Via Ferrata Sass Rigais

Opäť sme mali k dispozícii celý týždeň a pretože všetko plánovanie padlo na má bedrá, tak som ako prvá oblasť zvolil pohoria ** Odle **. Prvý deň po príchode sme sa vydali na poldenné zahrievaciu „chodník Adolfa Munkela“: [http://www.gigaplaces.com/…lfa-munkela/] a na deň druhý som naplánoval celodenné výšľap na vrchol ** Sass Rigais ** s rovnomennou Ferratte. Samotná ferrata nie je príliš náročná, má obtiažnosť len B, a preto som ju zvolil ako rozcvičkovou, aby som zistil, ako je na tom zvyšok tímu, ktorí predtým na žiadnej FERRAE neboli. Počas dňa sa však ukázalo, že keď sa niečo pokaziť môže, tak sa to pokazí a ani detailné plánovanie nemusí znamenať zaručené víťazstvo.

Ako prvý táborisko nášho výletu sme zvolili kemp ** Seiser Alm **, ležiace pod krásnu horou ** Sciliar / Schlern **. Budíček sme mali nastavený na 6. hodinu a po prebudení všetko nasvedčovalo tomu, že bude krásny slnečný deň. Zatiaľ čo ostatné traja členovia výpravy pripravovali raňajky alebo balili stany, ja začal z auta vyťahovať potrebné ferratové vybavenie a skladať ho na kôpky, pre každého zvlášť. Ale nech počítam, ako počítam, niečo chýba – sedák. A práve ten môj. // „Ferrata obtiažnosti B predsa nie je žiadny problém – veď je to Chodák“ //, hovorím si s tým, že túto Ferrato polezú bez istenia a na tie ťažšie, ktoré mám v pláne na ďalšie dni, rovnako všetci nepôjdu a to si potom od niekoho sedák požičiam. Raňajky je hotová – guláš. Počas jedla som opatrne predniesol, že som si doma zabudol sedák. // „Hahaha“ // zasmiala sa neveriacky má priateľka. Po chvíli však pochopila, že si srandu nerobím a presvedčiť ju, že bude všetko v pohode, bol nadľudský výkon. Pomohlo ešte len, že sme v aute našli staré lano z Lidl a ja si z neho vyrobil improvizovaný sedák. To ju trochu upokojilo a mohli sme vyjsť. Bohužiaľ ale o pol hodiny neskôr, než sme plánovali.

Prešli sme k stanici lanovky v meste ** Ortisei **, odkiaľ som sa išiel s priateľkou pozrieť do centra mesta, či tam náhodou nepožičiavajú či nepredávajú sedáky. Potom, čo sme videli tie premrštené ceny, sme sa ale vrátili s prázdnou. Bolo už 9:30 (lanovka otvorila už pred hodinou), ale aj s hodinovým oneskorením to malo na návrat stačiť, lebo posledné jede späť v 17:00. Kupujeme teda spiatočnej lístky, nasadáme do kabínky a ideme. Lanovka nás odviezla pod vrcholok ** Seceda **, kde sa na tamojších Loučkách preháňali veľa svišťov.

Odtiaľ sme pokračovali chodníkom smerom k nádherným útesom pohoria ** Odle **, ktoré sme predchádzajúci deň toľko obdivovali z údolia pod nimi – zo „chodníky Adolfa Munkela“: [http://www.gigaplaces.com/…tezka-adolfa- munkela /]. Počasie sa pomaly začalo meniť a pôvodne modrá obloha bola behom niekoľkých minút pokrytá mraky. Najhustejšiu boli kde inde, než priamo okolo vrcholkov.

Cestička za južnou stranou očných zubov Odle nás po 4 km vedie nádhernou krajinou plnou ďalekých výhľadov. Dostávame sa k rozcestníku, ktorý ukazuje k FERRAE ** Sass Rigais ** dvoma smermi. K výstupu volíme cestu vpravo a vracať sa budeme tou druhou. Po chvíli sa dostávame k úpätiu skál, kde si dávame krátku prestávku na desiatu. Obloha sa už celá pokryla hustými mrakmi a my sa vydávame suťoviskem nahor. Pred výletom som všetkým niekoľkokrát opakoval, aby si na ferraty vzali menšie či stredne veľké batohy (20–30 litrov), nie všetci ma však poslúchli – ten človek na obrázku vzadu je môj otec a polovičnou rýchlosťou sa za nami sunie sa 75 litrovú ruksakom na chrbte. Aspoň mám viac času na fotenie.

Pretože naberáme čoraz väčšie meškanie, přendáváme niektoré veci z otcove krosná ku mne do batohu a pokračujeme ďalej až do sedla medzi vrcholkami ** Furchetta ** (3025) a ** Sass Rigais ** (tiež 3025). Aj napriek zatiahnutú oblohu sú tu krásne výhľady, ale čím stúpame vyššie, tým viac začíname tušiť, že to budú na nejakú dobu výhľady posledný.

Hmla predo mnou, hmla za mnou. Za stáleho povzbudzovanie a dodávanie odvahy stúpame krôčik po krôčiku hore po zaistené ceste a hmla hustne. Po chvíli začína pršať a mokré skaly kĺzať, čo niektorých členov tímu moc neuklidňuje a na niekoľkých nezabezpečených úsekoch to takmer vzdávajú a odmietajú pokračovať. Zozadu nás doháňa mladá rodinka, a pretože sa zdajú byť rýchlejší, púšťame ich pred nás. Sledujeme ďalej oceľové lano, až do miesta, kde sa stráca za skalou. Vykukne za roh a vidím hlbokú dieru v krajine miznúce v hmle. Hrklo vo ma pri pocite, že naozaj nechcem spadnúť do toho môjho // „sedáku-Kastraki“ //. Toto už nebudem skúšať // „na čisto“ // a chytám sa oceľového lana. Snažím sa dieru prekročiť, ale druhá strana je príliš ďaleko, skákať na mokrej skale nechcem. S natiahnutými rukami sa snažím dostať čo najnižšie, kde sa mi nakoniec podarilo dostatočne rozkročiť a dostať sa na druhú stranu. Tu som sa zaistil s tým, že pomôžem ostatným s prechodom tohto zradného miesta. Priateľka však bez problémov urobila so svojimi dlhými nohami rázštep a ladne priepasť prekročila takmer bez pomoci. Potom, čo sa všetci dostali na druhú stranu, pokračuje cesta ľahšími úseky až hore na vrchol.

Sklon stúpania vedúci nadol je pomerne jednoduchá, nie sú tu žiadne prekvapenia, ani ťažšie neistený úseky, však to po kĺzavé skale nejde tak rýchlo, ako by sme potrebovali. Bolo už jasné, že lanovku nestihneme a bude nás tak čakať zostup o viac ako 1000m navyše. A čo horšie, pár minút pod vrcholkom sme dohnali rodinku, ktorá išla pred nami, ktoré sa cesta dole naozaj vôbec nedarila a dlhú dobu nebolo možné je nikde predísť. Podarilo sa nám to až po takmer dvoch hodinách. Po chvíli sme sa konečne dostali z mrakov a pod nami bola opäť vidieť okolitú trávnatá krajina. Sklon stúpania tu končila (aspoň sme si to mysleli), a tak sme dali dole úväzky a zostupovali ďalej. O niečo nižšie sa potom ešte objavilo pár úsekov s lanom, skobami a drevenými lávkami, ale to už sme zvládli bez istenia takmer všetci. Iba priateľka si znovu navliekla ferratové výbavu a istila sa.

K rozcestníku vedúcemu k FERRAE sme sa s viac ako trojhodinovým oneskorením vrátili až okolo 19. hodiny. Boli sme už značne unavení, ale boj ešte zďaleka nebol u konca. Pred nami bolo pár kilometrov mierne do kopca po planine a potom náročný, vyše kilometrový, zostup.

Možno som bol aj trochu rád, že sme nestihli lanovku, pretože večerné výhľady do krajiny boli naozaj prekrásne. Na obrázku je výhľad na horu ** Sassolungo (Langkofel) **.

Slnko už sa blížilo k obzoru a my boli stále ešte na planine. Nutné dodať, že nohy už nás pekelne boleli. Pohľad na zlatisto osvietené horské štíty však bol tou najlepšou odmenou. Na obrázku vľavo je vidieť horská skupina Sella.

Za nami sa vzďaľovali vrcholky národného parku Puez-Odle (Puez-Geisler). Pokorený vrcholok Sass Rigais (na obrázku vľavo) však zostal až do konca dňa čiastočne zahalený v mrakoch.

Dostávame sa k miestu, kde horská planina končí a nás čaká posledných 6 km strmé cesty dole (takmer kilometrové prevýšenie). Chodidlá už máme celá vyšliapané, a tak zbierame posledné zvyšky síl a vydávame sa dole. Pritom sa snažíme čo najviac šetriť kolená (tí čo si vzali prútiky teraz majú určitú výhodu).

Je už takmer 9 hodín večer a po ceste dole pozorujeme zapadajúce slnko. Na východnej strane na nás vykukuje hora ** Sciliar / Schlern **, odkiaľ sme ráno vyrážali z kempu. Po niekoľkých minútach sa cestička stáča do lesa, kde zostupujeme čo najrýchlejším tempom. K autu, stojacemu na parkovisku pri lanovke ** Ortisei **, sa nám však podarilo dostať až za úplnej tmy. Potom, čo sme si dali dole topánky, mi bolo stroho oznámené, že už so mnou nikdy na žiadnu Ferrato nepôjdu (ale rovnako išli). Zlatú korunu celému výletu však dodal môj otec (ktorý je zarytý odporca váľanie sa na plážach pri mori), keď z posledných síl vyhlásil: // „Ideme do Bibione“ //. Výlet sa teda ani náznakom nepodaril tak, ako bol naplánovaný, o to väčšie zážitky sme si z neho ale odniesli. Ďalší deň sme si naozaj išli oddýchnuť k moru a urobili výlet do Benátok, potom sme sa však opäť vrátili na hory a zvládli ďalšie krásne ferraty. Na túto však budeme spomínať najradšej.