Výstup na Gross Grünhorn
Hrebienkové lezenie v Bernských Alpách
Gross Grünhorn (4043 m) juhozápadným hrebeňom je pekné exponované lezenie miestami obtiažnosti 3, ktorému predchádza klasická ľadovcová túra s prespaním na Konkordia hütte. Záverečné lezenie vedie cez vrchol Grünegghornu (3860 m). Celková obtiažnosť sa uvádza ako PD+. Vydali sme sa tam v júli 2023.
Aletschský ľadovec
Začína sa v dedinke Fiesch odkiaľ ide lanovka na Fiescheralp (2200 m). Z vrchu lanovky idete chodníkom, kde vás míňa bikeri a turisti, prejdete asi 1200 metrov dlhým tunelom a po ďalšom 1,5 km ste pri ľadovci. Alletschgletcher je najväčší údolný ľadovec v Alpách. Za posledných tridsať rokov však stratil vyše tretiny svojej rozlohy. Pohľad naň je naozaj žalostný, je to rozorvaná planina, kde uprostred vystupujú dve suťové koľaje, ako by ním prechádzala diaľnica. Po tej sutine sme čiastočne šli, pretože sa tak dalo vyhnúť väčším trhlinám, ale prišli sme na to až zhruba v polovici trasy a potom sme to aplikovali na ceste späť. Ľadovcom prechádzate ako mesačnou krajinou, idete po ňom niekoľko kilometrov a zaberie vám to minimálne dve a pol hodiny, ale skôr viac, pretože sa zamotáte v trhlinách. Hlboké brázdy sú niekde zelenomodré, inde čierne a plné sutiny, v niektorých zurčí voda ako potok. Prechod cez Aletschgletcher je veľký zážitok a skúsenosť, ale zároveň ste tak trochu smutní z toho, ako ľadovec vyzerá a uvedomujete si, že nastupujúcu generáciu už nezostane nič.
Konkordia hütte
Z dedinky Fiesch sme vyrazili na poludnie a na chate boli akurát na večeru, kúsok po šiesty večer.
Po rebríku alebo po ferrate
Na chatu sa z juhu prichádza po ferrate, respektíve najprv sa trhlinami musíte dostať k okraju ľadovca, prejsť na suť a kývajúce sa balvany a potom sa škrabať 200 metrov vysoko miestami po fixkách. Z druhej strany – z Konkordiaplatzu – čo je také ľadovcové námestíčko, alebo skôr ľadovcová križovatka priamo pod chatou – vedú na chatu sto metrov dlhé kovové schody. Zdolať oboje je zážitok. Umiestnenie chaty oproti okolitému terénu je iste dopadom odtopenia ľadovca. Viac ako dvakrát za dva dni sa hore a dole škrabať nechcete. Orientácia okolo chaty je navyše dosť mizerná, podarilo sa nám zablúdiť hneď dvakrát.
Stúpame k vrcholovému hrebeňu
Z chaty sme vyrážali ráno o štvrtej a hneď pred chatou sa nám podarilo zablúdiť, pretože sme za svetiel čeloviek neboli schopní nájsť kovové schody dole. Predchádzajúci deň sme totiž prišli druhou stranou po ferrate. Našťastie vyrážala aj druhá dvojica, tak sme sa tam nemotali dlho. Cesta hore ľadovcom išla dobre, pretože sme mohli ísť po kamennej sutine a nemuseli tak riešiť trhliny. Dvojica Švajčiarov nám správne ukázala aj kadiaľ začať stúpať nahor medzi skalami po snehu. Pri výstupe na Gross Grünhorn skombinujete všetky vysokohorské schopnosti – nielen chodenie po ľadovci a škrabanie sa po kameňoch a sutinách, ale aj výstup firnom na cepín – je tam jeden nepríjemný úsek asi 50 metrov dlhý, ktorý má okolo 50 stupňov a záleží, ako kvalitné sú v ňom vydupané schody. Až k hrebienku, ktorý na fotke sotva vykukuje za snehovým bobkom, je to však celkom jednoduchá túra, ktorá vám dá zabrať hlavne fyzicky.
Grünegghorn
Keď prekonáte snehový bobek, objaví sa pred vami hrebeň Grünegghornu. Na zábere stojím presne v mieste, kde sa naňho nachádza. Vrchol Gros Grünhornu je ten druhý hrebeň vľavo, dostanete sa naň iba tak, že preleziete celý hrebeň Grünegghornu až k vrcholu – vpravo. Z neho potom krátko klesáte po skale – asi 60 výškových metrov, čo nie je veľmi príjemné lezenie dole, pretože je tam celkom expozícia.
Gross Grünhorn
Finálny dolez – potom, čo ste zliezli po skale z Grünegghornu – začína firnovou pasážou. Niekde tam hore tesne pri nástupe na skalu máme zavesené vrece. Bolo to miesto, kde sme otáčali, hoci pôvodný zámer bol úplne iný. Naplánovali sme si to pôvodne ako prechod, teda ešte cez Klein Grünhorn a potom po ľadovci na Mönchsjoch hütte. Táto myšlienka sa ukázala ako scestná. Trochu sa aj hanbím povedať, že to pre nás navyše bola aklimatizačná túra. Človek si vždy hovorí, že už predsa má nejaké tie skúsenosti, a potom urobí takúto blbosť. Nejako sme minuli informáciu, že medzi oboma Grünhorny je obtiažnosť lezenia AD+, čo by sa ešte možno dalo zvládnuť, keby už človeka nečakalo ten ten nič iné. Na Mönchsjoch hütte
je ale odtiaľto ďalej, než späť na Konkordiu a cesta v lete po ľadovci nestojí za nič a navyše nie je prešliapaná.
Našťastie nejaké tie skúsenosti sa vyplatili a tiež sa vyplatilo, že sme práve v tom okamihu stretli ako dvoch Švajčiarov, tak onoho horského vodcu s klientom, ktorí šli z vrcholu dole. Potvrdili nám, že hrebeň ďalej je náročný na orientáciu a navyše že búrka, ktorá bola hlásená na šiestu večer, má prísť už o tretej. V tej chvíli sme na nič nečakali a otočili to s nimi späť na Konkordiu. Búrka sa samozrejme nekonala, ale to tak väčšinou je, keď ju rešpektujete, zažila som bohužiaľ aj ten druhý prípad a už ho nikdy nechcem opakovať. Vyčerpaní sme boli aj tak dosť, ja som sa posledné stovky metrov doslova plazila ako slimák s úpornou bolesťou hlavy, na ktorú nezaberala ani ružová tabletka.
Zostup dole
Nejako sme minuli informáciu, že medzi oboma Grünhorny je obtiažnosť lezenia AD+, čo by sa možno aj dalo zvládnuť, keby už človeka nečakalo v ten deň nič iné. Na Mönchsjoch hütte je to ale odtiaľto výraznejšie ďalej, než späť na Konkordiu a cesta v lete po ľadovci nestojí za nič, čo sme bohužiaľ nevedeli a nedalo sa to ani nikde vyčítať. Našťastie nejaké tie skúsenosti už človek má, takže keď sme práve v tom okamihu stretli nielen oných dvoch Švajčiarov, ktorí zostupovali z vrcholu, ale aj horského vodcu. Pochopili sme rýchlo z toho, čo hovorili, že hrebeň ďalej je náročný na orientáciu a navyše, že búrka, ktorá bola hlásená na šiestu večer, má prísť už o tretej. Otočili sme to teda s nimi späť na Konkordiu a boli aj celkom radi za spoločnosť. Búrka sa samozrejme nekonala, ale to tak väčšinou je, keď ju rešpektujete. Vyčerpaní sme boli aj tak dosť. Ja som sa posledné stovky metrov doslova plazila, navyše s úpornou bolesťou hlavy. Na zábere je pohľad z hrebienka smerom ku Konkordiaplatzu.
