Výstup na Praděd, Sokol a Lýru

Východiskom trasy je Karlova Studánka, malé kúpeľné mestečko alebo možno skôr dedinka, ležiaca v údolí uprostred hlbokých lesov. Ponúka takmer čarovnú atmosféru. Veľká časť kúpeľných budov je z dreva a nebyť niektorých moderných vymožeností, človek by si tu mohol pripadať ako v inom svete, v inej dobe. Rozhodne stojí za podrobnejšie prehliadku, ktorá vzhľadom k malej rozlohe mestečka nezaberie príliš času. Mestečkom preteká Biela Opava, prameniace vysoko vo svahoch Pradědu a ktorá nás bude sprevádzať po veľkú časť výstupu na jeho vrchol. Najskôr sa ale napojíme na náučný chodník s podivným názvom Múzeum Wide Web, vedúci okolo umelého vodného kanála v svahu nad Karlova Studánka. Cestou minieme aj umelý vodopád (zhora z neho nie je moc vidieť) a príjemnou lesnou cestou dôjdeme k ceste, kde sa dáme doľava a po niekoľkých desiatkach metrov odbočíme na chodník po ktorej vedie súbežne modrá a žltá turistická chodník spoločne s náučným chodníkom Bílá Opava.

Máme pred sebou jedno z najkrajších miest celého Hrubého Jeseníku. Biela Opava tu preteká hlbokým, pomerne divokým údolím a vytvára rad perejí a malých vodopádov. Cesta je spočiatku pohodlná, ale čoskoro začína byť náročnejšie. U rázcestí Na čistinke sa cesty na nejakú dobu rozdeľujú, aby sa po približne 1,5 km opäť spojili. Kým modrá vedie vyššie vo svahu a vyhýba sa náročnejším miestam (avšak zároveň tiež tým najatraktívnejším), žltá pokračuje stále okolo potoka a je plná drevených lávok a rebríkov, v niektorých miestach sú aj reťaze. Kúsok pred opätovným spojením s modrou značkou míňa aj najvyšší, 8 metrov vysoký vodopád.

Na rázcestí Nad vodopádmi Bielej Opavy sa modrá a žltá značka opäť na chvíľu zídu, onedlho sa však znovu rozídu na rázcestí Pod Ovčárna. Žltá vedie na Ovčárna, odkiaľ sa dá už po asfaltke pokračovať na Praděd, ale lepšie voľbou je vydať sa kratšie a príjemnejšie cestou po modrej k turistickej chate Barborka.

Od chaty pokračuje modrá značka už po asfaltovej ceste k rázcestí U Barborky, kde odbočíme doprava a po červenej pokračujeme až na rázcestie Praděd – rozc. Táto časť výstupu je trochu fádne, ale aspoň celkom rýchlo uteká. Od rázcestia už zostáva len posledná kilometer k vrcholu Pradědu. Síce stále po ceste, ale už nad hranicou lesa a tak si môžeme užívať parádny výhľad na okolité kopce.

Na vrchole Pradědu, vo výške 1 491 m nm stojí mohutný vysielač. Nie je síce tak pohľadný ako ten na Ještědu, ale istý pôvab sa mu nedá uprieť. Súčasťou stavby je aj reštaurácia a vyhliadková plošina vo výške 80 metrov, prístupná pomocou výťahu po zaplatení vstupného. V prípade pekného počasia je zhora nádherný výhľad nielen na Jeseníky, ale aj na Beskydy a občas vraj aj na Vysoké Tatry, Malú Fatru alebo Alpy.

Kvôli prognózami však nie je nutné utrácať peniaze za vstupné na rozhľadňu. Aj z krajiny je výborný výhľad. Napríklad južným smerom na Ovčárna, Petrovy kamene a Vysokú hoľu.

Ďalším cieľom je chata Švýcárna. Z vrcholu Pradědu sú to k nej necelé 4 kilometre pozvoľného klesania. Najskôr späť na rázcestí Praděd – rozc. a potom doprava po červenej až k chate. Pred chatou stojí malá zvonička s pamätnou tabuľou s menami tragicky zosnulých horolezcov pochádzajúcich z tohto kraja. V miestnej reštaurácii je posledná možnosť občerstvenia. Vo zvyšnej časti trasy už je nutné sa spoľahnúť len na vlastné zásoby alebo na to, čo nájdete v lese.

Na rázcestí pri chate odbočíme doprava do modrej a konečne sa zbavíme asfaltu. Modrá stúpa cez hrebeň Malého dedka (1 368 m nm), ale nevedie bohužiaľ priamo cez vrchol, ktorý je necelých 200 metrov od chodníky a je tak pre bežného turistu neprístupný, pretože sa nachádzame v NPR Praděd, kde je povolený pohyb len po značených chodníkoch . Ale aj zo chodníky je pekný výhľad na blízke i vzdialenejši­e kopce.

Z Malého dedo cesta klesá k rázcestí Černík, kde odbočíme doprava, stále po modrej. Asi po 350 metroch je neznačkovanej odbočka vľavo vedúci na Kamzíci vrch (1 173 m nm). Vďaka tomu, že už sme mimo NPR Praděd, môžeme si dovoliť opustiť značenú trasu a zdolať ďalší vrchol, ktorý sám o sebe síce nie je príliš zaujímavý, zato o niečo ďalej je niekoľko skalísk, z ktorých je pekný výhľad. Následne sa vrátime späť na modro značenú chodník, stále klesajúci dole. Čoskoro narazíme na širokú lesnú cestu (zatiaľ našťastie ešte nie je vyasfaltovaná). Modrá pokračuje stále dolu, ale my sa vydáme po tejto neznačkovanej ceste, v mapách uvádzané ako silónové trasa. Najprv miernym stúpaním a potom takmer po vrstevnici dôjdeme až pod sedlo medzi Pradědom a Sokolom, kde zo Silónové trasy odbočuje doprava cestička vedúca hore do sedla pod Sokolom.

V sedle odbočíme doľava, stromy sa čoskoro rozostúpia a dôjdeme k prvým skaliskám, odkiaľ sa naskytá pekný výhľad. Zdalo by sa, že sme už na vrchole Sokola (1 187 m nm), ale nie je tomu tak. Samotný vrchol je ešte o takmer 300 metrov ďalej a okrem malého dreveného krížika nie je nijako nápadný. O ďalších zhruba 100 metrov ďalej, o niečo nižšie vo svahu, leží najvýraznejšie dominanta vrchole, Sokolie skala (na fotke nižšie je vidieť iba jej malá časť vyčnievajúce v diaľke nad stromami na konci hrebeňa vpravo).

Sokolie skala je mohutná skalná stena, vysoká okolo dvadsať metrov. Ale vďaka tomu, že je čiastočne „zapustená“ vo svahu, dá sa na nej zhora bez problému dostať. Zo skaly je predovšetkým výborný výhľad na Praděd, ale rovnako tak pekný výhľad je aj na ďalšie vrcholy – napr. Orlík, Medvedí vrch, Prostredný vrch a niekde medzi nimi je aj ďalší dnešný cieľ, Lyra.

Vrátime sa späť do sedla medzi Sokolom a Pradědom a odbočíme doľava po spočiatku prudko, neskôr miernejšie klesajúci chodníku okolo Sokolie chaty, ktorá nás dovedie až k pohodlnej Drevárske ceste. Po nej sa dáme doprava a obídeme Prostredný vrch a Ostrý vrch. Občas sa medzi stromami otvorí pekný výhľad po okolitých lesoch. Cesta nás dovedie až k ceste 450 medzi Karlovou studničky a Vidly.

Ak už toho máte dosť, môžete sa po ceste vydať ku Karlovej Studničke. Ak toho ešte dosť nemáte, môžete zdolať ešte jednu menej známu tisícku, Lýru. Prejdeme ceste a pokračujeme po lesnej ceste, ktorá sa po niekoľkých desiatkach metrov rozvetvuje do dvoch smerov a obchádza tak hrebeň Lýry z oboch strán. Zhruba v mieste tohto rozvetvenie je potrebné nájsť nenápadnú cestičku vedúcu na vrchol. Lýra má vlastne vrcholy dva, južná má výšku 1 086 m nm, vyššie a oficiálne vrchol je ešte o 6 metrov vyššia. Samotný vrchol nie je príliš zaujímavý, neponúka žiadne výhľady a nebyť geodetické značky, ani by sme poriadne nepoznali, kde presne je. Ale o kúsok ďalej je niekoľko skalísk, z ktorých je celkom pekný výhľad.

Z Lýry zostúpime po chodníku vedúci východnom svahom, prejdeme Hraničný cestu a potom sa napojíme na ďalšiu neznačkovanej cestu. Po 1,5 km dôjdeme k rázcestí s náučným chodníkom Múzeum Wide Web. V tomto mieste je aj krátka odbočka k poslednej zastávke – Rolandova kameni. Jedná sa o pomerne výraznú skalu s dreveným krížom na vrchole. Výhľad zhora je čiastočne obmedzený stromy, ale rozhodne stojí za tú trochu námahy s výstupom. A nakoniec už je pred nami len záverečný zostup späť do Karlovej Studánky, buď kratšie variantom po niektorej z neznačených ciest alebo dlhší variantom po náučnom chodníku Múzeum Wide Web.