhový objazd obklopený nákupnými centrami a bulvárom Jurija Gagarina sa dostávam k stanici. Budova je síce pekná, ale v súčasnej dobe moc využitie nemá. Denne odtiaľ odchádza 3 osobné vlaky a asi 5 vlakov diaľkovej dopravy s rôznym obmedzením jázd. U nádraží ešte dokumentujte zvláštne farebne natretú parný rušeň a okolo opustených pokladní prímestskej dopravy, ktorá pamätajú lepšie časy sa vraciam späť. Beriem to však cez supermarket (obchody sú tu otvorené aj do polnoci) a v stavom sa v jednej reštaurácii obchodného centra na šašlik. Na pitie si môžem vybrať široký sortiment … karlovarských minerálok. Na hostel jedu trolejbusom. Je to najpohodlnejšie možnosť prepravy v Kišiňove, lístok stojí 2 LEI (2,50 Sk) a po nástupe si vás nájde sprievodcovia vo fialovej veste as kotúčikom cestovných lístkov nasadenom na prostredníka, a lístok vám ochotne predá.

Druhý deň ráno vyrážam ku kláštoru v Curchi. V Moldavsku sa dá v podstate všade dostať autobusy, respektíve aby som bol presný v 90% sú to maršrutky, čo sú mini a midibusy tak do 20 cestujúcich a zastavujú v podstate kdekoľvek na znamenie. Sú veľmi rozšírené v krajinách bývalého ZSSR. Kým častokrát jazdia tieto dopravné prostriedky bez cestovných poriadkov, v Moldavsku majú presné časy odchodov a tie sa aj dodržiavajú. Len je trochu problém si ich zistiť. Tak ako v Čechách je IDOS, tu pre túto dopravu vytvorili internetové stránky www.autogara.md, kde sa dá nájsť spojenie. Má to len niekoľko háčikov, nájde to len priame linky a len z veľkých miest. Rovnako tieto spojenia neobsahujú všetky zastávky na linke. Ďalším zádrheľom je existencia štyroch autobusových staníc v Kišiňove a to hlavné, južné, severné a tzv. Suburban. Po niekoľkých hodinách hľadania som zistil, že bus do Curchi je linka do dediny Ghetlova a práve z nádražie suburban v 9.30. Trochu mi zamotala hlavu aj informácie v mapách, že zastávka suburban sa nachádza kúsok od hlavnej vlakovej stanice. No skúsime vylučovací metódu. Hlavná autobusová stanica v Kišiňove, ktoré sa nachádza rohu ulíc Metropolit Varlaam a Tighina nebol problém nájsť, skôr bol problém identifikovať čo je nádražie a čo je miestna tržnica. Aj vchod je trochu maskovaný početnými stánky so všetkým možným. Na informáciách sa dozvedám, že stanica suburban je vlastne kúsok odtiaľ, a mávnutím ruky sa dozviem smer … zhruba. Napriek tomu ma to stálo ešte štyri otázky (je tu niekoľko pokladníc rozmiestnených po celej ploche stanica) ako som našiel, čo som hľadal. Toto stanička pre prímestské spoje, je vlastne pokračovanie toho hlavnej stanice na prvej menovanej ulici a má vlastné pokladnice (avšak veľmi ľahko prehliadnuteľný medzi trhoveckými stánky). Musel som pani však pripomenúť kam ten spoj vôbec jede, keď som povedal názov kláštora, nevedela, čo mi má predať. Tak sláva, lístok ukazujem vodiči a ešte ma poteší jedna skutočnosť, vozidlo má na smerové tabuli časy odchodov aj späť, tak aspoň viem, kedy mi to ide. Cesta trvá asi hodinu a štvrť, z hlavného mesta vyrážame po štvorprúdovej rozhrkané ceste. Neviem, či tu majú nejakú preventívnu dopravné akciu, alebo si len miestni policajti musia zarábať na výplaty, ale na čtyřicetikilo­metrovém úseku do Orhei napočítam tri hliadky zastavujúce auta. Voz nie je plný a cesta prebieha celkom plynule. Len musím sledovať cedule, pretože žiadne hlásenie zastávok tu neexistuje. Maršrutky ma vyhadzuje na hlavnej ceste, odkiaľ je to ešte asi 500 metrov ku kláštoru. Je tu aj pekná betónová autobusová zastávka (ako skoro všade), ale bez cestovných poriadkov. Vydávam sa dedinkou len s pár domčeky. Ku tunajšiemu koloritu patria klasické studne s rumpály, aj keď dnes sa ich už rad nepoužíva, ktoré sú ako u domov pozdĺž cesty, taky aj v sadoch, na viniciach alebo na pastvinách. Tiež je tu obchod otvorený až do večerných hodín (ako skoro všade v Moldavsku). Prichádzam k parkovisku, kam práve prišiel školský autobus s deťmi a ich učiteľkami, s šatky na hlavách, pretože do pravoslávnych chrámov majú ženy prístup iba s pokrývkou hlavy. Väčšinou sa tam dajú šatky aj zapožičať. Naproti parkovisku je jazero Lacul Curchi, odkiaľ už je prvý úchatný pohľad na kláštor. Pred vstupnou bránou do kláštora je ešte kaplnka so studničkou. Tento kláštor je subor piatich kostolov, ktorý priebežne vznikal v 18. a 19. storočí. Kostol narodenia Matky božej je z roku 1775. O založenie kláštora je niekoľko legiend, jednou z nich je tá, že kláštor založili roku 1773 bratia Curchiové. Za čias ZSSR tu bola psichyatrická liečebňa a pred 17 rokmi bol celý koplexu zrekonštruovaný. Vnútrajšok kostolov sú nádherné, ale samozrejme tu rešpektujem tu zákaz fotografovania. Je tu aj kláštorné obchodík, kde okrem náboženských pomôcok sú k dostaniu aj magnetky. Kúsok od kláštora sú jaskyne, kde stále žijú pustovníci. Po prehliadke sa vraciam k stanici autobusu, podľa mojich prepočtov by mohol do pol hodiny ísť. Po chvíľke postávanie mi zastavuje mladík s ojazdeným BMW (Moldavsko je čo týka áut taký nemecký second hand) a ponúka mi zvezenie do Orhei. Hovorí iba rumunsky a tak je cesta vyplnená prevažne hlasnou moldavskú ľudovou hudbou (čo napokon hrá skoro všade v dopravných prostriedkoch). Dováža ma na autobusovej stanici. Dávam mu 10 LEI a idem sa opýtať na spojenie k Orheiul Vechi. Mám šťastie, jede to za desať minút a navyše je to tento deň posledný spoj. Ten mladík s BMW mi ušetril nevedomky veľa času. Keďže neviem presne kde vystúpiť, dochádzam až na kraj dediny Trebujeni. Vlastne je to dobre, pretože si tak môžem lepšie pozrieť údolie rieky lemované s vytesanými kláštora v skalách (už sa sem aj vracajú mnísi) aj zvyškov tatárskych kúpeľov hneď za dedinou. Orheiul Vechci (Starý Orhei, je na zozname UNESCO) je vlastne arccheologické náleziská v doline rieky Rautului. Miesto bolo obývané od 12. storočia do storočia šestnásteho, kedy sa obyvatelia presunuli do dnešného mesta Orhei (asi 15 km odtiaľ). Vraciam sa po ceste, po ktorej som prišiel až na kopec na križovatku, odkiaľ je údolie is kostolíkom sv. Marie ako na dlani. Sú tu zvyšky pevnosti. Cestou mi zastavuje starček s vozíkom ťahaným koňom a či vraj nechcem zviesť. Zdvorilo odmietam, budem sa kochať aj zo svojich nôh. Po cestičke schádzam k návštevnícke centre, ktoré je bohužiaľ zatvorené. Nejaké nápisy (len v rumunčine) referujú o platenie vstupného, ale nikde nikto a tak prekonám po moste rieku a začínam stúpať ku kostolíku. Asi v polovici cesty ku kostolíku sedí bábuška a predáva magnetky. Kostolík je zasvätený Sv. Márii a je od neho nádherný výhľad do údolia. Asi 200 metrov za ním sa nachádza kamenný kríž z 18 storočia, ktorý celému výhľadu dodáva zvláštnu atmosféru. Vlastne sme na ostrohu, a rieka tu vytvára také esíčko, vidieť je ako na dedine Trebujeni, tak na druhú stranu do dedinky Butuceni. A práve tam zostupujem. Opäť ma tu vítajú rumpálová studne, je tu aj malé múzeum, typický malý domček, čoby ukážka miestnej architektúry, nevyhnutný otvorený obchod a tiež už stretávam niekoľko cudzincov. Na konci dedinky je malé stavení pred ktorým je íčko, symbol pre informácie a reštaurácie v jednom. Vchádzam dnu. Tie informácie v podstate znamenajú, opýtajte sa miestne bábuška v zástere a ona ak bude vedieť tak odpovie. Pýtam sa na odchod maršrutky do Kišiňova a keďže mám 2 hodiny čas, dám si niečo na jedenie, pretože bábuška je zároveň aj servírka a pravdepodobne aj kuchárka. Beriem si jedálny lístok v ruštine, lenže už u druhého vybraného jedla mi bábuška oznámi že „ETO net“. Pýtam sa teda, čo si môžem objednať s mäsom a dostávam uzemňujúce odpoveď že „mjaso net“. Tak holt to spraví červený Boršč a „Vareniky“ COC sú niečo ako pelmene avšak bez náplne a podávajú sa s kyslou smotanou a cesnakovou omáčkou. Tak snáď to nebude mať vplyv na následnú frekvenciu istých úkonov. Ešte mám čas, tak sa idem prejsť. Keď sa vraciam, k ceste prichádza niekoľko žien a zároveň registrujem maršrutky idúci do dediny. Že by sa hneď vracala? Tak áno, ide o hodinu skôr, ale zvládam to. V Kišiňove mám ešte chvíľu na večernú prechádzku a tak sa idem pozrieť ku krásnej modrej katedrále Sv. Teodora, ktorému sa inak hovorí Ciuflea. Je podvečer a práve prebieha modlitba, takže v katedrále je plno ľudí.

Ďalší deň neodolám svojmu veľkému koníčku a musím sa prejsť vlakom. Ako som už písal, v Moldavsku je vlak skôr vzácnosť, a tak si vyberám dopoludňajšie osobák smer Ungheni a ako cieľovú stanicu Calarasi, s tým, že späť budem musieť maršrutky. Cena lístka je veľmi nízka za 50 km som zaplatil asi 12 Sk. Podchody tu nie sú, tak musím na druhej nástupišťa cez koľaje, čo ale vzhľadom na hustotu premávky moc nebezpečné nie je. Vlak do ktorého Usedám by bol ve väčšine štátov na západ od Moldavska skvostom múzejných zbierok, tu však plní svoju každodennú úlohu. Nastupujem do motorovej jednotky zo 60. rokov, vstupné dvere nemajú okná, takže po uzavretí sa nástupný priestor ponorí do tmy, lavice sú drevené a WC pre istotu uzavreté. Vo vlaku jede aj cez to celkom dosť ľudí, na prvej zastávke dokonca nastupuje nejaká skupina mladých s karimatkami a batohy, no ako keby išli na čunder. Prichádza sprievodcov. Cestujúci sa vo vlaku delia na dve skupiny, jedni majú lístok a nechajú si ju „označiť“ jej pretrhnutím, a druhí lístok nemajú a mlčky odovzdávajú průvočímu nejaký malý obnos a ten si ho vloží do diára, ktorý má v ruke. Podobné ako na Ukrajine, ale vzhľadom na hustotu premávky tú revízorov asi nepoznajú a tak sprievodcovia má privýrobok. Cesta do Calarasi trvá takú „rozvážnu“ jazdou asi hodinu a pol. Tu nás križuje protiidúce vlak (tá istá jednotka, ale zmodernizovaná) a ja idem smer centrum, aby som našiel autobusová stanica. Našťastie nemusím ďaleko. Asi 500 metrov od vlakovej stanice je aj tá autobusová. A hneď na kraji vidím vozidlo s nápisom Chisinau. Výborne, tak ešte kúpiť lístok nech stihnem plánovaný odchod v 10.45. Lenže chyba lávky, lístok som nikomu neukázal, pretože vodič bol niekde vonku a ani som si na ňu neprečítal hodinu odchodu. Maršrutky sa síce rozbehla, ale opačným smerom. Zo začiatku som si myslel, že ide ešte cez mesto aby nabrala čo najviac ľudí, ale čím dlhšie sme išli, tým som začal viac chápať, že idem zle. Z hĺbaniu ma vytrhla len tabuľa ukazujúca k Monastiru. Tak aspoň niečo. Holt dnešný cieľ musím zmeniť. Vystúpil som u sanatória v Codra, lepšie povedané bol som tam vysadený a ešte lepšie povedané až na ceste nad sanatóriom, a to potom keď sa ostatní cestujúci začali zaujímať, kam že to vlastne idem. Okrem samotných kúpeľných budov som však videl v susednej dedinou nádherný žltý kostol a cestu okolo jazera, takže je to jasné, to chcem vidieť. Nejpve som sa však opýtal pri zastávke miestnych obyvateľov, v koľko hodín že jede maršrutky do Kišiňova, a zistil som, že mám dve a pol hodiny času. Okolo sanatória prechádzam ku kláštoru. Jeho založenie sa datuje do roku 1740 a už v tej dobe sa tu vedelo o liečebných prameňoch. Tento kláštor tiež býval letným sídlom moldavského metropolitu. V päťdesiatych rokoch minulého storočia bol kláštor zatvorený a stáva sa súčasťou miestnej ozdravovne. Znovu obnoviť sa ho podarilo v roku 1993. Názov kláštora je však Hírjauca a je rovnaký ako má dedina, do ktorej sa práve chystám. Je ďaleko asi 2 km a tam idem po ceste, pretože si nie som istý, či sa dá prejsť aj okolo jazera. Cesta vedie okolo viníc a neskôr aj okolo miestnych vinárskych závodov. V dedine je gymnázium, kde práve prebieha prestávka a miestne deti ma chvíľu so záujmom pozorujú, ako je vytrhne zazvonení zvončeka ohlasujúci koniec prestávky. Prichádzam ku kostolíku (bohužiaľ ani vševediaci google mi o tomto svätostánku nič nepovedal) a fotky robím skoro na úrovňou terénu, pretože kostolík je oplotený a zle sa fotia. Potom nachádzam cestu k jazeru a okolo jeho brehov sa vraciam späť. Ani u rady rybárov, ktorí tu pokúšajú svoje šťastie, ani u pasúcich sa koní nebudím nijaké pozdvihnutie svojou prítomnosťou … no asi sú tu na pacientov zvyknutí. Ešte je čas au zastávky poklábosím s „učitělnicoj“, v dôchodku, ktorá sa vracia z ozdravného pobytu v sanatóriu, rozpráva mi o miestnych liečivých prameňoch no a taky to, že už bola v Prahe. Maršrutky jede opäť načas, tak sa okolo pol štvrtej dostávam späť do Kišiňova. Ešte jednu pamiatku chcem vidieť a ktorú mi odporučil správcu hosteli, a to vyhliadku a múzeum v bývalej vodárenskej veži. Tá sa nachádza na ulici Alexei Mateevici, bola postavená koncom 19.storočia a zrekonštruovaná na múzeum už v 80 rokoch storočia minulého. V štyroch poschodiach sa nachádza artefakty z histórie Kišiňova, v poslednom poschodí v 22 metroch nad terénom je potom sála, ktorý slúži aj koncertom a svatbychtivým, a vyhliadkový ochodza. Kišiňov nemá moc dominánt, je skôr mestom parkov a zelene, ale aj tak je to tu dobrý počin a za symbolické vstupné 12 Sk. Nachádzame sa neďaleko univerzity, vo štvrti zastupiteľských úradov a taky divadiel. Kúsok odtiaľ sa dá zísť k jazeru Lacul Valea Morilor, ktorý slúži k odpočinku Kišiněvanů. Až dole k vode sa dá dôjsť okolo altánku a naň nadväzujúcich kaskádovitých fontán končiacich až pri hladine. Vodná hladina je potom stabilizovaná z troch strán parkom, v ktorého útrobách sa nachádza napr. Zelené divadlo a potom taky zvláštne zaujímavá veža, niečo medzi vysielačom a rozhľadňou z ktorej špičky sa na obe strany pnú ramená. Neskôr som zistil, že je to veža pre tréning parašutistov a akrobatov. Ešte som nejedol a mám šťastie. Výborný obed zadarmo. Nie nie je tu reštaurácia, kde nemusíte nič platiť, ale ja sa nevedomky nachomýtl k slávnostnému otvoreniu Kebab reštaurácie a tak som mal jedlo grátis. Teraz už ma čaká len posledná noc a ráno o pol deviatej odchod domov. Dobre, že som sa dohovoril pri príchode odkiaľ sa pôjde, pretože odjazdové miesto na cestovnom lístku bolo úplne niekde inde. Cestou späť sa už nič zvláštneho nestalo a tak za zmienku stojí len zastávka v rumunskom moteli na výbornú kuracie Ciorbu. Musím povedať, že Moldavsko ma príjemne prekvapila, nájdete tu veľa ešte málo objavených miest, nezažil som žiadne vtieravosti od miestnych ľudí, potulných psov na ktorej upozorňujú bedekre bolo poskromne a len v hlavnom meste a jediným mínusom bolo, že som mal prísť na dlhšiu dobu . No tak snad niekedy inokedy.

Metropolitná katedrála v katedrálové parku.

Tiež moldavské hlavné mesto má svoj „víťazný oblúk“

Tento pohľad nesmie chýbať snáď v žiadnom sprievodcovi. Kamenný kríž neďaleko kostolíku svätej Márie v oblasti bývalého sídliska Starý Orhei.

Nádherný kláštor, ktorý je súčasťou sanatória v Codra.

Príjemná krajina s jazerom pri dedine Hírjauca.

Veža tohto kostolíka som zazrel od sanatória v Codra vzdialeného asi 2 km, tak som sa k nemu vypravil