Výstup na Keprník a Vozka

Filipovice leží neďaleko Bělej pod Pradědem smerom na Červenohorské sedlo. Zaparkovať auto je možné na veľkom parkovisku miestneho lyžiarskeho areálu, v lete takmer prázdnom. Z parkoviska sa hneď napojíme na modrú turistickú značku, ktorá nás prevedie celou dedinou a čoskoro sa vnoríme do lesa. Prvý úsek je príjemnou, pohodovú prechádzkou. Cesta vedie viacmenej po vrstevnici alebo dokonca klesá. Až od rázcestia Keprnický potok (631 m nm) začína stúpanie. Hneď na jeho začiatku je turistický prístrešok, u ktorého je krátka odbočka k symbolickému lesnému cintorínu zriadenému po roku 1960. Blízko tohto miesta bol počas druhej svetovej vojny zajatecký tábor, v ktorom v rokoch 1941 – 42 zomrelo 36 sovietskych zajatcov na týfus. Po skončení vojny bolo navyše obďaleč pochovaných 9 občanov nemeckej národnosti.

Zatiaľ čo prvá časť trasy bola nenáročnú prechádzkou, pokračovanie bude už trochu namáhavejšie. Máme pred sebou skoro 7 kilometrov nepretržitého stúpania, počas ktorého vystúpime takmer o 700 metrov vyššie. Prvá časť vedie súbežne s cyklistickým chodníkom po asfaltke až k rázcestí Výrovka. Tu odbočíme na skalnatú cestu doprava. Úsek medzi Výrovka a nasledujúcim rozcestím Bystrý potok je asi najkrajší časťou výstupu. Cesta stále stúpa nahor a dole v rokline pod nami zurčia Keprnický potok. Na rázcestí Bystrý potok sa napojíme späť na cyklotrasu. Úsek k rázcestí Pod Keprník už nie je toľko atraktívne, zato o to viac vysiľujúce. Na rázcestí už ale máme takmer vyhrané. Cesta na Keprník odbočuje doľava, ale oplatí sa urobiť si odbočku doprava k turistickej chate na Šeráku.

Na chate sa môžete občerstviť, ale tiež sa pokochať peknými výhľadmi. Škoda len, že priamo na vrchol Šeráku (1 351 m nm) sa oficiálne nesmie (leží v NPR Keprník – Šerák, kde je zákaz vstupu mimo značené cesty), hoci leží iba niekoľko desiatok metrov od najbližšej značené cesty. Avšak drvivej väčšine turistov to asi vadiť nebude.

Následne sa vrátime späť k rázcestí Pod Keprník, odkiaľ budeme pokračovať po červenej hrebeňovke. Stromy sa postupne rozostupujú a nám sa znovu otvárajú výhľady do okolia. Pri pohľade späť za sebou vidíme Šerák s turistickou chatou aj hornou stanicou lanovky.

Po zhruba 2 km sa dostaneme na vrchol Keprníku (1 423 m NMM). Na vrchole sa nachádza malá skala – tzv. Mrazový zrub, z ktorého je údajne jeden z najkrajších výhľadov v celom Hrubom Jeseníku.

Okrem Jeseníkov je vidieť aj Králický Sněžník, Rychlebské hory as trochou šťastia je možné zahliadnuť aj Krkonoše alebo Beskydy.

Ďalším cieľom je vrchol Vozka (1 377 m nm), od ktorého nás delí približne 2,5 km. Pokračujeme po červenej na rázcestí Trojmezí, kde odbočíme vpravo na žltú, ktorá nás okolo rašelinísk dovedie až k rázcestí U Povozník, od ktorého je to už len pár desiatok metrov po zelenej na vrchol, kde sa nachádza skupina výrazných skál. Aj odtiaľ sú pekné výhľady po okolitých kopcoch.

Pokračujeme ďalej po zelenej k sedlu pod Vřesovkou. Chodník spočiatku celkom strmo klesá až k Hučivá Desné, nasledujúce úsek už vedie prakticky po vrstevnici. Medzi prerednutými stromami pred sebou vidíme Červenú horu, pod ktorej vrcholom sa ukrýva ďalší cieľ, Vřesová studnička.

V sedle sa opäť napojíme na červeno značenú hrebeňovku a po necelom kilometri mierneho stúpania úbočím Červené hory dôjdeme k Vřesová studničke. Studnička je ukrytá v malej kamennej kaplnke postavenej v roku 1934 (nie v roku 1927, ako tvrdia niektoré zdroje). Ideálne miesto na krátku zastávku. Voda zo studničky je príjemne osviežujúca a výhľad tiež nie je z najhorších.

Vřesová studnička bývala pomerne významným pútnickým miestom. Prvá drevená kaplnka tu bola postavená pravdepodobne na konci 17. storočia. Tá bola v roku 1756 nahradená novou kaplnkou a tá bola následne roku 1846 nahradená kamennou kaplnkou. Avšak ani tá dlho nevydržala a v roku 1927 bola otvorená zatiaľ posledná kaplnka, avšak s ešte kratším životom. V roku 1946 do nej udrel blesk a vyhorela. Ďalšie kaplnka zatiaľ postavená nebola, iba v roku 1993 bol na mieste vztýčený železný kríž, ktorý prečkal požiar. A v roku 2017 tu bol umiestnený oltárny kameň. V roku 1820 tu bola postavená útulňa pre pútnikov, ktorá neskôr slúžila aj ako hostinec. Neskôr bola postavená väčšia chata s reštauráciou a ubytovaním. Po 2. svetovej vojne však bola zoštátnená a pomaly chátrala, až roku 1988 bola aj napriek protestom zbúraná. Dnes tu teda okrem malej kaplnky nad studničkou žiadna ďalšia stavba nestojí. V posledných rokoch sa síce objavujú snahy o obnovu chaty aj kaplnka, ale zatiaľ zrejme stroskotávajú kvôli ochrane prírody.

Červeno značená hrebeňovka pokračuje ďalej až na Červenohorské sedlo, ale my budeme pokračovať po zelenej a po chvíli dorazíme na rázcestie Červená hora. Vrchol Červené hory (1 333 m nm) je však ešte asi 350 metrov odtiaľ. Samotný vrchol je porastený kosodrevinou a turistický chodník ho obchádza, ale rozhodne sa oplatí urobiť si krátku odbočku po žltej doprava k skupine nízkych skaliek, z ktorých je krásny výhľad do okolia.

Teraz už nás čaká prakticky len klesanie až do Filipovic. Z vyhliadky sa vrátime na rázcestie Červená hora a pokračujeme ďalej po zelenej. Po niekoľkých sto metroch dorazíme k zaujímavému skalnému útvaru, kamennému oknu.

Na ďalšom rázcestí U kamenného okna sa dáme po zelenej doprava. Úzka chodník klesá po hrebeni až do plytkého sedla pod posledným vrcholom tejto trasy – Točník (1 143 m nm). Samotný vrchol nie je až tak zaujímavý, sedlo prevyšuje len o niekoľko metrov a výhľad je obmedzený stromy. Ale nasleduje trochu prudšie zostup ďalej po zelenej, pričom v jednom úseku sa cestička krúti medzi skalami a ponúka tu pomerne pôsobivé výhľady.

Zostáva už len posledných niekoľko kilometrov do cieľa. Ak sa budeme držať len značených ciest, pokračujeme stále po zelenej až na rázcestie Pod Točník, kde sa dáme doprava po modrej, po ktorej sme išli už na začiatku a ktorá nás dovedie až do Filipovic. Alebo je možné si cestu približne o 1 km skrátiť tým, že zhruba v polovici klesaní z Točník opustíme zelenú značku po neznačkovanej asfaltke, z ktorej po chvíli znovu odbočíme na cestu vedúcu doľava, dole do Filipovic.