Článok Sever Portugalska

Za rozumné ceny sú k dispozícii priame lety do Porta, takže sa ponúka začať putovanie tam. Mesto Porto je druhé najväčšie mesto Portugalska a je právom zapísané na zozname UNESCO. Prechádzka starým centrom tohto úžasného mesta s jeho krivolakými uličkami určite stojí za to, rovnako ako pohľad na mesto od katedrály a zo známeho oceľového mosta. Najviac sa nám však páčilo sa potulovať po nábreží, ktoré má naozaj osobitý vzhľad a atmosféru. Bývali sme na okraji mesta, takže sme museli hojne využívať metro, no skôr ťažšie električka. Nie je to ale nijako zložité ani drahé, aj keď s ohľadom na pomerne dlhé intervaly je dosť napchaté. Zážitkom však je jazda cez impozantný vysoký oceľový most Ponte Dom Luis, ktorý je dominantou údolia. Most má dve poschodia, hore metro pomaly prechádza okolo davov turistov, dole jazdia autá a autobusy opäť okolo chodníkov plných ľudí. Ceny na nábreží sú značne turistické, ale atmosféra stojí za to – rozmanité farebné domčeky okolo nábreží široké rieky Douro a nad tým obrovský starý oceľový most. No a koniec koncov nemusí predsa človek sedieť v reštaurácii, atmosféra a vystúpenia pouličných umelcov sa dá vychutnať aj pri prechádzke alebo posedenie na lavičke. Nemohli sme si nechať ujsť plavbu loďou, ktorá nás vrátane prehliadky miestnej výrobne portského vína a ochutnávky dvoch produktov stála 16 eur na osobu. Prechádzka bola príjemná, pozrieť sa z lode na domčeky na nábreží a podísť celkom šesť vysokých mostov určite stálo za to. Prehliadka múzea výrobne bola až moc dlhá, ale únavu z podrobného výkladu spoľahlivo odstránila degustácie vynikajúcich produktov. Večer sme si prešli mestské uličky s domami obloženými dlažičkami „azulejos“ a posedeli v miestnej reštaurácii, kde sme okrem vína a tradičných „Tapas“ ochutnali aj miestne zeleninovú polievku „Caldo verde“. Vegetariáni pozor, v portugalskej zeleninovej polievke je klobása. Vôbec mäsom, najmä vyprážaným Portugalci v jedálničku naozaj nešetrí. Ďalší deň ráno sme sa natlačili do metra a za 2 EURa sme došli na letisko, kde sme mali objednaný prenájom auta. Auto sme si rezervovali v predstihu na internete a tým sme dosiahli za prenájom štvordverového auta s klimatizáciou na šesť dní s plným poistením všetkých rizík za veľmi príjemnú cenu 86 EUR (polovicu ceny tvoria poistka, ak to niekto risknem, tak so základným poistením by to bolo len neuveriteľných 43 eur). Za túto cenu nám prenajali takmer nový Nissan Micra. Autíčko je to šikovné, celkom priestranné a pritom ľahké. Je vybavené motorom 0,9 turbo, takže jazdí príjemne a potichu, ale občas má vodič dojem, že riadi väčšie autíčko na Matějské púti. Príjemnou odmenou je nám však nízka spotreba, čo je s ohľadom na vyššiu cenu benzínu ako u nás príjemné. Z konania na „divokom juhu“ sme mali trochu obavy, ale ako sa ukázalo zbytočne. Iba prejazdy kruhovými objazdy s dvoma pruhmi vyžadovali vďaka dravejšiemu prístupu niektorých miestnych vodičov zvýšenú pozornosť. Cesty a diaľnice sú celkovo v podstatne lepšom stave ako u nás, k čomu asi prispieva aj mierna zima. Na diaľniciach sa platí mýto podľa najazdených kilometrov (niekde elektronicky niekde lístky), čo sme po dohode s prenajímateľom auta vyriešili prenájmom elektronické škatuľky, ktorá nám zabezpečila pohodlné prejazdy bránami bez zastavenia. Vyrážame teda na sever, kúsok nad mestečko Viana do Castelo, kde sme si neďaleko od mora prenajali malý bungalov. Cestou si prezrieme mestský prístav, baziliku sv. Lucia a užijeme si uličky, domy a námestia tohto príjemného mesta. Najväčšiu pozornosť si zaslúžilo námestí Praca da República s fascinujúcou fontánou z 16.storočia a honosným renesančným palácom. Vedie tu cez rieku Lima 562 metrov dlhý oceľový most postavený Eiffelom. Pri prechádzke pozdĺž mora obdivujeme otužilosť surfistov, ktorí vo veľmi studenej vode v neopréne vydrží hodiny. Na výjazde z mesta preverujeme supermarket Intermarché, kde venujeme osobitnú pozornosť oddelenia rýb a rozsiahlej ponuke dobrých vín v cene už od 2 EUR. Typická sušená treska „bacalhau“ o sebe dáva cítiť po celom obchode, ale to, že jej tam ponúka hromady, svedčí o jej popularite. Portugalci vraj poznajú 365 receptov na jej úpravu. Užívame si prechádzky okolo mora s výhľadmi na skaly siahajúce do mora a dokonca sme videli aj funkčné veterný mlyn. Na mnohých miestach pred sezónou tú rozširujú sieť pohodlných ciest pre peších a cyklistov, my však dávame prednosť oblastiam s romantickejšom kamenistými chodníkmi uprostred skaliek s rozsiahlymi porasty všemožných „skalničkových“ vankúšových porastov – vresovcov, hlodáš, klinček a všadeprítomných cilimnik. Na kúpanie je síce medzi skalami možné nájsť pekné pláže, ale do vody sa odhodlá len naozaj málokto, aj v lete totiž voda dosahuje až 18 stupňov. Na ďalší deň sme si vzhľadom k daždivému počasiu naplánovali autovýlety pozdĺž pobrežia, aby sme si užili krajinu a miestne dedinky s kostolíky a veľmi pekne upravenými cintoríny často s honosnými hrobkami. Cestou sa zastavíme vo Vila Praia de Ancora, čo je typické zmodernizovanej prázdninové mestečko, s plážou, prístavom a obvyklú pobrežné pevnosťou, pripomínajúce ťažké časy boja o samostatnosť Portugalska. V túto predsezónne dobu je to ale len ospalé sídlo, ktoré využívajú predovšetkým surferi. Ďalšia na trase je Caminha, príjemné mestečko pri samých hraníc so Španielskom na sútoku riek Rio Cour a Rio Minh, ktoré ponúka prechádzku stredovekými uličkami s „dlaždičkovými“ domčeky a posedenie na starom námestie s fontánou. Počas posedenie v kaviarni pri tradične vynikajúcej kávy sme si užili pokoji narušovanému len občasnými cyklistickými skupinkami a prechádzajúcimi pútnikov na ich ceste do Santiaga de Compostela. Na najsevernejšom bode našej cesty leží desaťtisícové, veľmi dobre udržiavané mesta Vila Nova de Cerveira založené v 14. storočí, ktorému dominuje rozsiahly zachovaný hrad nad riekou Minho. Na námestí nás zaujal okrem kostola aj dom „Casa Verde“, kde je na dlaždičky na dome použitá miesto obvyklej modrej, použitá zelená. Obraciame sa na juh a cestou sa ešte zastavíme v jednom z najstarších portugalských miest – Ponte de Lima. Sme unesení kúzelnými starobylými domy, kostoly, uličkami a námestíčkami spolu so zvyškami mestského opevnenia. Najväčšiu pozornosť si však zasluhuje starobylý most cez rieku Lima, ktorého história siaha až do doby Rímskej ríše. Prechádzku po meste a nábrežnej promenáde zakončíme posedením v kaviarni pri moste, kde si vychutnávame atmosféru pozorovaním pútnikov, ktorí sa po prekonaní mosta sa stavia do fronty pred ubytovňu „Albergue dos Peregrinos“. Pobrežie a mestečiek už máme dosť, takže ďalší deň vyrážame do vnútrozemia. Pozrieť sa na miestne kopca do oblasti Serra de Arga. Cieľom je dedina Montaria, kde najprv v bistre nezabudneme ochutnať ako vždy skvelú kávu. Dedinka je krásne upravená a okrem kostola a kalvária má na návsi prehľadnú mapu trás v okolí. Nakoniec vzhľadom na to, že je mlhavé a oblačno volíme miesto vyhliadkových trás v kopcoch kratšiu údolnej cestu označenú PR 5 – „Trilho do Pinch“. Všetky cesty sú dobre značené turistickými značkami, systém značenia je ale trochu iný ako u nás, trasy sú číslované, nie odlíšené farbami. Okrem bežného označenie trasy tu navyše umiestňujú na odbočkách značku krížika pre označenie ciest, ktoré vedú mimo trasu, čo je podľa našich skúseností celkom užitočná vymoženosť. Mapa a GPS sa ale rovnako občas pre istotu hodí. Naši cestu začíname na návsi, kde si nezabudneme prehliadnuť zrekonštruovaný kostol sv. Lorenca, potom na kraji dediny míňame ako vždy krásne upravený cintorín a vchádzame do oblasti vinohradov. Zaujalo nás, že okrem klasického vedenie je tu veľmi populárny vedenie vínnej révy nad hlavou. Cesta ďalej vedie medzi políčkami a je lemovaná vodnými kanálikmi, pripomínajúcimi, že blízke hory sú veľmi vodnaté. Napospol kamenisté udržiavané cesty sú vďaka hornatému okolia a nedávnym dažďom na niektorých miestach zaplavené vodou, takže niekedy musíme voliť piesčité cesty vedúcej nevyužívanými lúkami zarastenými papradinami. Teplota pozvoľna stúpa, takže okolité lesy zavoňalo borovicami a najmä výraznými eukalypty. Cestou lesom dôjdeme k miestnej atrakcii – vodopádom „Cascata do pinch“, ktoré možno s trochou nadsadenia označiť za miestny malinké Plitvice. Po prekročení cesty, sa ocitáme na ceste vedúcej okolo skál pozdĺž dlhého malého vodného kanála, odbočujícího z riečky Rio anchor, takže nám fantázia vyvolá dojem jakobychom sa presunuli z Chorvátska k Madeirské Levada. Ráno sa prebudíme a prší, nebo je úplne zatiahnutej, teplota je 16 stupňov, takže závidíme tým, čo zostali doma v Česku, kde je o dobrých 10 stupňov teplejšie a jasno. S ohľadom na počasie teda volíme opäť mestský program. Ideme na východ do historického mesta Braga. Na námestí „Praca de República“ pri daždi oceňujeme podloubí a obdivujeme miestnu dlaždičkové domy, nezabudneme tiež navštíviť jednu z miestnych staromódnych kaviarní. Cestou po pešej zóne sa dostaneme k najstaršej katedrále v Portugalsku, začala sa totiž stavať už v roku 1070. Veľký význam tohto mesta pre kresťanstvo je vyjadrený aj tým, že miestne arcibiskup je Primasa Portugalska. Pár kilometrov za mestom sa nachádza hlavný cieľ dnešného dňa – pútnické miesto Bom Jesus do Monte. Obrovské parkovisko napovedá, že v dňoch veľkých sviatkov je tu naozaj rušno. Teraz je tu našťastie len pár turistov a asi len dva turistické autobusy. Cestu hore začíname vinutou krížovou cestou „Via Sacra“, kaplnka ktoré ju lemujú, sú však bohužiaľ dosť schátralé. Konečne sa objavilo známe monumentálne barokové schodisko. Výšľap hore po viac ako tisíc schodoch nie je až tak namáhavý. Spestruje si ho obdivovaním sôch znázorňujúci štyri ľudské zmysly a potom nasledujú troch cnosti, kde sú alegoricky stvárnené viera, nádej a láska k blížnemu. Prehliadkou baziliky, ktorá je po Fatime druhou najvýznamnejšou svätýň v Portugalsku, zavŕšime našu dnešnú minipouť. S ohľadom na dážď nás prechádzka priľahlým rozsiahlym parkom s jazierkom toľko neláka a pohrdneme aj ponúkanú prechádzkou na lodičkách. Zato technická časť našej výpravy je uchvátená sledovaním a skúmaním miestne technické rarity – lanovky na vodný pohon „Elevador do Bom Jesus do Monte“. Princíp je jednoduchý, ostatne popísal ho už Jára Cimrman, len miesto baníkov sa tu používa voda, ktoré je v prameni na kopci viac než dosť. Lanovka príde hore, vyloží cestujúci, obsluha pripojí rúry a voda začne prúdiť do obrovských nádrží pod podlahou lanovky. Okrem toho tam ešte menšie prívod vody doplní nádrže pre chladenie bŕzd. No a dole sa potom voda zase vypustí do kanála. Potom čo si obsluhy oboch kabín pomocou obyčajného elektrického zvončeka odsúhlasí pripravenosť, tak sa len povolí brzdy a horné lanovka vytiahne spodnú hore váhou napustenej vody. Do vagóne lanovky sa zmestí 30 sediacich cestujúcich a ešte sa ďalších 8 môže natlačiť na otvorenú plošinu na konci vozňa. Celé to ovláda vodič sediaci na otvorenej plošine pomocou dvoch vodovodných kohútov a jednej páky brzdy. Komunikácia medzi oboma vozidlami je pomocou obyčajného elektrického zvončeka na stĺpiku stanice. Proste technický zážitok! Je neuveriteľné, že niečo také ešte stále uniká pozornosti bdelých EÚ kontrolórov. Podobná lanovka jazdila aj u nás na pražský Petřín, ale len asi do roku 1920. Posledný deň pobytu na severe sa vydávame na dlhšiu cestu, ideme na východ až k španielskym hraniciam. Chceme totiž navštíviť Národný park Peneda – Geres. Ponúka sa tu veľké množstvo rozmanitých peších trás rôznej obtiažnosti. Všetko je veľmi dobre organizované a značené. Na hlavných vjazdoch do parku, v dedinách Lamas de Mouro, MAZIE, Lindoso, Campo do Geres a Montalegre, sú nové informačné centrá Prichádzame do dediny Lindoso, kde si okrem prehliadky hradu zo 13. storočia prezrieme veľký areál asi 50 krásne zachovaných typických sýpok na zrno „Celeiro de grãos“. Boli postavené niekedy v 19. storočí na zhruba meter vysokých nohách, aby uchránili zásoby pred krysami a inými hladnými záškodníkov. Žulové dosky navyše udržiavali zrno v chlade a suchu. Tieto domčeky vďaka křížkům na strechách vyzerajú na prvý pohľad skôr ako cintorín. Tieto sýpky je možné jednotlivo vidieť na záhradách niektorých domov aj inde v tejto oblasti a vyskytujú sa veľmi hojne aj v Galícii, ale len tu sme ich videli takto pospolu. Proti kostolu nachádza skvele vybavené nové informačné centrum, kde nám dobre a ochotne poradili a vybavili nás i mapkou. Miestnym trekom tu hovoria „trilho“ a majú je pomenované a dobre značené. Nakoniec sa po konzultácii s veľmi ochotným pracovníkom informačného centra vzhľadom k pokročilému času a neistému počasie rozhodujeme pre trasu z dediny Lourida do dediny Ermida a po druhej strane úbočí späť. Zapadnutá dedina Lourida vôbec nepôsobí zanedbaným dojmom, aj keď jej samozrejme do výstavnosť a upravenosti dedín na hlavných trasách dosť chýba. Ale v miestnom bistre nám ponúkli opäť veľmi dobrú kávu za iba 0,50 EUR. Vybraná trasa sa nám páčila. Cesta vedie po úbočiach údolí horskej riečky Rio Froufe s drobnými vodopádmi, kde stretávame skupinu nadšencov holdujúci canyoningu. V prípade potreby si možno cestu skrátiť chôdzou po dláždenej málo frekventovanej ceste. Všade sú pekné výhľady na okolité skalnaté kopce a riečku. Prekvapilo nás, že napriek malej nadmorskej výške je všade celkom málo stromov, čo nám čiastočne nahradzovali háje vysokých žltých cilimnik. Na stromoch a kríkoch sú na mnohých miestach viditeľné stopy po požiaroch. Uvedomujeme si, že Portugalci majú v osobitnej obľube hojné pálenie vetiev a zvyškov driev pri ťažbe v lese as nejakú zvláštnu ostrahou si hlavu nelámu. Nie je preto veľkým prekvapením, že pred rokom bolo Portugalsko svedkom veľkých požiarov, pri ktorých zahynulo viac ako 60 osôb. Cestou míňame úplne voľne sa pasúce kravy a dorazíme k výhľadu do údolia nad dedinkou Ermida, kde nechýba lavičky a socha Panny Márie hľadiacu do údolia. Schádzame do dedinky a nachádzame dobre značenú cestu späť do údolia. Opäť všade vidíme miestnu špecialitu – vedenie vinohrade vysoko nad hlavami. Pohodlná cesta je spočiatku lemovaná opäť vodnými kanálikmi. Naozaj tu na vodu nie je núdza, čo vzápätí potvrdzuje skutočnosť, že cesta je zaplavená vodou. Nakoniec ostáva už len prudký kamenistý zostup k dedinke, a za mostíkom nás ju zdravie miestnej starý pastier kôz a umocňuje v nás príjemný pocit z toho pokojného opusteného miesta. Posledný deň si ešte cestou späť do Porta prejdeme pár úsekov pobrežnej cesty, kde sú intenzívne budované pohodlné cesty pre chodcov a cyklistov, zájdeme sa pozrieť na pár pláží a vyhliadok na more a frčíme vrátiť na letisko auto. Naše obavy zo zdĺhavej procedúry vracania autá sú razom preč. Technik totiž len vyhlásil „máte poistené plné riziko, nepotrebujem nič preberať“. Pri čakaní na lietadlo rekapitulujeme naše zážitky z Portugalska. Áno splnilo to naše očakávania, nie je to síce exotika, ale je to stará, dobrá, pokojná Európa. Navyše severná oblasť je len málo zasiahnuté masovou turistikou. Prekvapením pre nás ale bolo, že portugalčina sa od španielčiny naozaj veľa líši a že počasie je o poznanie chladnejšie ako u nás. Ak niekedy v budúcnosti ešte do Portugalska pôjdeme, radi by sme si zase užili pár chvíľ v Porte a potom vyrazili sa pozrieť proti prúdu rieky Douro do vyhlásenej vinárskej oblasti. No a potom ešte zájsť niekam do hĺbky kraja Alentejo (slovensky „kraj za riekou Tejo“), pozrieť sa do chudobnejších oblastí ešte málo dotknutých turistikou a plných olivových hájov a korkových dubov.

Najväčšie dominantou mesta je most Ponte Dom Luis

Nábreží rieky Douro je vždy plné turistov a lodí

Cez náročné podnebie je okolo chodníkov pestrá kvetena

Veľa možností k výšlapům pozdĺž mora

Chodníky sú dobre značené a udržiavané

Predhradie zachovalého hradu

Starobylý most cez rieku Lima, ktorého história siaha až do doby Rímskej ríše

Typické miestne sýpky, ktoré sme sprvu považovali za cintorín. Ako najdôležitejšie stavby boli umiestnené hneď pod hradom

Cesta z dediny Ermida späť do údolia. Vinohrady sú vedené vysoko nad hlavami a cesta je lemovaná vodnými kanálikmi.