Cestopis Zelené hory na Kaukaze

O Okatse alebo Martvili Canyonu, miest neďaleko mestečka Kutaisi, toho už bolo napísané dosť. Na prvý dojem z Gruzínska to nebolo zlé, ale preč od turistických atrakciách a hurá do hôr! Po 6 hodinách jazdy maršrutky a dvoch hodinách jazdy džípom sme v Ušguli, v skupine štyroch dediniek, nachádzajúcich sa v údolí pozdĺž horného toku rieky Enguri. Priamo na úpätí najvyššej gruzínskej hory Schar v kraji Horní Svaneti. Najvyššie položená dediny Európy v nadmorskej výške 2 100 metrov nad morom. Vďaka zlej dostupnosti si Ušguli zanechala svoj ráz aj kultúru. Symbolom Ušguli je veľké množstvo kamenných veží. Láska na prvý pohľad. V pláne je ľadovec Šchara v nadmorskej výške 2 450 m, bohužiaľ od rána silne prší, napriek tomu sa balíme do plášteniek a vyrážame. Cestou míňame niekoľko džípov, cesta miestami pripomína viac ako cestu zničenej koryto rieky, napriek tomu sa autá nevzdávajú a viac či menej úspešne cestu zdolávajú. No risk, no fun, počujeme z jedného džípu. Dážď neprestáva, ba naopak, sme v polovici cesty tam, ešte chvíľu bojujeme, ale po hodinke a pol vzdávame, zatlačíme slzu a obraciame smer Ušguli. Popoludní sa vyčasí, miesto k ľadovcu však mierime na protiľahlý kopec smer Gvibari Gvibani, príjemné stúpanie, rozkvitnuté farebné lúky, fascinujúce výhľady na otvorené údolie rieky Enguri.

Ďalší deň sa presúvame späť do Mestia, do príjemného horského mestečka v Hornej Svanetie v nadmorskej výške 1500 metrov nad morom. Ihneď po príchode berieme za nehorázne peniaze taxi k visutému mostu cez riečku Mestiachalu, 9 km severne od Mestia. Opäť nás sprevádza silný dážď, cesta vedie našťastie veľkou mierou ihličnatým lesom, napriek tomu si výhľad na ľadovec Chalaati neužijeme. Hmla, dážď, mraky. Počasie si s nami hrá. Vraciame sa predraženým taxíkom späť do Mestia. Navečer dážď ustáva a mierime do Café Lanchvali na gruzínske špeciality s krásnym výhľadom na svanetské veže. Pár krokov od hlavného námestia objavíme parádny kaviareň Erti Kava, po pár dňoch konečne dopĺňam zásoby kofeínu, moje najobľúbenejšie miesto ráno a večer, pred trekom a po treku. Už heslo na wifi „morecoffee“ naznačuje, že tu sa mi bude páčiť.

Ráno skorý budíček, zmluvám cestu taxíkom k dolnej stanici lanovky Hatsvali, lanovkou sa necháme vyviezť na vrchol. Od hornej stanice lanovky pokračujeme na vrchol Mentashi (2 473 m), potom strácame výšku a miestami dosť nudnú lesnou cestou sa cez hrebeň Zuruldi po dvoch hodinách ocitáme v dedinke Tsvirmi. Krása. Miestny kostol s trojhranným vrcholom hory Tetnuldi tvoria veľkolepý pohľad rovnako ako výhľad do údolia. Tsvirmi je jednou z najkrajších dedín Svaneti, kde vládne úplne normálny dedinský život. Pozorujeme miestne domáce zver, sedliakov, rozpadnuté domčeky aj honosné ubytovacie zariadenia. Narážame na neskutočne milú pani, ktorá nás pozýva k sebe na pozemok, ponúkne domáce pochutiny a za chvíľu už sedíme v džípe, ktorý nás cestou necestou, teda skôr necestou vezie späť do Mestia. Sledujem v mobile, či si držíme správny smer, nerozumieme, prečo nejde po „hlavnej“ ceste, ale skrz pasienky, lúky, lesné chodníky. Kratšie to nie je, rýchlejšie už vôbec nie. Ale mlčíme a sme radi, že ideme. Hurá. Mestia na obzore. Platíme dohovorenú sumu a odmeníme sa bohatou večerou v Café Laila.

Prebúdzame sa do krásneho, slnečného dňa. Po bohatej gruzínskej raňajkách vyrážame do kopcov ku Kríži nad Mestia (Mestia Cross), no musím povedať, že nám cesta dala celkom zabrať, strmé stúpanie po lesných chodníkoch. Po dvoch hodinkách sme u kríža a otvorí sa nám nádherné horské panoráma, na juhu vidíme Mestia a horský masív Zuruldi, na východe výhľad až na Zabeshi. Pokračujeme smerom na Koruldi lakes, príjemné stúpanie je už za odmenu, u jednej chatrče nás víta päť roztomilých šteniatok, najradšej by sme si vzali aspoň jedného do batohu … Kým ľudí mieriacich k ľadovcu sme stretávali čoraz menej, psích štvornohých kamarátov pribúdalo. Po ďalšej hodine cesty nám dochádza voda. Žiadny potok v blízkosti. Vzhľadom k tomu, že nás čaká minimálne trojhodinový zostup do údolia, opäť otáčame pred cieľom. Ach jo. Aspoň si poňucháme ešte raz šteniatka … V Mestia mierime do Old House Café s parádnymi špecialitami a výhľadom na svanetské veže.

Posledný deň v Mestia dávame rýchly dopoludňajšie výšľap k starej sovietskej horskej chate, Sowjet Alpin Lodge. Starý lyžiarsky hotel sa teraz rozpadá, ale za sovietskej éry bola Mestia obľúbeným miestom horolezcov a lyžiarov. Z rozpadnuté svanetské veže sa kocháme výhľady do údolia. Na poludnie sa presúvame na letisko v Mestia, kde nás čaká miestny prelet do Tbilisi, resp. do Natakhtari.

Po menších problémoch z dôvodu počasia sa český lietadlo LET L – 410 s oneskorením vznáša do oblakov. Užívame si 50tich minútový pokojný vyhliadkový let. Let bol údajne vypredaný, ale kabína lietadla bola len z polovice obsadená, každý sme tak mohli mať luxusné miesto pri okienku. Po prílete mierime taxíkom do posledného horského bodu našej výpravy, do mestečka Stepancminda. Leží v nadmorskej výške 1 750 metrov nad morom v údolí rieky Terek na úpätí ľadovca neďaleko hory Kazbegi vo veľkom Kaukazu. Z balkóna malého hotelíku naše pohľady smerujú na zapadajúce slnko nad kostolom Najsvätejšej Trojice a hory Kazbegi.

Ráno sa vydávame po turistickom chodníku k najobľúbenejšiemu fotografickému motívu Gruzínska, ku kostolu Gergő Sameba (kostolu Najsvätejšej Trojice) do výšky 2 175 metrov nad morom. Od kostolu pokračujeme chodníkom s prudším stúpaním na západ, pre cestu hore do Arsha Passu volíme ľavú stranu, ktorá má síce menej výhľadov, ale je lepšie chránená pred vetrom. Rodinku nechávam odpočívať 200 výškových metrov pod Arsha Passom a vydávam sa uvidieť päťtisícového velikána v celej svojej kráse. Kazbegi (5 033 metrov nad morom) takmer na dosah. Ďalej už nepokračuje, na tú nemám fyzičku. Späť sa vraciam pravou stranou s monumentálnymi výhľadmi. Stretávam sa so zvyškom rodinky a nad kostolom sa dlhú dobu kocháme prekrásnym výhľadom na slnkom zaliaty kostolík. Zostup do mestečka Kazbegi už je rýchlovka. V centre nás očarí kaviareň v Awtobuse, originálny nápad s výbornou kávou.

Posledný horský deň si užívame v údolí rieky trusom. Údolie ležiace na hranici s autonómnou oblasťou Južné Osetsko. taxi nás vysadí pri moste v dedine Kvemo Okrokana, 18 km južne od Stepancmindy. Vydávame sa tiesňavou Kesar, ktorú vedie naša cesta nad hučiace riekou TERGO. Po hodinke pohodovej chôdze sa otvára prekrásne údolie s travertínovými terasami, minerálne jazierko Abano, červeno zafarbené sírne pramene. Prekrásne sfarbené koryto rieky s lúčmi slnka je balzam na dušu. Pozdĺž jazera po neznačkovanej chodníku dorazíme do dedinky Ketrisi, kde už takmer nikto nebýva a dedinka sa rozpadá. Po druhej strane rieky TERGO sa vraciame späť.

Ráno opúšťame hory a maršrutky mierime do Tbilisi. Po niekoľkýkrát zisťuje, že každý problém má riešenie. Ak chýba miesto v maršrutce, nič sa nedeje, ide sa do garáže a prinesie so drevená stolička a hneď má jeden z pasažierov „very comfortable chair“ a ide sa! Tbilisi, hlavné mestá Gruzínsko, leží na brehoch rieky Kura. Mesto spája historické budovy s budovami s moderným štýlom. Prejdeme sa po Moste mieru, zamierime na pevnosť Narikala na kopci nad mestom. Je šialené horúco, ochladíme sa medzi stromami v botanickej záhrade. Únavou večer padáme do postele, vstrebávame báječné zážitky z krajiny, ktorú ešte nepohltil turistický priemysel.

Keby som plánovala cestu znova, uvažovala by som o požičanie terénneho auta. Zostala by som dlhšie v Kazbegi aj v Ušguli. Vynechala by som kaňony u Kutaisi. Volila by som let Praha – Kutaisi a Tbilisi – Praha alebo naopak. Zopákla by som si ruštinu, neb anglicky často skutočne Gruzínci nevie. Dúfala som, že ruština tak nejako naskočí, ale nenaskočila … Bežím do kníhkupectva pre Ruštinu pre samoukov, budúci rok je v pláne sa posunúť viac na východ.

Z Ušguli k úpätiu ľadovca Šchara.

Najvyššie položená dedinka Európy

Stará sovietska horská chata. Teraz sa rozpadá. Predtým si tu Rusi pri popíjaní vodky užívali výhľad do údolia.

Pravidelná dávka kávy v Awtobusu.

Gergő Sameba v diaľke.

Tretia najvyššia hora Gruzínska.

Minerálne jazierko Abano v tiesňave Kesar

Farebné koryto rieky TERGO