Zákutíčka Popovy Šapky

Presun z Čiech bol vysoko efektívny, napriek tomu sme strávili na ceste trinásť hodín. Bolo nás osem – jeden starosta, jeden fotograf, dvaja majitelia stavebných firiem, jeden výrobca lyží, jeden výrobca najlepších viečok na svete, jeden obchodný riaditeľ a jedna riaditeľka školy. Počas nášho pobytu v Popove Šapke sa k nám pridalo niekoľko psov (niektorí si ich chceli odviezť domov) a jeden Darko z baru. Peniaze (macedónsky denár – kurz v čase nášho výletu: 1 MKD = 0.40 CZK), prosím vás, nevyberajte, všade sa dá platiť eurom.

Chlapci mi povedali, že z auta vylezieme rovno do hotela a že sa vraj balíme do veľkých tašiek (jednoducho jeden človek jednu batožinu, nech sa to dobre nahádže do dodávok). Moja predtucha, že to samozrejme dopadne inak, je vidieť na fotke. Našťastie zabralo, že som im povedala, že som 5 týždňov po artroskopii kolena (čo je mimochodom pravda), takže mi tam tú tašku (po zjazdovke) vytiahli. Moje koleno vydržalo (ten zájazd bol vlastne taký pokus, ako to s ním naďalej bude – pretrhnutý predný krížový väz). Náš hotel mal príznačný názov – Konak. Neurobili sme tomu menu hanbu.

Pravoslávny kostol sme mali priamo pred hotelom, minaret bol na dohľad v údolí. V Macedónsku si môžete vybrať. Väčšina moslimov sú Albánci, pravoslávia prevažuje.

Anteni 2531 m sme si zvolili za cieľ prvého dňa. Chvíľami nebolo vidieť viac ako na pár metrov. Sneženie síce vyzeralo sľubne, ale zázrak sa nekonal. Zjazd dole bol chvíľami peklo (difúzia, ľad), ale tých pár centimetrov, čo napadlo, urobilo povrch znesiteľnejšie a dole sme potom už nabehli do rozmäknutého firnu.

Týmto filmom sa pomaly dostávam k vyvráteniu úvodného hoaxu, že v Macedónsku psy kradnú pípáky. Prosím vás, nekradnú! Pre istotu sme si ale na nich dávali po zvyšok zájazdu pozor! Príhoda je to naozaj jednoduchá. Chceli sme užitočne vyplniť zvyšok popoludní, a tak som sa vydala ja, Viktor a Hejkal schovať svoje tri pípáky do priľahlej stráne a zvyšnému osadenstvu potom simulovať lavínu. Simulácia sa podarila! Dva pípáky boli zachránené v časovom intervale niekoľkých minút. Ten, čo som schovala ja, ale nevydával žiadny signál (no, ja som ho prepla na send, ale ako som ho napchala do ľadovej štrbiny, tak sa vypol…). Nič to však neznamenalo pre našich borcov. Zachytili signál u psov a išli sa ich naháňať po Popove Šapke. Vždy, keď sa psom priblížili, zachytili signál. Tým si potvrdili svoju teóriu. Ja som si medzitým išla dať sprchu, aby som následne zistila, že mi Viktor píše zúfalé správy a potom aj volá, kam, že som dala ten pípák, že chlapci behajú po dedine hore dole.

Vrcholok Anteni – 2531 m sa nachádza nad skalnou stenou uprostred snímky (obišli sme ju zľava), fotka je urobený nasledujúci deň, kedy bolo konečne vidieť, kam sme to vlastne liezli.

Popoludní sme vyrazili do Tetova. Chalani rozhodli, že budem riadiť a napchali sa do jednej dodávky (v každej ruke jednu Plzeň). S hláškami, že mi robia sedem bratov (ako žena som tu v zásade nesvojprávna), sme potom najprv schádzali serpentínami dole a hľadali vyhliadky na mesto, potom sa túlali mestskými uličkami.

Tetovo je piate najväčšie mesto v Severnej Macedónsku (prvá veta z wikipedie). Prvým miestom, kam sme zamierili, bola maľovaná mešita z pätnásteho storočia, ktorá upúta svojimi exteriérmi a samozrejme priestorom na realizovanie očisty pred modlitbou. Libor by pravdepodobne hľadal ďalšie kultúrne dedičstvo, ale my ostatní hľadali niečo na večeru.

Snímka vyššie spomínanej mešity – macedónsky Шарена џамија (Šarena Džamija). Celá oblasť bola osídlená už v dobe kamennej a má pohnutú históriu. V súčasnej dobe je mesto osídlené zhruba deväťdesiatimi tisícmi obyvateľmi a je významné tiež tým, že sa tu nachádza univerzita.

V reštaurácii nie je dobré si stúpať. Objednali sme na stôl v zásade všetko, čo tam mali. Ďalší program spočíval v hľadaní šiša baru, diskotéky Barcelona a porozprávaní sa s niekoľkými Macedóncami, ktorí všetci boli v Čechách.

Alkohol sa len tak niekde nepodáva. Vlastne sme obišli námestie trikrát a prešli niekoľko kilometrov, kým sme objavili tento bar (názov: Dante). Útrata za 60 Euro pre 8 ľudí nám prišla fajn, hľadanie miestneho ženícha pre mňa (s prestávkami sa tak o mňa starali po celý týždeň) sa už nekonalo. Viktor nás odviezol serpentínami zase hore a šli sme celkom aj rozumne spať.

Na tretí deň bolo rozhodnuté urobiť poriadny výstup. Vlastne sme sa pozreli do mapy, kam až to ide najďalej, a tam sme vyrazili. Prevýšenie 1150 m plus výjazd lanovkou, dĺžka trasy 21 km. Titov vrch je svojimi 2747 metrami najvyššou horou oblasti. V zásade ste už na kosovskej hranici. Cesta tam znamená niekoľkokilometrové traverzovanie pod vrcholmi Karabunar (2600 m) a Bakardan (2700 m).

Keď už bola na dohľad rozhľadňa, nachádzajúca sa na vrchole, vietor silnel a my sa na chvíľku schovali pod skalkou, aby sme sa dohodli na ďalšom postupe, objavila sa pred nami skupina… „Nepočul som slovenčinu?“ „Počul.“ „Prečo sa tam stláčate pod skalou, šulínu?“ „A prečo vy jazdíte rolbou, kokoti?“ „Robin…“ „Aha, Robin…? Nie si ty Robin Kaleta?“ „Som. Vy tu ste s Paličom?“ „Nie, to teda nie sme. Dá sa to lízť hore bez mačiek a bez cepínu?“„Áno, v pohode a žiadna lavína dnes nehrozí…“„Hm.“(Roz­hovor iba pre znalcov.)

Na vrcholku je rozhľadňa s možnosťou bivaku a veľkolepý výhľad na okolité hory. Fúkal tam silný vietor. Viktor si vytiahol lyže a zišiel to potom dole rýchlo späť ku mne. Ja som si tých posledných dvesto výškových metrov strmého stúpania odpustila, pretože mi prišlo, že mám byť rada, že koleno drží. Stála som pod skalou a zdvíhala telefón rodičom, ktorí volali kvôli prijímačkám. Cesta späť bola rýchlejšia, než cesta tam, ale otravná aj tak dosť. Išli sme rozdelení na dve skupiny a hore pri lanovke stretli Radima, ktorý v ten deň strávil sólo, pretože absolvovať toto na snow scoote je fakt blbosť.

V piatok ráno sme si vyšliapali výškový kilometer nahor, aby sme pustili drona a vôbec užili si deň lyžovania.

V rozmäknutom firne sa dalo celkom slušne jazdiť. Natočili sme nejaké zábery, ktoré samozrejme vyzerajú placate.

Večer sa nečakane vydaril až do ranných hodín (bratia dvojčatá oslavovali narodeniny), takže nahádzať o ôsmej ráno všetko do tašiek a vyraziť na cestu späť chvíľu vyzeralo ako divoký nápad. Energia ale bola taká dobrá, že sme sa boli schopní sústrediť aj na cestovné zážitky, ktoré sme si na spiatočnú cestu naplánovali. Na snímke máme dve macedónske devy – matku s dcérou. Ujali sa na požiadanie Libora gratulácie – tak trochu prekvapení pre chlapcov.

Večer sa nečakane vydaril až do ranných hodín, takže nahádzať o ôsmej ráno všetko do tašiek a vyraziť na cestu späť chvíľu vyzeralo ako divoký nápad. Energia ale bola taká dobrá, že sme sa boli schopní sústrediť aj na kultúrne zážitky, ktoré sme si na spiatočnú cestu naplánovali, teda návštevu kaňonu Matka vrátane kláštora a prehliadku Skopje. Čakalo nás 12 hodín do Čiech, ktoré sa preháhli o štvorhodinové státie na maďarských hraniciach. Správy v rádiu o postupe ruskej armády do Kyjeva sú toho súčasťou. Vyúčtovanie za výlet od nás od všetkých sa Radim rozhodol poslať na Červený kríž. Budeme dúfať, že budúca skialpová túra prebehne už v mierovej dobe.

Snímka Skopje na záver. Čakalo nás potom dvanásť hodín cesty do Čiech, ktoré sa pretiahli o ďalšie štyri hodiny státia na maďarských hraniciach. Správy v rádiu o postupe ruskej armády do Kyjeva sú toho súčasťou. Vyúčtovanie za výlet od nás od všetkých sa Radim rozhodol poslať na Červený kríž. Budeme dúfať, že budúca skialpová túra prebehne už v mierovej dobe.