Výstup na Wildspitze a zjazd Taschachtalem

Teploty okolo mínus pätnásť, jasno, toľko sľubovala predpoveď počasia pre oblasť rakúskeho Ötztalu na piatok a víkend, len tá lavínová predpoveď bola ešte v utorok na stupni 4. S napätím sme sledovali stav a dúfali, že sa bude vyvíjať tak, ako predpokladáme, teda k ustáleniu a zníženie rizika aspoň na stupeň 3. Situácia tento rok po Vianociach vyzerala dramaticky v celých Alpách, prívaly snehu, vo vyšších polohách silný vietor, v nižších polohách sneh striedajúce sa s dažďom spôsobili, že lavíny padali až do údolia. Vo švajčiarskom Zermatte o tom vedia svoje, v celej oblasti Wallise dokonca vyhlásili stupeň 5.

Vo štvrtok po práci nakladáme veci do áut, je nás šesť. Vybavenie na freeride aj na ľadovec. To znamená lyže s tulením pásmi, batohy ktorým vládne svätá trojica, teda sonda, pípak a lopata (pípak samozrejme vozíte potom na tele), k tomu mačky, cepín, lano, sedáky opatrené nejakou tou slučka, karabínami a Prusík, čo je základ pre chôdzu cez ľadovec. Batohy – najlepšie s airbagmi; keď do nich pridáte dva litre pitie, majú krásnych desať až dvanásť kíl, čo je tak akurát, ostatných vecí máte poskromne.

Na Wildspitze sa chodí buď z Vento (najčastejšie cez Breslauer Hutte), alebo z druhej strany z Pitztalu. My zvolili druhú variantu, teda cestu zo severu, a to nielen preto, že je v zime obvyklejšie, ale tiež kvôli kvalite snehu, južné svahy sú aktuálne vplyvom vetra vyfúkané a slniečko k tomu spôsobuje, že na nich vznikne čoskoro krusta. Vstávame v sedem hodín, aby sme stihli prvý lanovku, proti budíčka vo štyri či ešte predtým pri lezení v letných mesiacoch, je to doslova luxus. Kúsok po pol deviatej už stojíme vo vláčiku Glettcherexpressu, čo nás vyvezie do výšky 2 840 m. Odtiaľto zídeme po zjazdovke na spodnej stanici lanovky Mittelbergbahn, ktorá nám pomôže ešte do výšky 3 200 m. Na fotke je vidieť výstup z nej. Na vršok Wildspitze nás odtiaľ čaká zhruba 600 výškových metrov, respektíve skôr 800, cestou totiž aj niečo málo zídeme. Jedná sa každopádne o celkom bezpečný a pomerne nenáročný výstup vhodný aj pre začínajúcich skialpinistov, obzvlášť za jasného počasia, aké máme my. Našťastie sme tu sami, je totiž január, kedy väčšinu ľudí odradí zima, navyše piatok, žiadne obvyklé davy sa nekonajú, cestou hore sa míňame s jedinou ďalšie skupinkou – vedenú Guido. Jeden člen našej výpravy sa po prvých sto metroch stúpania obracia a lúči, bohužiaľ aj cez veľké odhodlanie to hore s chrípkou nepôjde … Sledujeme, ako odchádza a prevažuje sa z dvoch lán na jedno, postup v lanovom družstve v zásade nie je nutný, planina je prehľadná a trhlín je na nej poskromne.

Sme v mieste, kde začína prudšie stúpanie, po pravej strane je vidieť sedlo Mitterkarjoch, odkiaľ sa pripája cesta z Vento. Na fotke je naznačená naša výstupová cesta obchádzajúce zľava trhliny.

Miesto, kde nechávame lyže a batohy. Už odtiaľto je parádny výhľad. Nandaváme na přeskáče mačky, posledných sto metrov k vrcholku pôjdeme úplne naľahko, len s cepínom v ruke.

Skupinka vedená Guidom celú akciu dojišťuje lanom, vzhľadom k nenáročnosti skalky to ale nie je nutné. K vrcholku zostáva asi päťdesiat výškových metrov.

K výhľadu z vŕšku za jasného počasia nie je čo dodať. Len sa nesmiete kochať až tak, že vám spadne rukavice … Lano sme nechali pod hrebienkom, tak sa celkom hodili na zabezpečenie Prusík zo sedákov. Rukavice bola zachránená, cesta späť bez nej by v patnáctistupňovém mraze nebola nič moc.

Rovnaký výjazd lanovkou ako včera, s preliezať sedla a stometrovým Swoosh. Potom však nepokračujeme v južnom smere na Wildspitze ako včera, ale vydávame sa po ľadovci Taschachferner smerom na západ. Nie sú tu žiadne stopy, sme jediní, volíme cestu stredom planiny. Na Wildspitze ide dnes celkom dosť skupín a my sme radi, že môžeme ísť inam. Pásy nie sú potrebné, stačí odpichový, ľadovec má ľahko sklon nadol. Schádzame bielu plání. Onedlho krajina naberá väčší sklon a my zažívame prvý dnešný jazdu prašanom, kreslíme oblúčiky, nikto tu od utorkového sneženie okrem nás nešiel. Na fotke je zachytený smer cez ľadovec, ktorým sme sa vydali, niekde tam v diaľke je Taschachhaus, ktorý je ale trochu ktorej za horizontom, tiež je tu k videniu moja provizórne opravená prútik, čo nevydržala zjazd zo sedla.

Už máme v dohľade Taschachhaus. Pôvodne sme zvažovali možnosť prebývanie v tunajšom winterraumu (chata je v zime zatvorená), voľba spanie v apartmáne dole sa ale vzhľadom k chorobe jedného člena skupiny ukázala ako vyložene šťastná. Po porade s mapou hodláme Taschachhaus minúť, pokračujeme ďalej pozdĺž potoka, ktorý budeme mať celý čas po ľavej strane. Lavínová predpoveď klesla dokonca na stupeň 2 aj v tejto nadmorskej výške, napriek tomu sme opatrní a nabieham do svahu postupne, miestami je čistý prašan, miestami už začínajúce krusta, jazda je ale stále veľkým pôžitkom.

Zvyšný popoludňajší čas sme sa rozhodli investovať do opakovania teórie (keď už so sebou máme všetku tú výbavu). Priamo nad krčmou bola stráň ideálna k nácviku záchrany z trhliny. Simulujeme pád, zakopávame cepín a vyrábame kladku z Prusík, celkový čas záchrany 20 minút vzhľadom k niekoľkým pivám a dvoch rundám hruštiček považujeme za veľmi vydarený. A pretože nás to bavilo, ešte sme cvične zahrabali a vyhrabali pípak. Cestou na parkovisko už pred zotmením sme z lávky nad potokom zbadali partičku lezcov na peknom malom ľadopádov. … Ale to už sme si tu nechali na nabudúce. Zážitky treba pekne prežiť a nevršit hneď ďalší.