Vallée Blanche & Haute route

Zjazd nie je nijako technicky náročný, je skôr výnimočný vďaka svojim výhľadom.

Všade nájdete odporúčanie, že si máte najať guida kvôli ľadovcovým trhlinám a náležite vás vydesí. Realita je však taká, že pokiaľ ste zvyknutí chodiť po ľadovci, trhliny vás nijako neprekvapia, my mali navyše jasné počasie

V závere môžete vliezť do ľadovcovej jaskyne a čeliť realite ústupu ľadovca. Musíte nastúpiť 200 výškových metrov k vláčiku, aby ste sa dostali na úroveň ľadovca v roku 1988. Ako stúpate, môžete sledovať, kde bol ľadovec v ktorom roku, je to rozhodne dobrá facka pre všetkých odporcov globálneho otepľovania. Zo skúsenosti svojej vlastnej k tomu bohužiaľ musím konštatovať, že ľadovec mizne takmer pred očami, tam, kde som ho zažila pred štyrmi rokmi, už jednoducho nie je, ste zrazu na holé skale.

Stojí ešte pre praktickosť dodať, že lístok na Aquille du Midi stojí 73 Euro (je to vrátane toho dojazdového vláčika) a je potrebné lístky zabukovať dopredu. Lanovkou totiž jazdia ľudia iba kvôli výhľadu, je odtiaľto Mont Blanc ako na dlani.

Naši Haute route sme kvôli štvorkovej lavínovke (štvrtému stupňu lavínového nebezpečenstva) museli o dva posunúť. Vynechali sme tak prvé dve etapy – výstup z Argentiere na Trient hut a zjazd do La Fouly cez sedlo Col de la Grande Lui. Namiesto toho sme si ale trasu predĺžili o zjazd do Arolly a výstup na Bernol hut. Celková dĺžka túry sa tak pohybovala okolo 100 km a prevýšenie okolo 10 km. Šestnásťročný Matěj – najmladší „účastník zájazdu“ – bol aj výrazne najmladším „hosťom“ na všetkých horských chatách (priemer sa tam pohybuje nad 40 rokov). Celé to nielen famózne dal, ale navyše prechod poňal s ohromnou intelektuálnou gráciou – vyviezol so sebou totiž Katarinu Tučkovú a Tolkiena, rozumejte dve knihy: Žítkovské bohyne a Pána prsteňov v origináli – druhý diel – The two towers. Bolo to cez moje námietky a „skúsené“ rady horolezkyne a matky. Pred spaním s nimi za svetla čelovky poctivo trávil niekoľko dlhých minút. Aby sme boli úplne fér, treba konštatovať, že spomínané knihy dohromady nevážia viac ako výkonnejšia power banka.

Ja som si celú akciu skomplikovala zápalom, ktorý sa ohlásil už na ceste z Čiech. Nasadila som naňho trojdňové antibiotiká a dala si prvý deň pokoja. Vzhľadom k ďalšej aktivite sa mi zápal presunul do dutín, čo nikomu neprajem, zvlášť vysoko v horách. Na dva dni som sa musela od skupiny odpojiť a zísť do údolia pod kláštorom Saint Bernard, aby som sa potom znova napojila v Arolle. Previezla som aspoň auto do cieľa do Vispu a strávila jeden úžasný deň na hrade av meste Sion.

Takto sa putuje po horách, kde nikoho nestretnete, ale oceníte rozoznateľnú stopu. Nad kláštorom – pri zjazde zo sedla (Fenetre d'en Haut / Col de Fointente) bola samozrejme krusta, pretože do svahu páli celý deň slnko.

Na traverze do kláštora už toho máte plné zuby, pred vami je ešte krátky úsek tunelom a potom cesta okolo jazera, kde dosť fúkalo. Ubytovaných hostí bolo pomerne málo, než čo si pamätám z pred štyroch rokov, predsa len tohtoročné podmienky na Haute route neboli ideálne, respektíve nedala sa spoľahlivo plánovať, čo sa prejavilo na absencii mnohých skupín s horskými vodcami.

Príchod okolo jazera vyzerá dnes rovnako ako vo vtedajších dobách. Kláštor a hospice sa nachádza vysoko v horách vo výške 2450 m. V zime sa sem z údolia inak ako na lyžiach nedostanete. V ubytovaní vás obsluhujú svojrázni rádoví bratia av prvom rade vás budú pozývať na večernú či rannú modlitbu. Návšteva kaplnky a múzea, kde je okrem iného vysvetlený pôvod svätobernardského psa, však stojí za to. Niektoré Haute route toto miesto vynechávajú, respektíve volia trasu cez Verbier a transport busom, je to však určite škoda, keď pridáte navyše fakt, že ubytovanie je príjemné a je tam sprcha.

Ja som si celú akciu skomplikovala zápalom, ktorý sa ohlásil už na ceste z Čiech. Nasadila som naňho trojdňové antibiotiká a dala si prvý deň pokoja. Vzhľadom k ďalšej aktivite sa mi zápal presunul do dutín, čo nikomu neprajem, zvlášť vysoko v horách. Na dva dni som sa musela od skupiny odpojiť a zísť do údolia pod kláštorom Saint Bernard, aby som sa potom znova napojila v Arolle. Previezla som aspoň auto do cieľa do Vispu a strávila jeden úžasný deň na hrade av meste Sion.

Trasu som išla pred štyrmi rokmi, plánovanie išlo teda ľahko, tiež som vyhodnila, že ju zvládne čerstvo šestnásťročný junior, ktorý lezie, lyžuje a má celkom výdrž. Chaty som bukovala už na Vianoce a ani s trojmesačným predstihom nebola k dispozícii chata Vignettes (je holt dobre dostupná z Arolly). Vymýšľala som preto od začiatku variantu cez Bertol, ktorá by ale – braná na jeden záťah z chaty Chanrion – bola dosť vyčerpávajúca. Vignetka sa uvoľnila dva dni dopredu, takže som chalanom len poslala správu, že majú z Valsorejky smerovať rovno na ňu a že si dajú mimochodom aj dosť do tela.

Na fotke je zachytené sedlo Col de Proz.

aa

Od chaty je úžasný výhľad a vôbec najlepšie je z kadibudky pod ňou. Kto sa tam vyškriabe, má dosť. Je to po príjemnom zjazde sa sedla Col de Montorge otročina v celkom prudkom cik caku 600 výškových metrov. Chatu pritom vidíte z diaľky nad sebou a len pomaly sa približuje. Slnko do vás páli, alebo naopak (na horách je to vždy tak, ho buď vzývate, alebo preklínate). Na fotke sú Vikiho vlastnoručne robené lyže, ktoré samozrejme do kopca chodia samé. Chata je maličká a nie je tam voda, rovnako ako na ostatných chatách na trase.

A ešte jeden záber zo sedla, odtiaľto sa schádza po ľadovci k chate Chanrion krásnych 1200 výškových metrov a je tu zaručený prašan.

Takto sa vchádza do chaty Bertol (3300 m). Lyže sa nechávajú dole vo výklenku v skale pod rebríkom. Začali sme stúpať o desiatej ráno z Arolly a tých 1200 výškových metrov nám zabralo päť hodín. Chvíľami husto snežilo a prefukoval vietor. Na chate je to výlet na celý deň a prechod Arolla – Zermatt je typická víkendová záležitosť. Rovnako ako na iných chatách tu vládla iba francúzština a že nerozumiete veľa nikoho nezaujíma.

Dormitórium na chate Bernol, do ktorého sa zmestí asi dvadsať ľudí. Nie je tam svetlo a keď dorazíte ich tam aj príšerná zima – než ju ovládne ľudské teplo.

Z chaty nás vyhnali o siedmej ráno. (Na fotke zachytené odkladisko cepínov.) Na východe vychádzalo slnko a vykukoval Matterhorn. Po schodoch a po rebríkoch sme sa vydali na náš posledný deň k sedlu Tete Blanche (3589 m).

Teraz už nastupujú fotky z fotografovho supervýberu. Úplne vzadu pod skalnou špičkou je vidieť aj chata Bertol. Záber zachytáva miesto, odkiaľ sa začína stúpať. Bol krásny deň, teplota o siedmej ráno –15 stupňov.

3802 m. Odtiaľto máte dve štvortisícovky – Dent de Herens a Matterhorn priamo pred sebou. Ešte lepšie je, že vás čaká mimimálne tisíc výškových metrov prašanu. Do Zermattu je to ďalších niekoľko kilometrov postupného splavovania.

Na zjazde je veľké množstvo trhlín, preto je potrebné úzkostlivo sledovať trasu a ideálne aj niečie stopy.

Dojazd na zjazdovku nad Zermattom a záverečný radler. Z praktických vecí zostáva spomenúť, že parkovať auto v Martigny nie je v prípade Haute route vôbec zlá voľba, pretože vlaky medzi Vispom, Sionom a Martigny doslova svištia. Zato z Zermattu do Visp sa potiahnete hodinu a bude vás to stáť 37 CHF. Budúci Haute route skúsime naplánovať zase po iných chatách. Som rada, že to napriek všemožným komplikáciam nakoniec vyšlo. Ďakujem Liborovi za skvelé fotky.