Výstup na Massanellu

Najvyššou horou Malorky je Puig Major so svojimi 1436 metrami. Tam sa však nedostanete, teda pokiaľ nie ste účastníkmi nejakého medzinárodného vojenského cvičenia. Vrchol tejto hory totiž patrí armáde a je tu zďaleka viditeľná budova s kupolou slúžiacou buď meteorológom, alebo ako radar. Pokiaľ teda chcete vystúpiť čo najvyššie nezostáva, než vziať zavďak druhou najvyššou horou – Massanellou, ktoré však do svojej vyššej sestričky chýba celých 72 metrov.

Túry sa obvykle začínajú v sedle pri kláštore Lluc, ktorý leží na ceste spájajúcej Sollér a mestečko Polenca, vo výške necelých 600 metrov. Jazdí sem aj niekoľko autobusových liniek. A práve zákernosť cestovného poriadku v španielčine spôsobila, že autobus idúci z mestečka Inca nás vysadil už v Caimarí, a teda celú trasu predĺžil asi o 6 km a 400 metrov prevýšenia. No nič vyrážame. Vo vrecku so sprievodcom o Malorke od vydavateľstva Freytag-Berndt z roku 2003 v českom jazyku, ideme v ústrety viac ako kilometrovému prevýšeniu. Vyrážame po ceste vedúcej rovnakým smerom, ako je naša trasa, ale hneď za dedinou pri odpočívadle ju opustíme a pokračujeme kamenistou cestou mierne nahor. Sprievodca uvádza, že sa pohybujeme po starom pútnickom chodníku ku kláštoru. Nohy si musia tiež zvykať, že pozvoľna stúpajúcu cestu sem tam striedajú schody. Cesta je ale relatívne dobre značená na odbočkách (prevažne tam, kde križujeme cestu) tabuľkou s obrázkom turistov, názvom cieľa a časovou hodnotou.

Po asi dvoch kilometroch nás čaká prvé kríženie s cestou a cesta začína prudšie stúpať. Pri samote San Costa nás víta kvitnúci kaktus, rovnako ako sme v Caimarí okukovali v záhradách citrónovníkov. Opäť zastavujeme pri ceste a tu nás popis v sprievodcovi trochu privádza do rozpakov, ten udáva pokračujúcu cestu po ceste nahor, zatiaľ čo v teréne nás značenie vracia klesaním smerom k Caímarí späť. Avšak len k prvej cestnej serpentíne, kde opäť meníme asfalt za kamenistý povrch. Po prekonaní rebríkov (aplikuje sa na mnohých miestach, pretože turista prelezie, ale pasúci sa dobytok neprekoná) pokračujeme po ceste, ktorá je v mape uvedená ako GR 222 Ruta Altá – Lluc. Kameňov do vienka dostala naozaj veľa a tak nás trochu prekvapí, že sa proti nám vyrúti skupina cyklistov na horských bicykloch. Nič proti gustu, ale asi majú dobrú poistku. Začínajú sa postupne objavovať výhľady to ako na horu Massanella, tak dole k Caimarí. Máme za sebou ďalšie asi 2 km a napája sa k nám cesta pri chate Refugi, ktorá bola uvedená v sprievodcovi, ako tá správna. Zatiaľ čo na začiatku trasy viedla cesta ešte nad nami, teraz už je hlboko v údolí a našu výšku bude doháňať následne niekoľkými serpentínami. Cez ďalší pozemok si otvárame bránku a okolo nejakej rozostavanej budovy prichádzame k odbočke na Massanellu. My ju však ešte teraz míňame a schádzame k ceste k miestu s čerpacou stanicou a reštauráciou a to len preto, že tu zanechávame najstaršieho člena výpravy, ktorý nepočítal s predĺženým výstupom a mal obavy aby ešte ďalšiu cestu zvládol. Miesto sa volá Coll de sa Bataia.

Vraciame sa späť rovnakou cestou až k odbočke na Massanellu. Cestou si ešte všímam po pravej strane prameňa. Miernym stúpaním pokračujeme z rázcestí v smere dreveného ukazovateľa, až nás zastavuje zhruba po jednom kilometri plot a už klasický rebrík na jeho prekonanie. Hneď za plotom je búda správcov miestnej oblasti, ktorí by podľa sprievodcu mali vyberať „mýto“ pre vstup. Vzhľadom na to, že ale za celý čas stretneme na trase len 6 (slovom šesť) podobných „turistikomilcov“, pravdepodobne cesta do práce a pitný režim by týchto výbercov vyšiel asi drahšie, než samotný výnos zo vstupného. A to vraj ideme po najfrekventova­nejšej trase na Malorke. Cesta pokračuje bývalým statkom a pozdĺž potoka v mapách značeného ako Torrent de Comafreda a vlastne jediného koryta, ktorý počas mojej návštevy ostrova fungoval ako potok. Tu už treba dávať dobrý pozor na značenie – pásové značky tu nehľadajte. Trochu mi prišlo, že pred nami šiel maliar s deravou plechovkou červenej farby, z ktorej mu sem tam ukvaplo na kameň. A aby mal človek ešte zamotanejšiu hlavu, tak bez akéhokoľvek varovania je z červenej čierna. No holt treba tu mať trochu fantázie a dobrý orientačný zmysel. Na konci statku, práve keď červená značka sa začala „maskovať“ čiernou farbou obchádzame bránku z ľavej strany a začína stúpanie. Chodník nás potom privádza cez ďalší gól na lesnú cestu a po ďalšom stúpaní v serpentínach prichádzame do sedla Coll de Coma Freda s kamenným ukazovateľom. Nás zaujíma vyrytá šípka s nápisom Puig.

Stúpame ďalej po červených „kvapkách“ tu je ale cesta prehľadnejšia, než predchádzajúca časť statkom, a asi po polhodine sa dostávame na Avens de Cami, kde nám kamenný ukazovateľ určuje cestu buď priamo na vrchol alebo na vrchol, okolo prameňa. Prvý variant udáva sprievodca ako jednoduchší a tak si ho volíme. Kamenistý chodník sa kľukatí medzi trávami a stúpajúcimi turistami tu „pozorujú“ kamenní mužíci. Stálym stúpaním sa dostávame na plošinu Pla de Sa Neu, odkiaľ už môžeme pozorovať vrchol. Ale pozor, vybrať ten správny. Z troch vrcholov je náš ten prostredný. Keď sa trochu rozhliadneme, zistíme, že v kopci na pravej strane sa nachádza strom, ktorý mal tú česť, dostať sa do sprievodcu.

Hranica lesa tu končí zhruba v 1000 mnm Potom sa už nedá robiť nič iné ako obdivovať.

Kovová tabuľka nám prikyvuje, že sme správne. 1364 výškových metrov a nádherný výhľad, oproti samozrejme neprehliadnuteľný Puig Major, pohoria Tramuntana i Serra, vzdialenejšie ciele sú trochu v opare, ale aj tak rozoznávame najmä severovýchodné pobrežie Mallorcy (Alcúdia, Playa de Muro, Can Picafort), naľavo od najvyššieho vrcholu priehrada Gorg Blau, slúžiaca ako zásobáreň pitnej vody, a vlastne keď sa zaostríme trochu do diaľky, zisťujeme aj napriek oparu, že sme jednoducho na ostrove av diaľke na všetky strany je vidieť pobrežie.

Po tomto povolenom zrakovom dopingu sa vraciame rovnakou cestou späť, pretože odbočku k prameňu sme bohužiaľ nenašli. Aj napriek tomu to bol nádherný výstup, júnová teplota sa tu pohybovala okolo 24 ° C a udávaných 4,5 hodiny za spiatočnú cestu od sedla Lluc sme dodržali. To neplánované predĺženie nám potom zahryzlo zhruba 2,5 hodiny času navyše. Cestu sme podnikli už v roku 2009. Odkaz na verejnú dopravu na Malorke je www.tib.org , kde nájdete cestovné poriadky aj aktuálne ceny. Napríklad autobus z Incy do Caimarí stojí 2,40 €. Posledné autobusy smer Inca a Sollér jazdia z obce Lluc pred 18 hodinou. Nech vám to šliape

Ak by ste sa chceli ubytovať v tejto krásnej horskej krajine v okolí Solléru je celý rad zaujímavých miest s bazénom a výhľadom do hôr. Tajným tipom môže byť napríklad Can Estaràs