Po highway 395 okolo jazier

K národnému parku Death Valley tú nájdete samostatný článok a tak preto tu budem zmieňovať toto nezabudnuteľné miesto, ako taký východiskový bod. Pustost tejto mesačnej krajiny je naozaj dych berúce. Ani sa niet čomu čudovať, že Američania produkujú toľko filmov s mimozemskou tematikou. Tu majú naozaj nepreberne materiálu na krajinu ako z Marsu.

V Amerike nemajú nariadenia ako my v EÚ, že každá cesta nesmie viesť viac ako pár stoviek metrov priamo rovno a tak sa tu naskytujú pohľady, ktoré poznáme z filmov a fotiek. Nikde nekončiaci cesty so žltou deliacou čiarou namaľovanú až na horizont, ako podľa pravítka. Cesty nie je nijako frekventovaná a tak nie je problém si zastaviť pri krajnici na fotku.

Dominantné väčšina púšte v NP Death Valley je tvorená pieskom vyšľahaným vetrom a prírodnými podmienkami do podoby skaly či pevného povrchu. Nájdu sa tu ale aj malé ostrovčeky, kde to tak nie je. Jeden taký – Big Dune čiže Veľkou dunu sme na ceste stretli aj my. U duny nájdete veľké parkovisko, kde väčšina okolo idúcich zastaví, aby sa potešila pohľadom a zadováděla si v mäkkých piesočných dunách.

Ďalšou zastávkou, kam sme museli odbočiť, bolo vysychajúce soľné jazero, kde sa vo zvyškoch jeho vodnej hladiny odrážali zasnežené vrcholky okolitých hôr. Biele soľné kryštáliky a všadeprítomný soľný odér potom už len dotvárali túto nevšednú scenériu. Väčšina turistov stavia uo kus vzdialenejšieho iného jazera, ktoré už je ale úplne vyschnuté a zostala tu už len soľná pláň s typickými osemuholníkovým hranoly na povrchu.

Tesne pred zastavením v ubytovanie sme mali cestu okolo prírodných termálnych kúpeľov, jedných z mnohých v tejto oblasti. Užili sme si tak príjemné prehriatie v horúcej vode napustenej do bazéna priamo z prameňa. Do väčšieho bazéne bola vzduchom vstrekovaná horúca voda, tak aby trochu ochladila a dalo sa tak v bazéne plávať. Vedľa bol však aj malý relaxačný bazénik, kde bola voda naozaj vriacej. V zimnom období, keď bolo vonku cez deň okolo pár stupňov nad nulou, boli termálne kúpele príjemné spestrenie na ceste.

Cestou prechádzame malými mestečkami tiahnucimi sa pozdĺž hlavnej cesty, kde nájdete pár domov, motel a benzínku väčšinou aj s malým obchodom s potravinami. Mestečka sa svojím typicky Americkým razom sú tak pripomienkou časov dávno minulých, kedy sa tadiaľ preháňali kovboji na koňoch. V jednom takom mestečku – Bishop sme v typickom moteli strávili noc aj my. Príjemným prekvapením bolo miestne malé pekárne, ktoré malo skvelý sortiment.

Od soľného jazera sa vchádza do údolia medzi dvoma horskými pohoriami, ktoré našu cestu lemovali po oboch stranách až takmer k jazeru Tahoe. Postupne míňame po našej ľavej západnej strane zadnú stranu národných parkov Sequoia, Kings Canyon, Sierra National Forest a Yosemitu. Zadnou stranou ju nazývam, pretože väčšina hlavných príjazdových ciest vedie zo strany od oceánu. Tu sa nachádzajú toľko obľúbená údolia a cesty pre turistov. Niekoľko prejazdových trás vedie samozrejme aj z tejto východnej strany, ale pretože sme tu boli v zimnom období a tiež kvôli dočasne neschválenému štátnemu rozpočtu, ktorý odstrihol od platov všetkých štátnych zamestnancov vrátane správy parkov, boli tieto cesty uzavreté.

Cestou je naozaj čím sa kochať. Vrcholky zasnežených hôr a ich príkre zrázy zazerajú priamo dole na ceste do údolia, ktorá sa nimi ladne prepletá.

Prvý v rade jazier na našej ceste bolo jazero Crowley. Menšie prírodné jazero bolo príjemnú, hoci krátkou zastávkou, pretože na ceste jeho prejazde bola uzavretá brána, najskôr z dôvodov neschváleného štátneho rozpočtu. Rýchlo sme sa pokochali na jazero ešte zahalené pod ranným mrázikom a pokračovali v ceste.

Pri ceste v údolí medzi horskými masívmi sme míňali aj známe Yosemitu pozdĺž ich východnej strany. Bohužiaľ kvôli snehu nešlo z tejto strany tento ikonický park prejsť a tak sme zatlačili slzu a zišli aspoň pár kilometrov k prvej zatvorené bráne. V snahe priblížiť sa tomuto velikánu medzi národnými parkami o kúsok bližšie. Pohľad na zasnežené vrcholky nasvietené slniečkom nám bol odměnnou.

Príjazd k ďalšiemu z jazier na našej ceste bol priamo magický. Jazero Mono lake bolo ešte tesne pred poludním zahalené do hmlistého oparu, akoby tam vodník varil hmlu v obrovskom hrnci. Dorazili sme práve v čas, keď teplé slnečné lúče zvíťazili nad chladným ránom. Doslova s každým okamihom sa hmla rozpúšťala kamsi. My tak na našej kratšie prechádzke po náučnom chodníku okolo jazera mali pred očami neustále sa premieňajúce sa scenériu.

Na konci údolia prechádzame cez rovno do široka sa rozprestierajúce pláň. Pred nami sa na jej konci vzdúvajú kopca as ihličnatým lesom, na ktorý sa už po pár dňoch v púštnej krajine tešíme ako na príjemnú zmenu. Máme šťastie, že cesta cez hory nie je zasnežená a tak je voľne prejazdná. Z vrcholu priesmyku sa ponúka pohľad na do rovna vyžehlenú pláň pod nami, ktorú sme práve prešli.

Jazero Tahoe ležiace pri horskom mesta alebo skôr turistického strediska South Lake Tahoe. Mesto je plné hotelov, reštaurácií a všemožné zábavy pripravené pre návštevníkov. Ľudia sa sem schádzajú v zimne do lyžiarskych stredísk a v lete na túry po kopcoch a tiež k radovánkam na jazeru. Nás jazero privítalo v ľadovom háve, kedy jeho pobrežie a spodná časť móla pokrýval ľad a cencúle.

Neopakovateľný výhľad na jazero je však zo skalnej vyhliadky nad ním. Cestou nás prekvapilo, že na americký štýl ciest bola táto pomerne užšia (stále však nemala na írskej mini cestičky) a občas aj bez krajníc alebo zvodidiel, čo v miestach, kde je pod vami už len voľný zráz, nebolo práve príjemné. Všetko bolo však razom zabudnuté pri pohľade jazero v celej jeho šírke. Na vyhliadke by sa dalo presedieť hodiny a kochať sa pohľadom, ale my sa chceli stihnúť ešte za svetla pozrieť na vodopád nad vyhliadkou.

Vodopád s romantickým názvom Horse tail (konský chvost) sa nachádza len pár výškových metrov nad parkoviskom, kde sme zastavili pri vyhliadky. Za normálnych podmienok je to cesta tak na max. 15minut chôdze. My však mali cestu premenenú v bojovku vďaka súvislej vrstve ľadu, ktorý pokrýval všetky kamenné schody až hore. Mačky by tu boli veľmi vítané ao to viac nás prekvapilo, kto všetko as akou obuvou sa o výstup pokúšal. Vodopád bol z veľkej časti zamrznutý, ale v tomto prípade aj cesta bol cieľ.

Cestou od jazera Tahoe smerom k Sacramente sme schádzali z hôr dole do nížin a neodpustili si ešte pár zastávok v Eldorado National Forest. Zastavili sme pri začiatku treku s názvom Pyramid Creast trail a prešli si aspoň malý okruh na hodinku prechádzky. Cesta viedla lesom okolo malých vodopádov a potom po skalnaté ploche do kopca hore, kde sa z úpätí kopca nad nami znášal v diaľke ďalšie veľký vodopád.

Cesty vedúce Eldorado National forest dala smerom dole do údolia je na pár miestach krížená pešej magistrálou Pacific Crest trail. Tento mnohaset kilometrový trek vedúca po západných štátoch USA vykresľuje v jeho rozmanitosti film Divočina (Wild), ktorú môžem všetkým cestovateľom len odporučiť. My sa zastavili na krátku zastávku pri rieke v mieste zvanom Eagle river access, kam sme zišli od cesty dole ku korytu rieky. Vychutnali sme si hučanie aj bublanie rieky, ktorá tu v tieni mohutných stromov dostávala zelený nádych.