Časť viacdenného treku Lares
Trek je ideálny variant pre 1-dňový alternatívny variant známych Inka trail, ktoré sú ale s plateným permit, v skupinke s guide a veľmi často dlho dopredu zabookované. Trek vedie z vysokohorskej dedinky Patacancha cez dve horské sedlá a končí dlhým zostupom až do dediny Yanahuara dole v údolí takmer pri rieke Urubamby. Náročnosť treku je pomerne značná vzhľadom k vysokej nadmorskej výške a aj jeho dĺžke.
Prespanie v Ollantaytambo
Pretože sme sebou mali stan, využili sme cez booking lacné ubytovanie hostel / camping – kde sme si stan postavili na trávníčku v átriu hosteli.
Mesto Ollantaytambo
Mestečko je samo o sebe ako malý skanzen. Dláždené úzke cestičky vedú křivolace cez celé mesto a väčšina má uprostred kanál na odtok vody stekajúcej z hôr, ktoré mestečko obklopujú. My odtiaľ skoro ráno štartovali náš trek. Mali sme informáciu, že odtiaľ jazdia naším smerom do hôr minibus, ktorý sme si stopli po približne 15 minút chôdze po ceste cestou nahor.
Inkskej osídlenia v Ollantaytambo
Nachádza sa tu aj veľké archeologické náleziská inkského osídlenia v prudkom svahu s typickými terasami. Vstupné vyjde podobne ako do celého komplexu Machu Picchu (asi 1000 Sk), pričom výhľad na celý komplex je aj z ulice pred bránou pomerne dostačujúca.
Dedinka Patacancha (3800m.nm)
Minibus nás vysadil v dedinke, čo je pár domčekov a škola, kde pobehujú deti okolo. Odtiaľ začína náš trek nahor do hôr, aj keď by sa podľa nadmorskej výšky dediny zdalo, že už to snáď ani vyššie nie je možné, kopce všade okolo ale naznačujú opak. Cestou stretávame len pár ľudí, okrem asi jednej skupinky turistov narážame aj na miestnej, ktorí majú tento vysokohorský trek, ako bežnú cestu domov.
Ipsayqocha lake
Stúpame k prvému pásu a cesta vedie okolo jazera Ipsayqocha lake. Okolo sa pasú všadeprítomné lamy, ktoré patria k neďalekému stavení. Každý výškový meter je poznať a je potrebné často stavať, predýchať to a doplniť tekutiny. Trek sme podnikli na začiatku zimnej sezóny, teda niekedy v druhej polovici mája. Cestovanie v letnej sezóne je kvôli výdatným dažďom nie úplne vhodné.
Abra ipsa (Condor pass 4500 mnm)
Pohľad z pása Abra ipsa späť na cestu, ktorú sme si poctivo vyšliapali. Hore sa stretávame so skupinou turistov s miestnym Guidom, ktorý nám pomáha s navigáciou do ďalšej časti treku. Mapa síce ukazuje možnú trasu cez ďalšie pas, ale radšej sme sa ešte uistili. Predsa len by sa nám nechcelo celo cestu z ešte vyššieho pása vracať.
Vysokohorský farmári
Vystúpia výšku do pása zase o niekoľko metrov schádzame dole do údolia, kde je niekoľko domčekov a miestne tú farmára. V kamenných ohradách majú pár lám as pánom na poli obdělávajícím zemiaky prehodíme aj pár slov. Španielsky síce nerozumieme ani slovo a to, že napriek vydutý tvár nadžganú kokou domorodci nejde moc artikulovať, nám zas až tak nevadí. Vystačíme si s pantomímou, ktorú mu vysvetlíme, kam máme namierené.
Taká bežná cesta domov
Po tom, čo sa cez nás prehnalo sneženie, ktoré našťastie nebolo moc výdatné, som v diaľke pred nami uvideli malý pestrofarebný pohybujúce sa bod. Po pár minútach sa pred nami objavila slečna, ktorá išla z dediny a cez pas, kam sme mali namierené, späť domov. Zaujímalo by ma, v akom asi stave mohlo byť to vlnené tradičné oblečenie po tej snehovej prietrži. My boli radi za naše outdoorové vybavenie, ktoré splnilo svoj účel.
Po daždi
Našťastie sa počasie na chvíľu umúdrilo a pohľad na prechádzajúci mraky trhajúci sa o vrcholky okolitých kopcov za tú námahu a prekonané príkoria stáli.
Pas Abra Wakawasi (4650 mnm)
Zostávalo už je posledný stúpanie do druhého, posledného a najvyššieho pása nášho treku, do Abra Wakawasi. Aby sme to nemali len tak jednoduchý, tak okrem prekonávanie nadmorskej výšky, ktorá ťaží každý krok, nám začalo opäť snežiť a padať malé krúpy. Našťastie sa to prehnalo, ako som sa doškrábali do pasu. O to bol však pohľad z pása dole na tyrkysové vysokohorské jazero a do údolia veľkolepejšie.
Pohľad na zdolanie pas Abra Wakawasi
Po prudkom zostupe dole z pasu sa na chvíľu zastavujeme pri jazere a vyhrievame sa na slniečku ako za chvíľu zájdeme dolu do tieňa údolia.
Cestou dole
Zostávalo už len zbehnúť dole do toho údolia tam v diaľke. Čo sa zdalo možno bližšie než vlastne bolo. Prvý prudké klesanie z pásu, kedy nám pod nohy kĺzali kamene zmiešané so štrkom a zvyšky topiaceho snehu, vystriedala príjemná prechádzka medzi jazerami a konečne kúsok po viacmenej rovinke. Podhľad na slnkom nasvietené vrcholky pětitisícovek bol dych berúce.
Yanahuara
Cestou som omylom zviedli asi o 3 km ktorej do údolia stádo lám, ktoré práve stálo na ceste a tak pred nami utekali cestou nadol. Zostup údolím do cieľovej stanice treku mesta Yanahuara bol naozaj dlhšia ako sme čakali. Od jazier pod pásom ešte asi 10 km cez zalesnenú oblasť Mantanay až dole do vo mesta. Dochádzali sme už asi hodinu za tmy, pretože cez zimnú sezónu sa v oblasti stmieva už pred 19 h. V meste som si potom chytili taxík a prišli do vedľa ležiaceho Ollantaytamba, späť do kempu, kde sme mali nechané veci a postavený stan.