Nečakané stretnutie v horskom letovisku Arosa

Keď som v júni plánovala cestu do Švajčiarska as tým spojené výlety, vôbec som nečakala, čím ma Arosa – horská dedinka vo švajčiarskom kantóne Graubünden, nakoniec prekvapí. Okolo poludnia prechádzame mesto Chur (598 mnm), kde sa kvôli teplote 24 ° C nezastavujeme, aj keď v pôvodnom pláne to bolo zahrnuté. Pomaly ukrajujú z 30 km do cieľa, ktoré máme ted'před sebou. Stúpame úzkou, horskú cestičkou, lemovanou príkrym zrázom. Po pár kilometroch sa mi začínajú potiť ruky, po ďalších pár kilometroch strácam farbu aj hlas, po ďalších pár kilometroch zastavujem a rozdýchavam svoj stav. Prečo? Pretože si vďaka neuveriteľným serpentinám v kombinácii s charakterom vozovky pripadám ako Rallye pretekár, nestačím točiť volantom a to sa mojej kinetóze vôbec nepáči. To, že mi býva zle ako spolujazdci, to beriem, ale že mi bude zle aj ako vodiči, to asi inde ako cestou do AROSA nezažijem. Po hodine také jazdy, vyčerpaná a biela ako stena, prichádzame k nápisu „Welcome to Arosa“, ktorý mi jednoznačne dáva najavo, že sme konečne dorazili do cieľa dnešného dňa. Juchůůůůů. Je 16:30, a ja sa teším, až si dám pivo, ľahnem na zem a rozdýchám to, že ma rovnaká cesta čaká za pár dní staré. Pozoruhodné stretnutie Keď prechádzam Arosa v úmysle nájsť nejaké parkovisko, cestou vidím ľudí iného vzhľadu, než na ktorý som zvyknutá. Čierne oblečenie, tmavé, dlhé sukne, čepce na hlavách a pejzy – inštalovaný lokne vlasov dookola hlavy. Áno, sú to Židia, ultraortodoxnej Židia z Izraela. Nechajú sa voziť v kočiari ťahaným koňmi okolo miestneho jazera Obersee a dávajú najavo svoje postavenie v spoločnosti. Je to pre mňa zaujímavé, však nekladiem tomu veľký dôraz, pretože ted' mám iné starosti. Medveď, kam sa pozriem V mape nie je vyznačený kemp, ktorý hľadám, a tak sa z posledných síl dopotácím do informačného centra. Hneď za vstupom na mňa zíza obrovský, plyšový medveď. Pár krokov od neho ďalšie, všade visia plagáty s medveďmi, fotografie, pohľady, prívesky, suveníry a pod. Neviem, čo si o tom mám myslieť. Tak sa pýtam pracovníčka pri priehradke, prečo sú tu všade medvede, či sú voľne v prírode alebo čo to má znamenať. Odpoveď, ktorá sa mi dostáva, ma upokojuje. Medvede sú tu 3 a žijú v obore „Bear Sanctuary“ kúsok od prostrednej stanice lanovky na Weisshorn. Uff, aspoň niečo pozitívne. Kríza v Infocentre Prichádza rad na to najdôležitejšie, a to nájsť kemp (https://www.campingarosa.ch/). Na mape mi slečna v Infocentre zakrúžkuje miesto v ulici Cholgruobaweg, kam mám ísť a na to mi dá niekoľko úloh: 1. dojed' tam 2. zaregistruj sa 3. s formulármi sa vrát'te k nám do infocentra 4. potom vystavíme Arosa All Inclusive Card 5. a to všetko musíš stihnúť do 18:00, potom zatvárame Chce sa mi plakať. Pozriem sa na hodinky, ktoré ukazujú, že na dosiahnutie uvedených úloh máme 50 minút. Prepadla ma totálnej krízy a pýtam sa, čo tu robím sama? Zhlboka sa nadýchnem a zamierime k východu. Samoobslužný kemp Po príchode do kempu, ktorý je len 1,5 km od centra, hľadám osobu, u ktorej by som sa registrovala na pobyt. Nikde nikto, len prázdna stoličky, formuláre a prepisovačky. Preto sa na mieste otáčam a pýtam sa staršieho páru z Holandska, kedy príde tá osoba, aby som sa mohla nahlásiť. Tentoraz odpověď' nie je tak priaznivá ako pred niekoľkými desiatkami minút s medveďmi v infocentre. Pán mi odpovedá, že nikto nepríde, že je to tu samoobslužný check-in. Ako samoobslužný? Nechápem už vôbec nič. Tak spoločne vchádzame do miestnosti s prázdnou stoličkou, formulári a perami, z ktorej som pred chvíľou utiekla, a ted' už viem, na čo to všetko je. Prázdna stolička pre mňa, pretože mi to bude trvať veľmi dlho, 4× formuláre v nemčine, o ktorých hovorila pani v infocentre a pero pre prípad, že nemám vlastné. A ku všetkému mi beží čas. Keď pán Holanďan usúdi, že mi to dostatočne vysvetlil, opúšťa miestnosť. Márne hľadám slovíčko v angličtine, tak intuitívne vyplňuji riadok po riadku, rozčiluju sa, nadávam, sledujem hodinky. Po 30 minútach lekcie nemčiny naskakuje do auta a vraciame sa do infocentra. Je 17:50. Doslova hodím papiere na stôl, vezmem si hlavu do rúk a až teraz ‚poriadne vydýchnem. Môj pokoj a radosť zo zvládnutého ale netrvá dlho, pretože si uvedomím, že nemám nič na ďalšie dni na jedlo. Vonku teplo, v aute ešte väčší, Pedro so mnou. To, že by som ho nechala uviazaného pred obchodom, kde 80% zákazníkov sú Židia, ktorí majú panickú hrôzu zo psov, to nepripadalo do úvahy. Rovnako ako ho nechať v aute. Medzi mojimi úvahami o zrealizovaní nákupu, do ruky dostávam zvyšok formulárov a Arosa All Inclusive Card, na základe ktorej máme jazdu lanovkami zadarmo. Napadá teda ma jediná možnosť, ako nakupovať – poprosiť pracovníčka v infocentre, či mi Pedra chvíľu postrážia. Rozhovor vyzeral asi takto: Ja: „Could you please look after my dog while I need to do some shopping? Aj Nechcem want to leave him outside the shop and in my car is too warm for him. "(Môžete sa mi prosím postarať o môjho psa, potrebujem nakúpiť? Nechcem ho nechať vonku pred obchodom a v aute je na neho príliš teplo. ) Infocentrum: "Hmmmm, mnnnnoooo ...... ..“ Pozrú sa na seba tázavým pohľadom a pýtajú sa svojej vedúcej, či s tým nemá problém. Nakoniec odpovedajú: „Yes, sure, no problem.“ Ja: „Thank you so much, I will be back in a few minutes, thank you.! (Ďakujem moc, budem späť za niekoľko minút, ďakujem) Odovzdávam Pedra, a vyštartuje k východu. V tom sa otáčam a volám do Infocentra: "Hey, his name is Pedro by the way.“ (Jo, a mimochodom, volá sa Pedro.) V obchode lietam ako handra na palici, hlavne nezabudnúť kúpiť dievčatám nejakú čokoládu. V 17:59 vbiehajú s taškou v ruke späť do infocentra, dievčatá sa usmievajú, Pedro ležia spokojný pod stolom. Vymieňame čokoládu za Pedra, lúčim sa a už krok Sun krok mierime k autu a do kempu. Ešte ale nie je všetkým povinnostiam koniec. Kto postaví stan a urobí večeru? Večerné Arosa Stan stojí, brucha máme s Pedrom plné, a napriek tomu v sebe nachádzam ešte silu a energiu na večernú prechádzku do mesta. Slnko začína pomaly zapadať a centrum Arosa začína ožívať. Nielen, že miestne krčmičky, reštaurácie a bary sú plné turistov, ale hemží sa to tu desiatkami, ak nie stovkami, Židov, ktorí majú namierené do hotela Metropol k modlitbe. Sú nádherne upravení, dokonca niektorí nosia aj obrovské, chlpaté, čierne čiapky na hlave. Všetci majú rovnaké, charakteristické rysy – tmavé oči, obočie, tmavé vlasy, veľký nos, podlhovastá tvár. Keď míňam hotel Metropol, ozýva sa zvnútra zvláštne nárek, postavy sa pohupujú, k tomu nejaká tradičnej vône. Pokus o dôkaz Druhý deň skoro ráno vyrážame pešo cez mesto k lanovke. Prvý, koho po ranu stretnem, sú Židia opäť mieriaci do hotela Metropol k rannej modlitbe. Z tých ľudí ide strach, sú tak nečitateľne, chladní. Myká mnou zvedavosť a mám veľa otázok, neodvážim sa však nikoho osloviť. Keď míňam skupinku Židov, potajomky vytiahnem telefón a cvak … Chvíľu potom mám taký strach, že fotku hneď mažem. Takže ani nemám žiadny dôkaz, žiadnu autentickú fotku. To, aký zážitok to vo mne ale zanechalo, to sa fotkou nahradiť nedá. Mojžiš Ďalším prekvapením pre mňa je chvíľa, kedy ma z môjho snenia pri jazere Älplisee cestou z Parpaner Rothorn preberie zvolanie: „Mojžiš, Mojžiš.“ Zmätená sa dvíham a čo nevidím? Skupinku 8 Židov, 2 dospelí muži a 6 detí. Každý chlapec sa volal Mojžiš. Tak je nenápadne pozorujem, ich správanie, jazyk, kultúru a oblečenie. Sú to taky ľudia rovnako ako my, ale pre mňa sú niečím veľmi zvláštne. Stále sa mi hlavou naháňajú veľa otázok, na ktoré odpověď‘ pravdepodobne nájdem až doma na internete. Ešte párkrát počas svojho pobytu v Arosa na Židov narazím, ono to vlastne nie je vôbec ťažké ich stretnúť. Keď som ich videla prvýkrát, s pusou dokorán som sa obzerala, keď je míňam po stý raz, obzerám sa s rovnakým údivom, ako prvýkrát. Je to pre mňa neskutočne silný zážitok. O vrchole Parpaner Rothorn 2 899 mnm by som sa chcela taky spomenúť. Tentoraz ideme lanovkou len na Hörnli Hütte a zvyšok šliapeme po svojich. Krajina je nádherná, ale v porovnaní s tým, čo nám ukáže už spomínaný vrchol, to nič nie je. Po 2 hodinách prechádzame snehový jazyk a onedlho za ním vchádzame do tunela vyvŕtaného do skaly. Je to zvláštne, kto by takto v horách čakal nejaký tunel. Avšak charakter hôr sa začína meniť na mesačnú krajinu, ubúda trávy, zelene, kvetov a naopak pribúda kameňov, štrku a sily vetra. Po záverečnom prudkom stúpaní s jazykom vyplazeným von prichádzame k vrcholovému krížu, kde je nádherný rozhľad do kraja. Cítim sa tu ako na inej planéte, kamene vyzerajú ako vyschnutá láva, hrajúci všetkými farbami, žiadna známka života, žiadna zeleň, nič. Pusto, prázdno, mŕtvo. Práve toto robí krajinu tak tajomnú a magickú. K tomu všetkému o pár výškových metrov nižšie stojí muž s obrovským alpským rohom a hrá nádherné melódie, ktoré majú snáď 1000 ozvien. V kombinácii s „mŕtvou“ krajinou je to neopakovateľný zážitok na celý život. Pohľad ako z lietadla Celú noc prší, předpověď' nie je vôbec priaznivá, ale nechcem sa zmierovať s tým, že zbalím svojich pár sliviek a kvôli dažďu odídem. To nie som ja. Síce už sme na Weisshorn 2 653 mnm boli dva dni späť, ale niečo ma tam tak silno ťahá, že v 10 hod. S pláštenkou pre Pedra a Goretex bundou vyrážame na lanovku na Weisshorn rozlúčiť sa s AROSA. Keď stojím na vrchole a vidím tie baránky na oblohe, neľutujem môjho rozhodnutia. Nočné déšt'proměnil krajinu v nádhernú kulisu. Pripadám si ako v lietadle. Nado mnou modrá obloha, podo mnou mraky. Je to úžasné. Iné rozlúčka než takéto som si ani želať nemohla. Posledný deň a taká nádhera. Po hodine strávenej na vrchole sa vydávame k chate Hörnli Hütte, kde si „rukami nohami“ objednávam jedlo z miestnej farmy – obložený tanier so syrom, slaninou, salámou, domáci chlieb. K tomu samozrejme pivo, po ktorom mi cesta dole ubiehala nejako moc rýchlo. A ako zákusok ešte teplý koláč so šľahačkou a kávu. Brucho mám na prasknutie, tak platím 37 CHF a za mrholenie vyrážame do kempu. Onedlho začne pršať, potom sa déšť' zmení v lejak a prichádza búrka. Tento stav trvá až do rána. Heroický odchod Nastal deň odchodu. V daždi, hmle a so spáleným tvárou balím stan as vedomím toho, čo ma ďalších 30 km čaká, opúšťame AROSA. Vraciam All Inclusive Card v Infocentre, lúčim sa s personálom. Vďaka nepriaznivému počasiu je cesta späť ešte horšie, serpentíny bohužiaľ zostali serpentínami, zráz pri krajnici zostal zrázom, nič sa nezmenilo. Len prudké stúpanie sa teraz mení na prudké klesanie. Snažím sa byť tvrdá, v pohode, ale má to jeden háčik. Vlastne dva. Noha na brzdovom pedáli neprestáva pracovať a začínam sa desiť toho, že zavaríme brzdové doštičky. Ďalšia háčik je ten, že stierače idú o sto šesť, začínam sa desiť, že mi spadnú. A potom už vážne umrieme. Avšak do Churu prídeme v rovnakom, ak nie horšom psychickom stave, ako pred pár dňami do AROSA. Živý, zdravie, a to ostatné už sú len maličkosti. O to silnejšie je to pre mňa zážitok a zakaždým, keď sa povie Arosa, vybavím si okamžite dve veci: nezabudnuteľnú jazdu horskou cestou a Židmi. Až potom prídu na rad ďalšie zážitky, ako medvede, samoobslužný kemp, nádherné hory, túra na Parpaner Rothorn alebo napríklad obžerstvo na Hörnli Hütte. Tak takto som si prežila AROSA ja. Nevšedne, dramaticky, zároveň krásne.

Kvalitné zázemie kempu

Možno využiť aj lanovku z Lenzerheide, ale odporúčam vyšliapať pešo, za tú námahu to naozaj stojí

Jedná sa o „odbore“ s tromi medveďmi zachránenými z cirkusu a reštaurácie z Albánska