Prechod od Klein Matterhornu po Castor

Pôvodným plánom bolo prejsť od Klein Matterhornu až na Monte Rosu, odtiaľ potom zísť ľadovcom Monte Rosa-Gletscher do Zermattu, odkiaľ sme vychádzali. Počasie nás však donútilo plán skrátiť, prišiel silný vietor a masívne sneženie (na Dufourspitze bolo hlásené pol metra nového snehu), z pôvodných piatich dní prechodu teda ostali tri, na zážitky si ale nemôžeme sťažovať, ba naopak, hory sa nám predviedli v naozajstných extrémoch . Na snímke je zachytený štvortisícový hrebeň západného, stredného a východného Breithorn, Roccia Nera a v diaľke Pollux a Castor za ideálneho počasia, ktoré panovalo prvý deň.

Vstávame o pol tretej ráno, pred nami desať hodín cesty, auto parkujeme v Täsch, do Zermattu auta nesmú. Cieľom je stihnúť lanovku na Klein Matterhorn a prespať v troch a pol tisícoch kvôli aklimatizáciu a tiež ušetrenie času. V Zermattu už panuje neskorá jar, teplota okolo dvadsiatich stupňov, my sa v tej horúčave naozaj vyberáme – v přeskáče (iné topánky so sebou nemáme), v sedákoch ovešaných ľadovcovú výbavou (do lavínového batohu sa toho veľa nezmestí). Všetky oblečenie máme na sebe a aj tak nesieme na chrbte okolo pätnásť kíl; on ten airbag niečo váži (večné to dilemu, či ho brať). Výjazd na Klein Matterhorn (3883 m) je potešenie za šesťdesiat švajčiarskych frankov, je to najvyššie položené miesto v Alpách osadené lanovkou, Švajčiar si za neho teda nechá zaplatiť. Z Klein Matterhornu schádzame na taliansku stranu do miesta zvaného Plato Rosa (Testa Grigia) – 3480 m, kde máme dohodnutý nocľah v horskej chate. Cena je rovnaká ako za lanovku, avšak v Eurách as večerou a raňajkami k tomu. Je to bežná rutina vo vysokohorských chatách a šetriť na polpenziu nemá moc cenu, nedostali by ste ani do termosky čaj.

Pohľad na Matterhorn zo švajčiarskej strany, taký ten typický, pohľadnicový a úchvatný, ktorý jednoducho musíte odfotiť. Výstupy v túto ročnú dobu nie sú na programe dňa, je tu príliš veľké množstvo snehu, v lete je však Matterhorn okupovaný stovkami horolezcov, a to ako zo švajčiarskej, tak z talianskej strany.

Pohľad z vŕšku Klein Matterhornu na taliansku stranu, vpravo je opäť vidieť Matterhorn, zaujímavé, ako z tejto strany hora pôsobí inak, zďaleka nie tak majestátne, že by jej kazil profil Pic Tyndall? V ľavom dolnom rohu snímky je vidieť Plato Rosa – 3480 m, miesto, odkiaľ sme vyrážali, je to zároveň najvyšší bod na talianskej strane, kam sa dá dostať z Cervinie lanovkou.

Pin rozumej časť „pastičky“ na skialpové lyžu. Je to časť viazania vpredu, ktorá drží topánku, bez nej sa nedá na lyžu ísť. Dá sa však na nej ísť dole, veľmi zaujímavým spôsobom, môžete ísť buď rovno, plužit alebo zatáčať len na jednu stranu. Presne takú jazdu si nadelil Radek prvý deň, ešte šťastie, že porucha nastala hneď, zišiel teda do Cervinie a začal hľadať servis. My zatiaľ s Honzom zdolávali Breithorn. Bol krásny deň, zaliaty slnkom (večer spálený tvár), dobrá viditeľnosť, pomerne však veterno. Úprimne, bolo veterno natoľko, že dávať dole v tom vetre pásy z lyží, aby vám neodletel, myslím tie lyže, bol celkom výkon. Zjazd dole bol mizerný, premrznutý sneh miestami čistý ľad, aj krusta by bývala bola lepšia. Odbočili sme do sedla k Breithorn Central a naň vystúpili len na ľahko s cepínom a na mačkách. Radek medzitým zistil, že jeho viazanie žiadny servis neopraví, rovnaký pin nebol k zohnaniu, požičal si teda iné lyže a smeroval za nami hore. Smeroval rovno pod Polux, aby to časovo vyšlo, ten deň bolo naozaj dobre vidieť, samotný výstup na Pollux sme odložili na ďalší deň s tým, že nám neutečie. Pre úplnosť rozprávanie a pre poučenie čitateľov je ešte potrebné dodať, že zjazd k chate sme si spestrili trhlinovým „extempore“, to sa totiž stáva, keď máte pocit, že ste múdrejší ako mapa. Že nám ide o život sme pochopili celkom skoro, aby sme si to ale poriadne zapísali za uši, museli sme sa z trhlín nielen vymotať, ale za trest ešte vystúpiť až k nástupu pod Pollux – zhruba tristo výškových metrov, zhruba toľko má pre porovnanie aj samotný Pollux z miesta, z ktorého sme zle odbočili … na chate Rifugio Guide d'Ayas vládne Che Guevara – revolúcia vlajkou aj pokrikom, atmosféra je tam ale naozaj milá, strán jazyka je k dispozícii výhradne taliančina, na punkový personál majú tam prekvapivo čisto a upratané. Osadenstva bolo poskromne, vrátane nás asi dvadsať ľudí, skupinky vedené príručku.

Pohľad na Breithorn Centrale (4159 m) pri zjazde z Breithorn West (4164 m). Breithorn všeobecne je dostupná štvortisícovky, ktorá má päť vrcholov, ktoré všetky sa počítajú a sú uvádzané ako samostatné štvortisícovky. Nejtrefnější opis má v tomto ohľade server goat.cz: „Breithorn čiže Široký vršok čiže Broad Peak je hora, ktorá sa nevydarila. Slušný kopec má jeden vrchol, ale Breithorn sa nejako rozpliznul a má ich päť.“ Breithorn Centrale je tá snehová převěj na snímke úplne vľavo, ísť pár metrov od okraja je pomerne povznášajúci pocit.

Pohľad nahor, do mrakov nad chatou, snímka je zhotovený z heliporte pred chatou. V pozadí sú dobre vidieť trhliny, do ktorých sme sa dostali pri schádzaní k chate.

Vyrazili sme z chaty okolo siedmej ráno v úplnej hmle, s pocitom, že hore sa to roztrhá. Neroztrhaly. Cestou sa nám navyše stratil Radek, vzdialil sa asi desať metrov a zrazu zmizol. Zrejme si deň predtým zvykol, že môže chodiť sám, chlapec jeden. Čakal potom pod nástupom na Pollux, ktorý identifikoval podľa pomarančových šupiek a vykopal si zahrabať, aby nezmrznutý. Mobily sú pri pohybe po štátnu hranicu celkom márne, preskakujú zo siete na sieť a hľadajú ideálneho operátora, čím si predovšetkým vybijú baterku. Ako výrazne efektívnejšie osvedčilo sa pískanie, obzvlášť keď hľadáte niekoho vzdialeného niekoľko metrov. Slnko sa ten deň nekonalo, vzdali sme to celkom rýchlo, na kóte 3800 m sa celkom zle čaká, aj v zahrabať. Silným zážitkom bolo aj len vrátiť sa k chate, oslávili sme tam potom moje narodeniny, výhodou v tejto nadmorskej výške je, že nepotrebujete moc alkoholu.

Pol siedmej ráno. Mraky klesli už predchádzajúci večer pod úroveň chaty a my ich hypnotizovali, aby tam vydržali a nestúpal vyššie.

Vyrazili sme z chaty už o šiestej ráno. Predpoveď na tento a ďalšie dni bola bohužiaľ zlá: prevažne oblačno, vietor, postupne prichádzajúce silné sneženie. Finálne sme vzdali prechod Castor, rozhodli sme sa ale aspoň na neho pozrieť. V rovnaký čas ako my vyrážal z chaty aj francúzsky guide s dvoma klientkami, držali sme ich v dohľade, keby zasa padla hmla, guide bude poznať cestu. Už dôverne známych štyristo výškových metrov nad chatou sme vyšliapali asi za hodinu a začali svižne stúpať na Castor. Zdvíhal sa silný vietor, išli sme v tieni severozápadnej strany a celkom nám mrzli ruky. Po niekoľkých ľadových pasážach sme k pásom pridali haršajzny a asi v dvoch tretinách výstupe sme prezuli do mačiek. Lyže sme zapichli do snehu, nebolo k ničomu ich nosiť hore. Pred vrcholovým sedlom je asi dvadsaťmetrový úsek, ktorý je naozaj strmý, guide pred nami ho zabezpečoval lanom cez tyč zo sedla, kam však musel vyliezť. My sa rozhodli to zvládnuť na cepín ako on a zabezpečiť to až cestou dole. Po vyšvihnutia do sedla ste prakticky na vŕšku, k hlavnému vrcholu zostáva absolvovať asi šesťdesiatmetrový úzky a celkom exponovaný hrebeň. Stihli sme to takmer na minútu, pri návrate od vrcholu k istiace tyči už sa hnali mraky a nás rýchlo obklopila biela hmla. Cesta dole nebola náročná, ale hlavne preto, že sme vedeli, kadiaľ vedie cesta, ísť na lyžiach sa moc nedalo, nebolo vidieť na krok, skôr sme to šúpal, v spodnej časti sa ale na chvíľu roztiahlo a my si užili, aký je to pocit schádzať zo štvortisícovky na lyžiach.

Jedná sa len o niekoľko metrov, sklon majú však 45 – 50 °. Istiacim bodom je železná tyč, ktorá udrží ťah dole, ale ak za ňou vezmete, zostane vám v ruke.

Po celú dobu traverzu pod Pollux a Breithorn nás sprevádzala biela slepota. Bolo to nekonečné a pomerne vyčerpávajúce, človek začne byť po pár hodinách úplne rozhodený, nielen, že nevníma smer, ale nevníma dobre ani sklon svahu. Na úrovni stredného Breithorn sme narazili na dva Italy, ktorí zmätene pobehovali a volali, že chcú do Cervinie. Za pekného počasia vyliezli na západnú Breithorn a nemali ani mobil ani mapu. Namiesto do Cervinie mierili ku Castor. Keď sme im ukázali, kde sú, rozhodli sa k nám pridať. Že nám je bol čert dlžen sme pochopili pomerne skoro, každých pár metrov totiž vykrikovali, že to tam poznajú a že ideme zle. Došlo to tak ďaleko, že sme im povedali, nech idú sami, čo ale odmietli. Aby toho nebolo málo, stretli sme vzápätí ešte dva Nemca, stáli proti sebe a snažili sa určiť smer pomocou buzoly. Čo nasledovalo potom je už len zúfalú ukážkou, ako zlé to môže byť. Nielen, že neboli schopní pohnúť sa z miesta, jeden sa rozplakal a volal, nech je tam nenechávame, doslova: You can not leave us here, we are not that strong … Tak sme ich tam nenechali a za chvíľu skoro narazili do lanovky na Klein Matterhornu. https://youtu.be/gEVXbBp60aY

Jazdu zjazdovkou predchádzajúci deň sme si naozaj užili, civilizáciu človek občas ocení. Pri dojazde sme cez mobil zabukovali cenovo najrozumnejšie hotel; na recepcii len trochu nepochopili, že už za dvadsať minút stojíme vo dverách. Radek vrátil požičané lyže, v hotelových papučiach sme si potom došli mestom na pizzu, na exhibicionizmus už sme zvyknutí. Plán na ráno bol jasný, vyjsť prvý lanovkou hore a zísť do Zermattu. Aké bolo však naše prekvapenie, keď nám pani u kasy oznámila, že lanovka na Plato Rosa nejazdí, pretože hore zúri snehová búrka, vraj máme počkať, možno sa to zlepší. Začali sme vymýšľať, ako sa tam dostať a po hodine čakania padlo rozhodnutie, že to výšľap. Niekto sa pravdepodobne v tej chvíli nad nami zľutoval, pretože lanovku pustili a my len boli upozornení, že zjazdovka do Zermattu je zatvorená a že je nebezpečná. Nebezpečná až toľko nebola, miestami bol dokonca veľmi pekný prašan, len hore to fúkalo tak, že to hádzalo s človekom is naloženým batohom, najzaujímavejšie jazdu mal však Radek s tým rozbitým viazaním.

Ďalej to už nešlo, tak sme naložili lyže na chrbát a šliapali pekne dole, v údolí už naplno vypuklo jar.