Zimný výstup na Gran Paradiso

Tak sme tu. Po náročnej ceste autom, asi 12 hodín z Plzne, kde bol predvolený štart pre odjazd autom (ja išiel, až z Frýdku-Místku :-) Sú 3:00 a naša štvorčlenná posádka líhať ku krátkemu spánku v aute v –15 ° C. Budí nás až svitania. Balíme veci, kontrolujeme výstroj a po rannej hygiene a kávičke za 1 euro v miestnom hoteli, vyrážame k dnešnému nocľahu pri chate Vittorio Emanuele II vo výške 2700.

Tu sa išlo ešte dobre, sneh sa moc nebořil a vietor fúkal tak, aby sme sa moc nepotili pod nákladom. Pomaly sa nám pri tom objavovali kopčeky cez 3500m

Počasie vyzerá idylicky, ale ešte než sme dorazili k chate, zdvihol sa prudký vietor, síl ubúdalo a rýchlosť postupu sa strácala. Značne vyčerpaní, zložili sme svoje batožiny v zimnej chate, nachystali drevo a roztápěli sneh na vodu, aby bolo s čím hospodáriť na večer.

Aneb, vietor ešte zosilnel. Aby sme boli schopní lepšie znášať zajtrajšie výšku, bolo nevyhnutné nastúpať ten deň ešte pár sto výškových metrov, bohužiaľ vietor a prepadanie sa v snehu nám dovolili dostať sa asi 150m nad chatu, odkiaľ už bol vidieť aspon vrchol našej zajtrajšej cesty.

Odtiaľ vyzerá hora ľahká a nevinná, to sme netušili čo nás čaká druhý deň ..

Ráno bolo kritické, vietor celú noc bičoval našu chatu a ráno sa mu nechcelo ustáť. Prišli sme k ťažkému rozhodovanie, kedy bolo odsúhlasené, že v tom vetre skúsime ísť, kam to pôjde. Za svitu čeloviek ideme víchricou hľadajúc svoje stopy z predošlého dňa. Bohužiaľ svojou nedbalosťou som ja aj Zdeněk nechali snežnice doma a to nás teraz brzdí v pochode. Rozdeľujeme sa na dve skupiny, tá čo má snežnice a po snehu skoro tancujú a my čo je nemáme a búrame sa čo tri kroky po kolená do snehu. Až za svitania vo výške niečo pr 3000m sneh začína byť vyfúkaný na pevné dosky a náš postup začína dostávať na posunu. V diaľke s mrakmi Mt. blanc

Ranné monte bianco ako je nazývaný italy

Než sa dostávame sa Zdenda do miesta, odkiaľ je už vidieť vrchol s celou parádou, vzalo nám to veľa síl. Neutišující vietor, zima, výška, vyčerpanie, strieda eufória z výhľadov, slniečka a pocitu, že na to máme. Všetko sprevádzané slovami: ,, Zdenda, je to zlé, keď ma mrznú aj päty? Neviem, nikdy mi päty nemrzli, … tebe mrznú aj päty ?! Ak môžeš ísť je to dobrý ,,. A tak ideme pomalými istými krokmi, s pravidelnými prestávkami na vydýchanie. Hranice 3500m už ide poznať a do toho ten vietor. Zrazu si uvedomujem že som to asi prepískol, že strácam Moral a ani neviem či to chcem vyliezť. Morálne i fyzicky na dne, sa snažím dohnať Zdeňka, aby som mu povedal, že končím, že už toho mám dosť, ale Zdeňek si ide svojou a vždy, keď sa otočí, ma vidia za sebou ako idem, tak pokračujeme až na vrchol: – )

Bol to môj prvý stret s tak vysokou horou a ešte v zimnom období. Výškovú chorobu som nikdy nepocítil, takže to čo nasledovalo, pri každom ďalšom kroku pod vrcholom, sa dá vyjadriť slovami ako totálne vyčerpanie, slabosť, nutkanie ísť spať, a návaly vracanie, do toho už spomínaný silný vietor, zima, narušený Moral. Ale keď už som tu, priateľom i vrchole takmer na dosah, som si povedal, že to nevzdám, aj v rámci dobrého času, kedy mi stále ostávalo asi pol hodiny na dosiahnutie vrcholu, než to otočíme na zostup. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale veľmi pomalými krokmi, s častým vydýcháváním, dosahujem vrchole presne o 12:00. Teda v čase 7hodin chôdze od chaty a prevýšenie asi 1400m. Asi až po 15 min si začínam uvedomovať, že som na vrchole svojej vysnívanej hory, pokoril hranicu 4000m, a hneď v prvom týždni si splnil svoj dlhý sen :-) Po chvíli sa mi vracia sila, chuť do života a návaly ktoré sme cítil pri výstupu odzneli. Hora ma prijala. Bohužiaľ, vďaka môjmu včasnému príchodu, taky včasne odchádzame späť dole. Počasie sa razantne kazia az jasnej oblohy sa stáva v mieste zostupe totálnej mlíko, kde nejde vidieť 5m pred seba …

Ďalší deň vyrážame späť na parkovisko skoro ráno za svitu čeloviek. Ešte nás čaká cesta na parkovisko k autu. Cesta dole ubieha dobre, svitania zatienilo mraky, ale postup je rýchly a miestami si trúfame ísť aj po zadku, čo nám pridá na radosti :-) Na parkovisku v miestnej reštaurácii, si opäť doprajeme espresso za 1EUR, ďakujeme vrchu, že nás prijala a nechala v zdraví všetky zísť dole. Zároveň začína malá oslava zdolanie vrcholu a odchod späť do vlasti.

Všetko bolo dopredu starostlivo naplánované a hlavne nám vyšlo počasie, pretože v januári roku 2017 nebolo moc snehu. V tú dobu bolo práve v mieste Gran Paradiso hlásených jasné počasie, inak celé Alpy a Karpaty hlásili oblačno sa snežením. Všetky veci boli prekonzultované, aj to že nám chýbali snežnice, bolo brané do úvahy že buď to dáme alebo sa otočíme späť na chatu. So Zdenda sme ale ťahúň a tak to išlo až hore :-) Chcel by som tak poďakovať Pavlovi, za jeho organizáciu a uskutočnenie môjho sna, Zdenda za jeho povzbudzovanie a prítomnosť a kamca, ktorá bola jednoducho s nami a stmelovala našu partiu :-)