Rumunsko

Cestopis - Prechod pohorie Fagaraš

Divoké hory v Rumusnku

Petr Dvořák
Napísal / a 3 článkov a sleduje ho / ju 3 cestovatelia
Cestopis - Prechod pohorie Fagaraš
Vložené: 12.02.2019
© gigaplaces.com
Vhodné pre:
dobrodruhov
boli tam:
chcú tam:

Fagaraš, z rumunčiny ako Dažďové hory, čo môžem potvrdiť. Prechod nám zabral deväť náročných dní

8.7 2018, deň prvý

Breaza - Cabana Urle

Je nás osem. Autobus nás vyhadzuje v dedinke Breaza, ktorá leží pod Fagaraš vo výške 600 m.nm. Je 9 hodín ráno. Vyzuváme sandále a svoje opuchnuté nohy, z dlhého trmácania sa busom, doslova rveme do vibrám. Ideme na ťažko, pretože Fagaraš je snáď posledná divoké a pustej pohorie v Európe. Zatiaľ sem nepustili žiadne developerské spoločnosti, ktoré by tu vybudovali infraštruktúru a postavili hotely, rezorty a lanovky. Na hrebeni nemáte možnosť si dokúpiť zásoby potravín. Nič tam nie je, len skaly. Vzhľadom k tejto skutočnosti si tam pripadáte sami. Nie sú tam davy turistov, cestovný ruch a ďalšie známky civilizácie. Takže všetko čo sme na destetidenní prechod sedmdesátikilo­metrového hrebeňa potrebovali, ťaháme v Krosne na chrbte, ktorá váži cca 27kg. Najviac potrebné a zároveň najťažšie záťaže – vody, sme ušetrení. V horách je vody dosť a minimálne raz denne je možnosť si ju doplniť z horských bystrín. Je však potrebné ju pred pitím sterilizovať prostriedky, ktoré bežne kúpite v lekárni alebo v eshope. Dobrú skúsenosť mám s kvapkami Sanosil, ktoré používa aj naša armáda. Pokiaľ tým ošetríte vodu z kaluže, môžete ju pokojne piť. V horách sú početné stáda pasúcich sa oviec, preto je nutná jej sterilizácie. Ale späť. Po výsadku v Breaza ihneď vyrážame po červenej do kopcov, k chate Cabana Urle. Čaká nás 10 kilometrov, čo nie je moc, ale vzhľadom k nespevneným cestám (iné vo Făgăraş nenájdete), záťaži na chrbte a 1000 výškových metrov k nastúpený, funí ako preplnené kotla. Z mierneho stúpania pozdĺž potoka a ďalej lesom, sa stáva drsná chodník proti rovesníčkam. Počas niekoľkých hodín útrpného a strmého stúpania tú človeka stretne takmer všetko, od brodenie sa potokom, preskakovaní bažín v lese, slajdování v blate, až po balansovanie po Sutra. Ideme v ťahu ak chate sa dostávame okolo poludnia. Ak čakáte chatu, ako chatu, tak ste na omyle. Tahle chata už je len takmer rozpadnuté ruina, ktorá nie je niekoľko desiatok rokov v prevádzke a len chátra. Leží vo výške asi 1500m.nm, tesne pod ostrým výšvihom na hrebeň. Je tu priestrannejšie rovný terén, kde si staviame stany. Takmer okamžite sa spúšťa celkom slušný lejak. Zaliezajú do stanov a zničení po namáhavom výstupe a predošlej noci strávené v rôznych, neprirodzených polohách v buse, okamžite zaspávame ako polená. Okolo 17 hodiny sa všetci začíname prebúdzať. Dážď stále búši do stanov. Berieme variče a rôzne chemicky upravené instantné potraviny a prebiehame do torzá chaty, kde si každý niečo šialeného klohníme. Okolo 20 hodiny prestáva pršať a rozthaly sa mraky. Až teraz máme možnosť uvidieť dva masívy vrcholov mosue (2231m.nm) a Somnului (2385m.nm) a mohutný hrebeň. Až sa mi z toho pohľadu zatočila hlava. Sú vzdialené iba štyri kilometre od nás vzdušnou čiarou ao kilometer vyššie ako my. A ráno nás čaká medzi tieto dve monštrá výšvih na hrebeň. V mokre, chlade (bolo 6-st.) As plnou záťažou. Okolo 21:30 sa ide spať. Začína opäť pršať. 9.7.2018, deň druhý Vstávame v 8 ráno. Neprší, ale je hmla a mizerná viditeľnosť. Teplota asi 8 stupňov. Zbiehajú z kopca, k asi pol kilometra vzdialenému potoku, dopĺňame si vodu (odporúčam hydrovaku), čistíme si zuby a odvážnejší jedinci sa vyzliekli a lezú do ľadovej vody horského potoka. Vraciam sa k stanom, niečo spája, vypijeme čaj a kávu, balíme stany a všetky krámy a šup s tým na chrbát. Čaká nás prvý perný deň, z celého prechodu fyzicky najnáročnejšie. Vyrážame na cestu a začína pršať. To tu dlho nebolo. Obliekame pláštenky. Výstup do prudkého črpáky a proti nám sa valí prúdy vody, ktorá sebou dolu berie blato, šutre aj menšie polená. Opäť sa pazúr proti rovesníčkam. Sme oddýchnutí, takže môžeme nasadiť ostrejšie tempo, aby sme mali ten hnusný úsek za sebou čo najskôr. Zmizli stromy a lezieme v mixovať teréne. Kleč sa strieda s blatom, blato s kamením a kamenia s trávou. Stále dokola, tri hodiny v kuse. V prudkom daždi nič moc. Konečne sa dostávame do sedla, medzi vrcholmi mosue a Somnului. Skvelý. Najhoršie úsek za nami. Prestáva pršať, a vyzliekame pláštenky. Dávame prestávku na obed, ktorý predstavuje nejakú tú konzervu, trvanlivá saláma a energetickú tyčinku. Zlepšuje sa nálada, pretože vylejzá slnko. Síce nie na dlho, ale aspoň chvíľu nám prehrieva kosti. Vyberajú zrkadlovku a kupujem prvej fotky z hrebeňa. Výška hrebeňa nikdy neklesá pod hranicu 2000m.nm. Po prestávke sa balíme a pokračujeme ďalej, viacmenej už len po hrebeni. Po chvíli sa tu prvýkrát stretávame so stádom oviec a pastierskymi psi, ktorí sa správajú agresívne. Dvaja z nich beží k nám a vyzerajú, že chcú útočiť. Našťastie je tam aj bača, ktorý je privolá späť. Cesta je voľná. Prechádzame rozľahlú kamenistou planinu a prichádzame pod vrchol Somnului. Prudkým výšvihom sa dostávame asi o 200 metrov vyššie a traverzujeme po úzkej skalnej policu k prvému exponovanému úseku – ostrému hrebienku, ktorý spája masív Somnului s masívom Urle. Cestička úzka na dva prsty az oboch strán asi dvěstěmetrová priepasť do stien. Kto trpí závratmi a strachom z výšok, nech sem ani nechodí. Istenie tu neexistuje. Cestou stretávame pár krížikov stlučených z latiek, na pamiatku ľuďom, ktorí sa tu zrútili do steny. To nám na úsmevu moc nepridá. Ďalej prekonávame ďalšie tri vrcholy, Mogos (2398m.nm), Cheia Bandei (2381m.nm) a Coltu Balaceni (2286m.nm). Zostupy sú celkom nebezpečné. Mokrý, kamenistý terén a blato, ktoré kĺže ako sviňa. Okolo 17 hodiny zostupujeme do sedla medzi vrcholy Coltu Balaceni a Slanina. V sedle je búda (inak refugee), kde sa dá nocovať, ak už nie je obsadená. Lenže Fagaraš je naozaj pustý a búda je prázdna. Takže sa kýblujeme dovnútra. Je tu šesť palánd bez matracov, len skelety s pletivom, a dva, asi dvadsaťročné, umakartové stoly, jedno veľké a dve malé okná. Dvere chýba. No, aspoň nemusíme rozoberať stany. Hádžem ruksak do kúta, na pletivo naťahujú karimatku a spacák a zaujímam polohu ležiaceho strelca. Ostatní sa ihneď opičí. Asi hodinu ležíme a hovoríme. Potom vstávame a varíme večeru. Zavesili sme mokré handry na poschodovej postele, v naivným domnení, že do rána uschnú. Idem preskúmať okolie. Na sever od búdy je asi 5 metrov vzdialená hrana sedla. Potom len několikasetmetrová priepasť do údolia. Z východu sme prišli a na západ je výšvih na vrchol Slanina. Na juh leží rozľahlé údolia, odkiaľ je počuť voda. Schádzam asi 300 metrov dole a objavujem horskú bystrinu. Super, aj tu je voda. Vraciam sa do búdy. Zrazu kamarát hovorí, že z Coltu Balaceni niekto zostupuje. Lezieme von a čakáme. Sú to tri chalani, češi. Odniekiaľ od Plzne. Sú fajn. Lezú k nám do búdy, poschodovej postele pre nich sú ešte voľné a hovorí sa. Vytiahli z krosná rum, kamarát Moravák vytiahol domáce slivovicu a ten večer bolo veselo. Ideme spať neskoro, tuším že okolo 1 hodiny. Nestačíme poriadne zabrať a pred chatou sa ozýva štekot. Pes veľký ako teľa. Neďaleko sú totiž ovce. Nemôžeme zabrať, pes stále šteká a navyše nemáme dvere. Dovnútra sa ale neodváži. Asi pol hodiny čakáme, či odíde. Neodchádza. Tak berieme čelovky, trekové palice a musíme vyliezť von, do tej zimy. Psa zaháňame a konečne zaspávame. 10.9.2018, deň tretí Prebúdzam sa. Nič nevidím, je absolútna tma. Šátrám po telefóne a pozerám na čas. Sú 4 hodiny ráno. Spal som dve hodiny a napodiv sa cítim dobre. Všetci okolo tvrdo spí. Skúšam ešte zabrať, ale nejde to. Hrabať sa zo spacáku, obliekam si nohavice a teplú bundu, vkĺznem do škandálov a vykĺzne z búdy. Vzápätí hádžem spiatočku a vraciam sa pre čelovku. Vonku je absolútna tma. Bojím sa, aby som nešlápnul do prázdna, pár metrov od búdy je tá hlboká priepasť do doliny. Nechcel by som tu mať krížik zmútení z latiek. Sadám si do trávy na samú hranu sedla a zhasínajú čelovku. Zvláštny pocit, keď viem, že podemnou je obrovská hĺbka, ale nevidím ju. Obloha je jasná a blikajú na mňa milióny hviezd. Nie je tu svetelný smog, ktorý by rušil tú nádhernú podívanou. Ticho je absolútna, až sa zdá hrozivé. Oči si privykli tme a rozoznám siluety oboch rozoklaných vrcholov. Vyzerajú strašidelne. V tejto scenériu – tá nekonečná obloha, to šialené ticho a tie strašidelné horské vrcholy … Človeku dôjde, ako je oproti tomu všetkému malinký a bezmocný. Že tu nie je pánom, ako si mnohí myslia. Keby si príroda zaumienil ľudstvo vyhubiť, tak to urobí. A my s tým nič nesvrbí. Ona nepotrebuje nás. My potrebujeme ju. Keď prírodu vyhladíme, zomrieme s ňou. Keď vymrie ľudstvo, ona zostane. Ona pôjde ďalej. Kým tu sedím a hlavou sa mi naháňajú rôzne veci, začínam cítiť, že mám úplne ľadové prsty na nohách. Tuším, že môžu byť tak 2 stupne nad nulou (v júli!). Vstávam a klidím sa späť do spacáku. Okamžite zaspávam. Budí ma až rozprávanie ostatných. Je 8:30. Dnes sa nikam neponáhľa. Dnešný deň bude skôr nenáročný. Beriem hydrovak a plastovú fľašu a idem dole pre vodu. Varím čaj, kávu a snídám sucháre a čedar a sušené hovädzie mäso. Ako dezert si dávam opäť energetickú tyčinku. Balíme krámy, lúčime sa s plzeňáky, ktorí ešte zostávajú a vyrážame. Opäť ostrý výšvih zo sedla na hrebeň, ale nič hrozné. Za 15 minút sme hore. Slézáme vrchol Slanina a opäť obliekame pláštenky, pretože začína pršať. Terén je vcelku ok. Zo slaniny zostupujeme proti rovesníčkam dole a klesáme asi o 200 výškových metrov, do sedla Fereastra Mica a Sambetei, aby sme potom mohli vystúpiť o 300 výškových metrov na vrchol Galasescu Mic. Pri zostupe z tohto vrcholu sa objavujú prvé skalné úseky s reťazami a oceľovými lanami. Nie je to nič zložité, akurát s tou ťažkou krysou na chrbte je to nepohodlné. Teraz ďalší výstup, tentokrát tesne pod vrchol Galasescu Mare, odkiaľ traverzujeme mixovým terénom pod vrchol Galbenele. Nasleduje zostup do sedla a prvý prechod docela veľkého firnového pole, ktoré je v celkom prudkom svahu, takže musíme opatrne. Jedno pošmyknutia a idete po zadku o Parset metrov nižšie, do údolia. Ak vás to neomlátí o skaly a alebo nevyhodí zo žľabu, tak to aj možno prežijete. Pred sebou máme vrchol Hartopul Ursului, kde si dávame pauzu, pretože prestalo pršať a obloha sa potrhali. Je práve 14 hodín. Sedíme na Sutra, desiatujem, hovoríme, kocháme sa výhľady na celé pohorie a ja fotím. V diaľke sa vypína mohutný masív Moldoveanu (2544m.nm), najvyššej hory Făgăraş a zároveň celého Rumunska, ktorú by sme mali zliezť ešte dnes. Sedíme tu takmer hodinu. Balíme krámy a ideme na zostup. Zídeme dole a ideme zase hore. Hore, dole, hore, dole, skaly, reťaze, mixovať terén … stále dookola. Vrcholy Vistea Mare, Corabia, Podu Giurgului aj dokonca najvyššiu Moldoveanu sú za nami. Dnes nám to šliape samo. To asi ten včerajší doping z pálenky. Dostávame sa do do sedla Saua Podragu, odkiaľ zostupujeme ďalej k jazeru Lacul Podragu. Zostup je veľa príkry a dlhý. Trochu som si aj namlátil. Našťastie to bolo tesne nad skalné plošinou a nemal som kam padať ďalej. Totiž po daždi bol bahnitý terén a kĺzalo to ako čert. Urobil som jeden dlhší krok, podplavili mi to a už som letel. Spadol som na bok a tá ťažká krosná na mojom chrbte so mnou robila divy. Váľala si ma ako sa jej zapáčilo a ja to nemohol zabrzdiť. Dostala ma do pár kotrmelcov a zastavil som sa kúsok nižšie, na skalnej plošine, ktorá mala našťastie zdvihla okraj a vytvárala protisvahu. Zotrvačnosť je zákerná. Odniesol som to len s odretú rukou. Trekové palice som mal našťastie na voľno, takže som ich pri páde pustil. K tým trekingovej holím – ak je nenosíte, tak to skúste. Vďaka nim držíte rovný chrbát a rozpohybujete celý trup. Pomáhajú pri výstupe, kedy vďaka nim ťahajte štvrtinu váhy rukami a pri zostupe vás nebolí kolená. Pri zostupe ich noste na voľno. Ak spadnete, vyhnete sa tým napichnutie sa na ne. Nepoužívajte je akurát pri zliezanie skalnatých úsekov a reťazí. Prekáža a môžete o ne zakopnúť. Takže padám a po páde vstávam a pokračujem v zostupe. Asi po hodine sa dostávame do doliny k jazeru, ktorá je zo všetkých strán zovretá medzi vrcholmi. Je tu šero a zima, slnko sem svieti len dve hodiny denne. Všade ležia firn a ľad. Pri jazere stojí nocľažné Cabana Podragu, kde hodláme prespať. Uvíta nás milá pani s asi 15 ročnou dcérou. Obe majú výbornú angličtinu. Ak čakáte nejaký štandard, na ktorý ste zvyknutý z Česka, tak sa preberte. Napriek zime, aká v údolí panuje, sa v chate nekúri. Nie je tu ani sprcha a ani teplá voda. Záchod je turecký a špinavý. Na izbe, ktorý zdieľame s 20 mladými francúzi, sú staré, rozheganie poschodovej postele. S pani sa dohovárame na cene 20 Lei na osobu, na noc s večerou i raňajkami. Ubytovávame sa teda a ideme do akejsi spoločenskej miestnosti. Sú tu len veľké drevené stoly a lavice. Sme teple oblečenie, od úst nám ide para. Dostávame večeru. Ryža s bravčovým na hubách. Keby z toho nebol cítiť aníz, ktorý pridávajú snáď do všetkého, bolo by to fajn. Po večeri si dávame rumunskej pivo a ich domáce pálenku, podobnú našej slivovicu. Hovoríme, hovoríme a hovoríme. Zisťujeme, že je 22 hodín a ideme spať. Zaspávam okamžite a spím až do rána. 11.7.2018, deň štvrtý V 7 ráno nás budí halekání našich francúzskych spolunocľažníka. Obliekajú sa, balia krámy a odchádzajú. Nikomu z nás sa z postele nechce. Máme pod sebou mäkké matrace a pod hlavou vankúš. Prikrytie silnú dekou a ešte svojimi spacáky. V miestnosti je ráno zima ako v mrazničke. Postupne odchádzame do kúpeľní, soukáme sa do mokrého a studeného oblečenie (rezervná suché už došlo), ktoré asi uschne až v Česku. Tu v horách neschne. Ono to ani v chladnom vzduchu s vysokou vlhkosťou nie je možné. Najhoršie je však obuť ľadové a premočené ponozky a na to mokré pohorky. Balíme krámy a ideme sa naraňajkovať. Je po raňajkách a prichádza pani s vyúčtovaním. Sucho nám oznamuje, že musela navýšiť cenu, každému o 8 Lei (!). Bez toho, aby s nami vopred čokoľvek konzultovala. Nechceme si kaziť náladu hádkou, pretože aj s tou vyššou cenou je to lacné, a platíme. Čaká nás ostrý nástup na hrebeň, ktorý absolovujeme bez problémov, behom hodiny. Zatiaľ neprší, počasie vyzerá naopak skvele. Traverzujeme stenou k vrcholu Podragu (2462m.nm) a mierime na dva vrcholy spojené ostrým hrebienkom, Mircii (2470m.nm) a Arpasul Mare (2468m.nm), z ktorého zostupujeme o 400 výškových metrov nižšie do sedla a ďalej po ostrej hrane hrebeňa , bez väčších výškových rozdielov, až k nádhernému jazeru Lacul Capra. Tento úsek je asi najmenej náročný. Každú chvíľu zastavujeme, fotíme, okopávame blato z vibrám alebo len tak zevlujeme. Prechádzame pár firnových polí, slézáme niekoľko skalnatých úsekov istených reťazou a lanom. Máme veľkú časovú rezervu as priateľkou sa rozhodujeme, dať si dlhšiu pauzu na desiatu a ďalšie fotenie. Ostatné idú napred. Asi po polhodine vstávame a pokračujeme. Dostávame sa na horizont hrebeňa a v diaľke vidíme šesť bodiek, prekračujúcich firnové poľa. Sú to naši. Už skôr som si všimol, ako sú vzdialenosti v horách, meranej voľným okom klamlivé. Vidíte nejaký objekt, ku ktorému máte namierené. Hovoríte si, že tam za päť minút ste. V skutočnosti vám cesta zaberie celú polhodinu. Tých šesť bodiek nastupuje práve do steny vrcholu. Hovoríme si, „Kam to sakra lezú? Veď je to úplne kolmé.“ Po ďalšej polhodine prechádzame firnové poľa tiež a ocitáme sa pod stenou. Kolmá síce nie je, ale veľa príkra a skalnatá. K výstupu upratujem palice, pretože musíme použiť aj ruky. Lezenie trvá asi trištvrte hodiny. Hore na nás čakajú naši. Dávame päťminútový oddych. Cestou stretávame dve stáda oviec. Zdravíme sa s bačom. Psy si nás napodiv tentoraz nevšímajú. Blížime sa k povestnému hrebienku, ktorý nesie poetický názov „Tri kroky od smrti“, (La Trei Pasi De moaré). Vieme, že nedávno tu zahynula česká turistka so svojím priateľom. Zrútili sa do steny. Majú tu pomníčky. Nie zrovna príjemný pocit … No nič, ideme ďalej. Prekonávame hrebienok, lezieme po lanách a reťaziach a prechádzame ďalšie firnové poľa. Začína mierne pršať, ale pohľad na oblohu väčšie ceďák neveští. Po pár minútach dážď ustáva a pred nami sa objavuje nádherné jazero Lacul Capra, údajne najkrajšie v rumunskom pohorí. Leží v údolí obkolesenom vrcholy Lezerul caprea (2418m.nm) a vrcholom Vanatarea lui Buteanu (2507m.nm), medzi ktorými je sedlo Saua caprea. Na brehu jazera staviame stany. Obloha domodra, vykuklo slnko a my sa kocháme zeleným údolím, modrým jazerom a skalnatými vrcholy, ktoré zapadajúce slnko farbí do červena a oranžova, na ktorých sa práve pasú ovce. Všetci vegetíme vonku pred stany, sedíme na karimatkách a každý si pripravujeme nejakú tú večeru. My s priateľkou si varíme instantné kurča na kari s rezancami. Rezance tam boli, karí tiež, ale kura nie. Sám osobne si myslím, že prítomnosť kurčaťa by tento pokrm moc nevyzdvihol. Neverím, že to má najmenší nutričnú a výživivou hodnotu. No ale pár dní sa dá na tejto strave prežiť. Je po večeri a varíme čaj a kávu. Pár odvážnych jedincov sa vyzlieka a lezie do ľadového jazera. Ostatné zostávajú neumývaní. Sedíme, hovoríme a čas uteká. Zrazu je tma a 22 hodín. Zaliezajú do stanov a zaspávame. 12.7.2018, deň piaty Budí ma priateľka. Otváram oči a sekundu neviem, čo sa deje. Je tma, ona svieti čelovkou. Hovorí, že niečo je u stanu. Počujeme zvuky, ako keď niekto niečo tiahne po zemi. Len v trenírkach sa grófom zo spacáku, beriem si čelovku a trekovú palicu. Rozopínajú stan a zrazu ticho. Lezu von. Asi 5 metrov od stanu leží moja, takmer třicetikilová krosná. Kúsok ďalej leží roztrhaný hydrovak mojej priateľky. Krosná zostala našťastie celá. Neviem, či to bol zdivočený pes, ktorých sa tu potuluje dosť, alebo čo to bolo. Možno vlk. Medveď určite nie, pretože ten by urobil iné divadlo. Ale bolo to niečo väčšieho, keď to odtiahlo ťažkú ruksak o kus ďalej. Totiž ruksak a pár vecí sme nechali cez noc pod prístreškom stanu. Ako sme v stane rozsvietili a začali hovoriť, utieklo to. Obloha plná hviezd, absolútne ticho, nikde nič. Všetci spia. Ešte chvíľu chodím medzi stany. Potom vleziem do stanu a znova zaspávame. Sú 2 hodiny ráno. Okolo šiestej nás budí akési zvončeky. Vykukne zo stanu a priamo pred nosom mi pochodujú ovce. Úžasný. Berieme foťák a lezieme von. Fotím to početné stádo, ktoré zostupuje z vrcholu Vanatarea lui Buteanu. V tej diaľke to vyzerá, ako by niekto cez vrchol prehodil biely huňatý koberec. Toľko ovečiek tu je. Prechádzajú medzi našimi stany a šplhajú a protiľahlej vrchol Lezerul caprea. Medzi nimi niekoľko obrovských pastierskych psov, ktorí nás ignorujú. Majú dosť práce so strážením oviec, aby sa nerozutekli. Ako posledný ide bača. Vysoký a statný chlapík. Na hlave baranicu, cez seba ovčej koži a na vrchu pláštenku. Na chrbte batoh. Niečo nesie v náručí. Je to potrhaná ovce. Už zomrela. Hovorí, že to bol vlk. Psy ho nakoniec roztrhal. Ale jednu ovcu stačil potrhať natoľko, že vykrvácala. Ovce a psy totiž zostávajú na noc v horách. Akurát bača schádza spať do údolia a ráno sa k nim vracia do kopcov. Takže už vieme, kto nás v noci navštívil. Nikto z nás už nejde spať. Obloha je modrá a svetlo vychádzajúceho slnka sa láme o skalnaté vrcholy hôr. Ovce miznú v stene protiľahlého vrchole. Začíname variť raňajkách a premýšľame ako to urobiť s tým zničeným hydrovakom. Je to celkom strata. Buď sa budem s priateľkou deliť o svoj, ale to budeme niekde musieť neustále hľadať vodu kvôli doplneniu, pretože 3 litre vody na deň pre dvoch je sakra málo. Nemáme ani plastovú fľašu, v ktorej by mohla vodu niesť. Ako jediné riešenie sa ponúka prehupnúť sa cez sedlo Saua caprea a zostúpiť na druhú stranu hlboko do údolia k jazeru Lacul Bale. Je tam veľké turistické letovisko s niekoľkými hotely a obchody. Tam snáď niečo zoženieme. Končí tam známa autostrády Transfagarasian. Známa napríklad z relácie Top Gear. Cesty plná zákrut a serpentín, štverajúci sa z úpätia do vysokých hôr. Takže plán schválený. Balíme stany a krámy, stúpame do sedla a zostupujeme k Lacul Bale. Zo sedla je vidieť do hlbokej doliny na jazero a letovisko. Črpáky je to oveľa ťažšie, než k ľadovému jazeru Lacul Podragu. Niektoré úseky musíme zliezať po skalných policiach a niekde sú diery, ktoré musíme preskakovať. Asi po polhodine sme dole. Na výstup späť sa vôbec netešíte. Je to 500 výškových metrov dole a potom zase hore. A to nás zajtra čaká výstup na druhú najvyššiu horu Rumunska, ktorá nesie meno Negoiu s výškou 2535m.nm. Čoskoro sa ukazuje, že zostup k Lacul Bale nebol vôbec zlý nápad. Vchádzame do obchodíku so športovými potrebami. Ani nedúfam, že by tu vedeli, čo si predstaviť pod pojmom hydrovak, ale pýtam sa predavača. A ajhľa, z regálu vyťahuje hneď dve veľkosti. Z fleku beriem ten väčší, trojlitrový. Heuréka, najväčší problém zažehnaný. Vyliezajú z obchodu a rozhliadame sa. Do nosa nás praští vôňa grilovaných klobás a syrov. Stačí, keď sa po sebe všetci významne pozrieme. Ani nemusíme hovoriť a stánky s dobrotami berieme útokom. Radio ako pažravé kobylky. Ten si dá pečenú klobásu, ten si dá grilovaný syr, ten si dá kebab, ten si dá polentu a ten si dá od všetkého kúsok. Zapíjame to všetko točeným pivom. Síce rumunským, ale dnes máme pocit, že lepšie sme v živote nepili. Majú tu aj naozajstné espresso, ale dávame prednosť rumunskej špeciálnej ľadovej káve, veľmi silné a veľmi sladké. Na záver si pripíjame ich pálenkou Pălincă. Je to dvakrát destilovaná pálenka zo zmesi ovocia. Tahle mala 60%. Nemáme veľa času, takže si nakupujeme nejaké klobásky a syry sebou, plecniaky hádžeme na chrbát, doplníme vodu a stúpame do sedla, z ktorého sme prišli. Dôkladne posilnení nám to šliape samo. Hore sme skôr, ako dole. Ale to už tak býva. Zostup je vždy horšia, než výstup. Zo sedla vybiehajú na vrchol Lezerul caprea a potom o 400 výškových metrov opäť zostupujeme. Ďalej už len traverzujeme až pod vrchol Laitel (2351m.nm). Cestou stretávame niekoľko stád oviec a raz na nás útočia psi. Stačí ale napřáhnout trekovú palicu a psy sa odprace do bezpečnej vzdialenosti. Na vrchole si dávame krátku pauzu. Je 15 hodín a po hrebeňoch sa prevaľujú ťažké mraky. Vyzerá to na dážď. A tiež že jo. Ešte na vrchole sa nečakane priženie prudký ľadový vietor a začne Urobte ako z krhly. Nasadzujeme pláštenky a čo najrýchlejšie padáme dole. Než stačíme zostúpiť, prestane dážď i vietor. Ako to rýchlo prišlo, rovnako rýchlo to odišlo a už zase vykukuje slnko. Počasie vo Făgăraş je naozaj silne nevyspytateľné, ako ženská nálada. Pod vrcholom nastupujeme do svahu a opäť absolovujeme mixovať traverz, až k jazeru Caltunu, kde budeme nocovať. Staviame stany, varíme, rozprávame a okolo 21 hodiny ideme spať. 13.7.2018, deň šiesty V 7 vstávame. Noc bola pokojná. Trochu spŕchlo. Vyliezajú do zimy a hmly. Varíme, balíme a klidíme sa preč. V hmle to tu nepôsobí ani trochu sympaticky. Dnes nás čaká výstup na obávanú Negoiu. Rovnako, ako je Everest o pár metrov vyššie ako K2, tak nie je tak nebezpečný ako K2, je Moldoveanu aj o pár metrov vyššie ako Negoiu, ale výstup na Negoiu je nebezpečnejší a zaludny. Od jazera ideme miernym stoupáky k ostrému hrebienku, cez ktorý prejdeme a pred nami je Negoiu. Hore môžeme buď suťovitým Žleby, čo nie je toľko technicky obtiažne, zato je to ale dlhé a fyzicky náročnejšie. Volíme druhú možnosť a tou je výstup skrz obávanú Draculovej průrvu (Strunga Dracului). Hole upraceme do krosien, plecniaky pevne utiahneme okolo trupov a začíname liezť. Ide o pomerne dlhý a takmer kolmý skalné úsek v skalnej prielomy, istený lanom a reťaze. Ale nezdá sa nám až zak nebezpečný, ako sa o ňom hovorí. Technická obtiažnosť nie je vysoká a výstup by mal zvládnuť každý, stredne zdatný turista. Ide skôr o nepríjemný pocit, že pod vami je niekoľko sto metrov hlboká priepasť, ktorú máte priamo pod zadkom. Keď sa ale budete pevne držať a budete pozerať kam šliapete, nič sa vám nestane. Bez komplikácií sa dostávame na vrchol Negoiu. Niekoľko desiatok minút tu zostávame. Dávame si ľahšie jedlo, fotíme a kocháme sa výhľady. Potom začíname zostup, ktorý už je celkom o hubu. Vedie po šikmej, úzke skalné policu, vedľa ktoré valí dole vodopád. Vlhké šutre veľa kĺžu. So zovretými zadky sa dostávame zdarne dole. Opäť začíname šplhať nahor, tentoraz suťovým Žleby a prechádzame ďalšie firnové poľa. Pazúry sa k ďalšiemu vrcholu Şerbota (2331m.nm). Vedie na ňu drsná kamenistá chodník, ktorá ako chodník vlastne vôbec nevyzerá. Prehupneme sa cez vrchol Şerbota a zostupujeme k novému, plechovému refugee bivaku, kde budeme nocovať. Tyhle bivaky majú obrovskú výhodu. Majú poschodovej postele, síce bez matracov, ale nemusíte ležať na prechladnuté zemi, ak prší, ste pod pevnou strechou a nemusíte sa krčiť v malom stanu a hlavne nemusíte stan stavať a ráno ho zase baliť. Pod bivakom nachádzame prameň vody, čo je neoceniteľné. Opäť varíme, hovoríme a okolo 22 hodiny zaspávame. 14.7.2018, deň siedmy V 8 vstávame, varíme, dopĺňame vodu, balíme a vyrážame novým obzorom ústrety. Vystupujeme, zostupujeme, strieda sa mixovať terén s kamenistým a sem tam s firne. Opäť stretávame stáda oviec, opäť traverzujeme. Sem tam si dáme pauzu na jedlo a cestou fotíme. Takto sa navečer dostávame k jazeru Avrig, kde postavíme stany. Opäť varíme, rozprávame a okolo 22 hodiny líhame. 15.7.2018, deň ôsmy Vstávame opäť okolo 8 hodiny. Posledný deň vo Făgăraş. Dnes nás čaká naozaj dlhá cesta, až do dedinky Sebes de Sus. Cesta, ktorá vedie už len dole. Máme pred sebou zostup o takmer 1700 výškových metrov dolu. Prvý kilometer je to prudký črpáky dole. Potom klesáme už len pozvoľna, ale o to dlhšie. Stretávame ovce, dávame si pauzy a vo výške okolo 1500m.nm sa začínajú objavovať stromy. Zároveň sa s klesaním znateľne otepľuje. Zatiaľ čo hore teplota nikdy nepresiahla 10st. Celzia, tak vo výške 1500m.nm je 20st. Celzia. Vchádzame do lesa prechádzame poľana a slnko už začína celkom páliť. Otáčame sa smerom k hrebeňu. Cez hory sa valí ťažké mraky a prší tam. Tu je parák. Cestou vyplašíme dosť zmijí. Navečer sa konečne dostávame do dediny, ktorá leží vo výške asi 450m.nm. Je tu 34st. Celzia. Nemá cenu ani stavať stany. Ideme do miestnej krčmičky a potom sa kúpeme v potoku, ktorého voda má príjemných 25 stupňov. Ideme mimo dedinu, hádžeme na zem karimatky a zaspávame. 16.7.2018 deň deviaty Prebúdzame sa až okolo 9 hodiny. Do obchodíku si ideme pre čerstvé pečivo a raňajkujeme. V 11 hodín odchádzame busom do krásneho mesta Sibiu, zo Sibiu do Brašova a späť do našej krásnej krajiny českej. Čo sme mali možnosť prvej a posledné dni spoznať Rumunsko, tak musím konštatovať, že je to nádherná krajina. Najmä vidiek, ktorý nie je civilizáciou moc dotknutý. A tie hory … sú naozaj panenské. Fagaraš sa dá výškou prirovnať k Vysokým Tatrám. Lenže v Tatrách chodíte aj po hrebeňoch na spevnených cestách, stretávajú zástupy turistov a každú chvíľu narazíte na nejakú chatu. Vo Făgăraş je to naopak. Cesty sú nespevnené, často musíte improvizovať a turistov stretnete pramálo. Za celých 8 dní na hrebeňoch stretnete pár ľudí, ktoré spočítate na prstoch oboch rúk. A ak vás zranenie alebo roztrhaný hydrovak neprinúti k zostupu z hrebeňa, nenarazíte ani na žiadnu chatu. Vo Făgăraş stretnete najčastejšie ovce, pastierske psy a kamzíky. Proste rozprávka. Fagaraš je rozľahlý, členitý, majestátne a už len pohľad na neho budí rešpekt. Na záver chcem týmto horám poďakovať. Do Făgăraş som vstúpil s rešpektom a pokorou a odišiel s poďakovaním. Fagaraš vám nedá nič zadarmo. Minimálne si ako daň vezme mnoho vašich síl, až koľkokrát padáte na hubu. Mnohokrát už bola vyslovená otázka, prečo liezť. Prečo tá sveřepost. Stále dookola sa pazúr na vrcholy absolútne zničenie a vyčerpaní. Niektorí ľudia za to zaplatí daň najvyššiu. Bohužiaľ. Nikoho nikdy nenapadlo zbaliť si svojich päť sliviek, otočiť sa a jednoducho odísť. V horách nie je štartová a cieľová čiara. Nie sú tam kamery ani diváci. Nie je to konzum. V tomto je totiž srdca. Neleží kvôli iným. Lezieme kvôli sebe. Nepotrebujeme nikomu nič dokazovať. Hory sú nespútané, neočakávané a neústupné. Pokiaľ ale do nich vstupujete s úctou a rešpektom, štedro sa vám odmení. V horách, a snáď už len v nich, ešte len spoznáte svoju silu aj svoju slabosť. V horách je všetko rýdze a ozajstné. Veľakrát až do krajnosti. Takže ešte raz ĎAKUJEM. PS prosím, nezabúdajte na pravidlo, že to, čo si do hôr prinesiete (a nielen do nich), si potom tiež odneste. Ak je niekde oblasť, kam ich zakázaný vstup, rešpektujte to. Ten zákaz má svoj dôvod. Vyhnete sa tak zraneniu, alebo nenarušíte miestnu faunu a flóru.

Pohľad na stenu Moldovenau
Autor: Petr Dvořák © gigaplaces.com

Pohľad na stenu Moldovenau

Po búrke

Hrebienok

Aj toto sa dá prejsť

Hrebienok
Autor: Petr Dvořák © gigaplaces.com

Prechod pohoria Fagaraš

Nejaká vysokohorská kvetena :-)

Prechod pohoria Fagaraš
Autor: Petr Dvořák © gigaplaces.com

Prechod pohoria Fagaraš

Galasescu Mic

Prechod pohoria Fagaraš
Autor: Petr Dvořák © gigaplaces.com

Prechod pohoria Fagaraš

Şerbota

Prechod pohoria Fagaraš
Autor: Petr Dvořák © gigaplaces.com
Prechod pohoria Fagaraš
Autor: Petr Dvořák © gigaplaces.com

Prechod pohoria Fagaraš

Tesne pred búrkou

Prechod pohoria Fagaraš

V sedle blízkosti Podragu

Prechod pohoria Fagaraš
Autor: Petr Dvořák © gigaplaces.com

Prechod pohoria Fagaraš

Po prvom vyšvihnutia na hrebeň

Prechod pohoria Fagaraš
Autor: Petr Dvořák © gigaplaces.com
Prechod pohoria Fagaraš
Autor: Petr Dvořák © gigaplaces.com

Prechod pohoria Fagaraš

Pred nástupom do steny Coltu Balaceni.

Prechod pohoria Fagaraš
Autor: Petr Dvořák © gigaplaces.com

Prechod pohoria Fagaraš

.

Prechod pohoria Fagaraš
Autor: Petr Dvořák © gigaplaces.com

Prechod pohoria Fagaraš

Prvý skalný štít sa zdá blízko, že? Tak si fotku pritiahnete. Názorný príklad, ako sú vzdialenosti v horách klamlivej :-)

Prechod pohoria Fagaraš

Hľadanie gps polohy

Prechod pohoria Fagaraš
Autor: Petr Dvořák © gigaplaces.com
Prechod pohoria Fagaraš
Autor: Petr Dvořák © gigaplaces.com

Prechod pohoria Fagaraš

Prvé zliezanie po reťaziach

Prechod pohoria Fagaraš

Momentka od bivaku

Prechod pohoria Fagaraš
Autor: Petr Dvořák © gigaplaces.com
Prechod pohoria Fagaraš
Autor: Petr Dvořák © gigaplaces.com

Prechod pohoria Fagaraš

Takto vyzerajú cesty vo Făgăraş. Iba značenie. Žiadne upravené a spevnené chodníky.

Prechod pohoria Fagaraš
Autor: Petr Dvořák © gigaplaces.com

Prechod pohoria Fagaraš

Po hrane vrcholu Slanina nahor a v dvoch tretinách sa ide na traverz.

Jazero Lacul Bale

Zatlieskaj autorovi článku!
Zdieľaj to:

Praktické informácie

Vďaka!

Bol (a) si tam? Napíš recenziu tohto miesta

Hodnotilo už 0 cestovatelia

Bol (a) si tam? Napíš recenziu tohto miesta

Pre vloženie recenzia sa musíš alebo