Výlet do Moldavska

Po dosť dlhom čakaní na rumunsko-moldavskej hranici, dôkladnej prehliadke auta (čísla motora, karosérie a kdovíčeho ešte) a zaplatenie cestnej dane sme sa mohli vydať do krajiny zasľúbenej. Prvé, čo nás prekvapilo, boli miestne cesty. Kúsok za hranicou začala cesta ako na tankodromu, hrbatý, plná dier, ale široká. Teda vedľa cesty bol približne metrový šotolinovou pás, ktorý možno bude niekedy pokrytý asfaltom. Našťastie čím ďalej od hraníc s Ukrajinou, tým lepšie cesty.

Prenocovali sme kúsok pred Kahulem na medzi u vinohradu, kde líšky dávajú dobrú noc. A to doslova a do písmena. Mladá zvedavá líška sa na nás večer prišla pozrieť až takmer k stolu. Zrejme ju prilákala vôňa našej večere. Líščí pískanie bolo počuť ešte dlho potom, čo sme išli spať.

U Kahulu sa kvalita ciest výrazne zlepšila. Ešte malé odbočenie k pamätníku pred kúpeľným mestečkom a pokračujeme ďalej. Mierime do Komratu.

Komrat je hlavné mesto Gagauzsko autonómnej oblasti, ktoré je súčasťou Moldavskej republiky. Zastavili sme auto v centre, kúsok od kostola svätého Jána. Naproti kostola je obchodné centrum a tržnica, kde sme si nakúpili a doplnili zásoby moldavského vína. V obchodoch som mala pocit, že som sa vrátila do minulosti. Najviac ma dostalo mlieko a mliečne výrobky v igelitových sáčkoch. Ako v časoch môjho detstva. Tiež som oprášila svoje znalosti ruštiny a prvýkrát v živote som ju aktívne použila v zahraničí. Prekvapilo ma, že sa to nezabúda. Samozrejme, osem rokov výučby ruského jazyka a maturita z nej sa na človeku musí nejako spoznať. Pretože moldavčina je vlastne ako rumunčina, bola to jediná možnosť, ako sa dohovoriť. Potešilo nás, ako Moldavci stále pozitívne vnímajú Česko, vlastne stále ho majú za Československo a skoro každý, s kým sme hovorili, tam niekedy bol, študoval, bol na vojne alebo tam bol niekto z rodiny.

Keď sme hľadali nejakú dobrú reštauráciu, pani vo vinotéke nám odporučila Boulevard Cafe & Bar. Týmto jej pomyselne vrelo ďakujeme, jedlo bolo naozaj skvelé. Ešte úžasnejšie boli ale ceny. V Moldavsku skutočne ako by sa zastavil čas. Hovädzí steak s prílohou vyšiel na našich 120 Sk. Tomu hovorím naozaj ľudové ceny. Flákotu mäsa mala 250g.

Z Komratu pokračujeme ďalej, obchádzame Kišiňov, náš cieľ je kláštor Orheiul Vechi. Do Kišiňova sa ešte vrátime. Teraz ponáhľame k asi jediné turistickej atrakcii v Moldavsku.

Sme v cieli. Kláštorný komplex Orheiul Vechi sa rozkladá vysoko nad riekou. V 13. storočí tu mnísi vybudovali rozsiahly jaskynný systém a ďalších päť storočí ho užívali. Dnes už je obývaná len jedna jaskyňa, ktorá je sprístupnená aj verejnosti. K nemalé radosti starého mnícha v nej. Ešte malá poznámka k ubytovania – prišli sme počas týždeň, takže penzióny nefungovali (vraj majú otvorené len cez víkend), nestihli sme ani infocentrum dole pri parkovisko, takže sme nakoniec našli ubytovanie v dedine Trebujeni – apartmány v súkromí a kempovanie na záhrade pri veľmi milé pani domáca vo Vile Roz. Odkaz tu: https://vilaroz.com/

Vchod do jaskyne je pod touto kaplnkou.

Oči si pomaly zvykajú na tmu. Súkromné priestory mnícha sú oddelené povrazom, kam turisti nesmú. Cítime sa trochu nesvoji, nevítaní návštevníci, zvedavosť je však silnejší. Vonku je malá terasa, na rozjímanie ako stvorená, ak človek netrpí závratmi.

Vstúpte a nepozerajte sa dole.

Kúsok ďalej nad riekou, bližšie k dedine Trebujeni, sú ďalšie jaskyne v skale. Tieto sú už prístupné verejnosti a sú poznačené ľudskou prítomnosťou. Nastriekané nápisy, zvyšky ohnísk, novodobejšej zásahy a úpravy. Stačí sa vyšplhať hore po príkre stráni.

Vo vápencovom svahu môžeme vidieť stovky skamenených mušlí. Svedectvo o tom, že kedysi dávno bolo na tomto mieste more.

Okienko v jaskyni.

Ešte foto a môžeme ísť zase dole.

Cestou z Trebujeni sa samozrejme zastavujeme v Branesti. Tunajšie vínne pivnice patria k jedným z najväčších v krajine. Sú obrovské, dohovárame si exkurziu.

Pod nánosom prachu a dlhoročných pavučín tú dozrieva šumivé víno.