Výstup na Kazbegi

Výstup na vrchol Kazbegi bol cieľom číslo jedna pri našej jesennej ceste do Gruzínska. Preto sme tiež bleskovo zmenili plán keď sa som sa ráno prebudili na druhom konci Gruzínska a videli aktualizovanú predpoveď počasia. Tá pre časť Kaukazu okolo hory sľubovala pre nadchádzajúce tri dni jasno. Naštartovali sme teda náš požičaný Outlander a miesto na skalné mesto Vardzia vyrazili na 300 km dlhú cestu na severovýchod k Ruským hraniciam. S mnohými zastávkami na jedlo, víno a fotenie sme navečer šťastne dorazili do mestečka Kazbegi, inak tiež Stepancminda. Nad nami z mrakov vytŕča zasnežený kužeľ sopky osvetlený zapadajúcim slnkom a my debatujeme v dreveným domčeku informačného centra, ktoré tu postavil český Človek v tiesni sa sympatickými Poľkami. Preberáme nástrahy cesty a riešime otázku či so sprievodcom alebo bez. Podľa všetkého to vzhľadom k počasie dáme sami. V požičovni berieme sedáky, karabíny, prilby a lano. Mačky a prútika máme svoje. Inak sa tu dá požičať prakticky všetko vrátane spacákov a topánok. Je čas sa navečerať a ísť spať. V rámci nášho spontánneho bojkotu booking.com, Airbnb a ďalších výdobytkov doby ku ktorému sme sa v Gruzínsku mimovoľne rozhodli, sa pýtam pokuřujícího chlapíka na temnej ulici dediny Gergő či by sa tu dalo niekde prespať. Odpoveď je kladná, dohovárame cenu a sme uvedení do horalský domácnosti s dvoma príjemnými izbami pre hostí a ešte príjemnejšie pani domáca. Dostávame výbornú večeru a do noci rozprávame a popíjame vodku s jej svokrom.

Ráno vyrážame z Gergő autom ku kostolu Cminda Sameba (Najsvätejšej Trojice) vo výške 2150 m. Sem jazdí väčšina turistov terénnymi taxík. Pokochajú sa výhľadom na horu a komplex Gruzínsko-pravoslávnych kostolov na malé náhornej plošine. My sa chvíľku sa kocháme tiež, unikáme psovi, ktorý vyzerá, že má besnotu, robíme fotku s oslíkmi a potom rýchlo a vyrážame. Cesta stúpa po horských lúkach s prekrásnymi výhľadmi. Je celkom frekventovaná, veľa ľudí chce dôjsť aspoň do prvého sedla alebo k čelu ľadovca. Terén sa postupne mení na kamenistý. Po 2,5 hodinách vychádzkové chôdze dorazíme k ľadovcu vo výške 3.250 m. Nasadzujeme mačky. Až doteraz bola cesta na orientáciu veľmi jednoduchá. Tu na ľadovci to je ale horšie. Trochu pomáhajú mapy.cz, ale najlepším je ísť po podľa trusu. Chata je zásobovaná osly, mulice a koňmi. Tí si inštinktívne vyberajú bezpečnú cestu a hlavne nechávajú na ľadovci pomerne dosť stôp v podobe šišiek. Po ďalších dvoch hodinách cesty „pa kakáškam“ dorazíme k chate betlehem.

Budova bývalej meteostanice – teraz Betlehem Hut podľa neďalekej jaskyne, kde boli podľa povesti uložené jasličky z Betlehema v ktorých sa narodil Ježiško. Chata je masívna kamenná stavba s mnohými malými izbami. Spí sa tu na poschodových posteliach po šiestich. Nie je sem zavedená voda. Záchod je búda s dierou v podlahe 100 m od budovy. Nedá sa tu nič kúpiť, len musíš zaplatiť 40 Lari za osobu a noc, počas ktorej tí behajú okolo hlavy myši a škárami pod oknom fičí meluzína. Zato máš zaručený výhľad na hory a môžeš si urobiť vlastné jedlo na vlastnom variči v kuchynke – spoločenskej miestnosti. Ďalším variantom je spať na platu pri chate za poplatok 10 Lari. Dávame si večeru z vlastných zásob a ideme skoro spať. Vstávať budeme okolo druhej

Nadmorská výška 3 700 m, nie je to zrovna komfort, ale je to ideálny východiskový bod pre útok na vrchol Kazbegi

Tu sa bez problémov vyspí 6 ľudí, teda ak si vezmú štuple do uší a klapky na oči ..

Vstávame skutočne o druhej ráno po šiestich hodinách prevaľovanie na palande. Varíme teplý čaj a vločky a vo tri vyrážame spoločne s dvoma Čechmi okolo päťdesiatky Jirkom a Milanom. Zoznámili sme sa s nimi po príchode do chaty. Cestu sutiny hore okolo ľadovca už majú prejdenú zo včerajška, kedy stihli podniknúť aklimatizačný výlet. To nám v tme s čelovky dosť uľahčuje postup. My máme zase lano, ktoré sa môže hodiť vyššie, až sa budeme chcieť všetci nadviazať. Predchádzame postupne všetky skupiny, ktoré vyšli pred nami. Na ľadovci nasadzujte mačky. S pribúdajúcou výškou je čím ďalej veštia zima. Orientácia po ľadovci je tentoraz jednoduchá. Je to porád hore a cez Rusko – cesta naozaj vedie asi kilometer cez územie Ruskej federácie, ale colníkov sa tu báť nemusíte, zato sa otvárajú nádherné pohľady na najvyššiu horu Kaukazu Elbrus. Chalani nám ale celkom utekajú. Aklimatizácia je poznať. My ideme dosť ťažko. Je strašná zima, okolo 15 st pod nulou, fúka a svah má sklon asi 40 st. Vždy asi po 10 minútach zastavujeme a odpočívame. Hore to ide ale aj tak pomerne rýchlo. Na naviazaní na lano nejako nie je vhodná príležitosť .. Výstup v mačkách je tak celkom bezpečný. Povrch nie je ľadová a ani prípadný pád by neznamenal nekontrolovateľný zostup dole. Tým nechcem povedať, že to tak musí byť vždy. Výbavu sem neradno podceniť, veľa ľudí tu už ľahkovážnosť zaplatilo životom. Okrem mačiek sa hodí mať aj lyžiarske okuliare. Ochráni oči pred sopečným prachom, ktorý ženie vietor z holých častí hory. V pul desiatej sme na vrchole Veľkého Kazbegi – 5033 m. Chlapci to stihli o 15 min. drive. Je jasno a krásna viditeľnosť. Užívame si to. Radosť !!

Posledných pár korkov na na vrchol Veľkého Kazbegi – 5033 m. Vzadu uprostred zasnežený Elbrus – najvyššia hora Európy

Uľahčujeme si to ako sa dá. Keď už nie je svah tak prudký, dávajú dole mačky, trochu sa kĺžeme, potom vyťahujeme igelitové odpadové vrecia a frčíme dole ako malí chlapci .. Po rovnej časti ľadovca už to ide ľahšie. Vyhýbame sa puklinám. Zostup sutiny sa ale nijako uľahčiť nedá. Vľavo od nás je vidieť a počuť, ako sa hora rozpadá. Bez prestávky sa vysoko nad nami odlamujú balvany a ohromnú rýchlosti letí po svahu dole a končí v úžľabine kúsok od nás. Ľadovec praská. Všetko je v pohybe. Michal si odskočil na záchod v postrannej moréne ľadovca. Keď sa vrátil v tú ranu jeho prírodné WC zasypala hora kamenia. Keby sa rozhodla príroda „spláchnuť“ o chvíľu skôr mohla celá výprava dopadnúť úplne inak. Proste žiadny pokoj tu nie je aj keď už Kazbegi nesoptí a Prometea is orlom dávno oslobodil Herakés.

Niekde na hranici Ruska a Gruzínska Vyahujte igelitové vrecia na odpad a jedééééém!

Na južnej strane sa neustále uvoľňujú obrovské balvany as rachotom letí do údolia

ľadovec je stále v pohybe

Okolo štvrtej dorazíme späť do chaty. Je stále krásne počasie. Michal sa rozhodol pokračovať dal dole do Gergő. Vraj by to už zajtra nedal. Ja zostávam podľa plánu v chate ďalšiu noc, ktorú sme si tú dopredu zaplatili. Bolí ma hlava, je mi zima a som nevyspatý. Uvaril som si aspoň čaj zo surovín čo sme našiel v spoločnej kuchyni. Tiež som zjedli horolezeckú chicken Corme v sáčku, ktorá mi zostala. Ostatné jedlo vrátane variča mi parťák omylom odniesol bane. Idem spať.

Kaukaz, Gruzínska vlajka a kamenný záchod

Ráno sa vyhrabať v pol siedmej zo spacáku. Tentokrát som na izbe sám. Stále mi nie je nič moc. V kuchyni varím čaj, kradnem niekomu okoralý chleba a kus salámy. Hlad je sviňa. Snáď mi odpustí. Po siedmej vyrážam. Cestou postupne zbieram dva Slovincov a Američanku, s ktorými som sa bavil včera u skromné večere. Stretávame Jirku s Milanom, ktorí tu spali v stane na nádhernej trávnatej lúke pod ľadovcom. Aj ďalšie dva Čechy, čo včera boli tiež na vrchole. Vraj vyrážali až v pul deviatej. Nemali takú zimu a vďaka super počasie ani mraky, ktoré sa zvyčajne popoludní okolo vrcholu vytvára. Dokonca ich ani našťastie nezasypala lavína, ktorá občas prichádza s oteplením popoludní. Ku kostolu Cminda Sameba kde sa zas stretávame s Michalom dorazíme v pul dvanástej. Kazbegi bez mráčikov sa kúpe v slnečnej žiare. Tu zospodu to vyzerá, že to všetko bola len pohodová, príjemná prechádzka ..

Modré nebo a sneh na vrcholkoch hôr inšpiruje umelcov všetkých žánrov. To, čo vyzerá ako kadibudky vpravo, je v skutočnosti teleport na vrchol .. :)