Nemecko

Veľká cesta malého chlapca na Šumavu

Moje prvé dobrodružstvo

Petr Dvořák
Napísal / a 3 článkov a sleduje ho / ju 3 cestovatelia
(2 hodnotenie)
Veľká cesta malého chlapca na Šumavu
Vložené: 18.04.2019
© gigaplaces.com
Vhodné pre:
dobrodruhov
boli tam:

Šumava – pohorie s hlbokými čiernymi lesmi a krásnymi jazerami.

Rok 1983, letné prázdniny

Ledeč nad Sázavou

Tento článok je trochu iný, napriek tomu si myslím, že sem patrí. Bude o mojom prvom dobrodružstve – o ceste, na ktorú nikdy nezabudnem a ktorú iná už neprekoná. Už ako malého chlapca ma môj dedko často brával na rôzne cesty po republike. Na hory, do lesov, na výlety po hradoch a zámkoch. S rodičmi som často jazdil na Šumavský Špičák za príbuznými. Tam ma brával na túry po kopcoch môj strýko. Túžbu po dobrodružstve a cestách si v sebe nesiem už od mala. Mám taký (zlo) zvyk, že neplánujem nič dlho dopredu. Väčšinou sa rozhodujem na poslednú chvíľu. Neplánujem miesta, trasy, momentálnej dostupnosť a situáciu. Sledujem iba počasie. Tým pádom sa mi občas stáva, že prídem na miesto a všetko je inak a musím improvizovať. A toto ma baví. Mám rád pocit neistoty a nechávam sa rád prekvapiť aj keď je to prekvapenie občas nepríjemné. Toto je pre mňa dobrodružstvo. Vtedy bolo horúce prázdninové leto, rok 1983. Mňa bolo 12 rokov. Mama odišla za príbuznými na Šumavu a ja som zostal s otcom doma na Vysočine, v Ledči nad Sázavou. Mali sme v pláne chodiť na ryby as kamarátmi sme rajtovali na bicykloch alebo čutali Mičuda. Lenže otcovi náhle zrušili dovolenku a musel do služby. A ja zostal doma sám. Premýšľal som, čo budem robiť. Celé popoludnie som bol s kamarátmi vonku. Okolo šiestej večer prišiel otec z práce, pripravil nejakú večeru a navaril mi na ďalší deň. Išiel skoro spať. Ja bol vo svojej izbe. Prezeral som atlas sveta a hľadal miesta, ktoré by som chcel vidieť. Potom som čítal nejakú knihu o horách. Hory, dobrodružstvo a cestovanie … o tom som sníval už vtedy. Vonku už bola tma a ma napadla šialená vec, „Čo keby som ráno vstal a išiel sám za mamou na Špičák ?! Cestu poznám, nikde sa nemôžem stratiť.“ S týmto nápadom som zo začiatku skôr len koketoval, ale po pár minútach som bol rozhodnutý. „Áno, pôjdem tam. A pôjdem SÁM!“ Bol som ako na tŕní. Toľko som sa tešil … Bol som tak rozrušený, že som potom takmer celú noc nemohol spať. Potichu som si zbalil pár vecí a vybral som z pokladničky takmer všetky svoje úspory. Mal som tam okolo 350, -Kčs. Pre predstavu – vtedy to bola asi štvrtina platu mojej mamy. Šetril som si na novú hokejovú výzbroj. Veľmi som si ju prial. Ale s vidinou dobrodružstva a cesty, ktorú podniknem sám, bez dospelých, som na hokejovú výzbroj zabudol. A vôbec ma to nebolo ľúto. Viete si predstaviť napríklad dnešného chalana, ktorý si šetrí na nový telefón alebo Playstation a svoje úspory naraz utratia za cestovanie? Takto som to mal vtedy ja. Ráno otec vstal a pred šiestou odišiel do práce. Ja vstal hneď po ňom. V rýchlosti som si vyčistil zuby, obliekol sa a namazali si 3 žemle so syrom na desiatu do batohu. Na kus papieriku som otcovi napísal odkaz, že som odišiel na Šumavu. V 7 hodín už som sedel vo vlaku na Špičák a v ruke som zvieral cestovný lístok. Čakali ma 3 prestupy. Prvý vo Svetlej nad Sázavou, druhý v Prahe a tretí v Plzni. Na Špičák som mal prísť okolo 13 hodiny. Cesta prebiehala hladko. Ja sedel pri okne a sledoval ubiehajúce krajinu. Modrá obloha sľubovala ďalší slnečný deň a ja som mal úžasnú náladu. Akurát v Prahe bol komplikovanejšia prestup. Musel som sa dostať z Nádraží Stred (dnes Masarykovo nádraží) na Hlavná stanica. Ale aj túto cestu som poznal. Na Hlaváku predávali vyprážané pirohy s mletým mäsom a zeleninou. Pár som si ich kúpil, aby som doplnil zásoby. Samozrejme som nezabudol na malinovku, žuvačku Pedro a vrecúško ovocných cukríkov? Došiel som do Plzne a tam ma čakal prestup posledný. Na stanici ma zaujali trampskej klobúky, ktoré tam predávali. Napadlo ma, že keď som na cestách, jeden taký by som mal taky mať. Tak som si ho za 35 korún kúpil. Bol ma síce väčšie a padal mi až na uši, ale ma to nevadilo. Bol som predsa cestovateľ a cestovateľ musí mať klobúk. Potom som nasednul do vlaku, ktorý ma mal doviezť do úplného cieľa na Špičák. Za Klatovy sa krajina začala už dosť vlniť a na obzore som videl šumavskej kopca. A ja dostal ďalší šialený nápad. „Vystúpim zastávku vopred, v Hojsova Straz – Brčálník a zvyšok pôjdem pešo. Veď som to tam poznal ako svoje topánky.“ Teraz už som nebol rozrušený, ale priamo opitý. V Hojsova Straz som teda vystúpil, išiel kúsok lesom okolo trate a potom som sa napojil na Rozvodskou cestu. Tam už som začínal stúpať na vrchol hory Špičák. Otvorili sa ma nádherné výhľady do krajiny. Videl som až za Klatovy, ďalej som videl masív Jazerná hory, Jazerná stenu, pod sebou obec Špičák a kúsok ďalej Železnú Rudu. Slnko svietilo, bolo teplo, fúkal mierny vánok a ja som bol v tej chvíli nevýslovne šťastný. Mal som pocit absolútnej slobody, obrovského priestoru … keby som mal krídla, stačilo ich len roztiahnuť. Potom mi pošmykol noha a ja si ju odrel do krvi. „Asi nemám dobré topánky.“ hovoril som si. „Asi by som si mal ušetriť na tie vysoké pohorky, čo majú ostatní, ktorých stretávam, na nohách. A tiež by som si mal ušetriť na tie turistické podkolienky a šortky.“ Predstavoval som si potom sám seba, v pohorkách a podkolienkach a v tom veľkom klobúku, s batôžkom na chrbte, ako si to vykračuju po horách a dospelí, ktorí ma stretávajú, hovoria "Vidíte toho malého chlapca v tých pohorkách, podkolienkach a klobúku, ako si tu chodia? To je ale frajer! ". Cestu som si naozaj užíval. Došiel som pod Jazerná stenu k Čiernemu jazeru, tam som si sadol na kameň a destiatovali pirohy. Bolo asi 17 hodín, keď som sa zdvihol a zamieril si to už dole k príbuzným. Medzitým sa otec vrátil z práce a našiel môj odkaz. Okamžite volal na Šumavu. Mama mu povedala, že tam nie som. Všetci ma začali zháňať. Mama plakala, mala o mňa strach. To ma potom mrzelo. Veľa mrzelo. S tetou ma išla hľadať von, zatiaľ čo otec so strýkom obvolávali nádražie, či ma niekde niekto nevidel. Mamu s tetou som stretol kúsok od domu. Napodiv som nedostal ani nárez. Mama bola rada, že som živý a zdravý. A než sme sa za pár dní vrátili domov do Ledce, otec stačil vychladnúť. Ale domáce väzenie na dva týždne a zákaz televízie ma neminul. Lenže mňa to bolo fuk. Bol som plný dojmov a emócií. Mal som za sebou dobrodružnú cestu. Úplne sám a zvládol som ju. Bol som naozajstný šťastný. Moja chlapčenskú duša bola plná nadšenia a očakávaní ďalších dobrodružstiev. Dnes viem, že som urobil volovinu. Vydal som sa v 12 rokoch sám, cez pol republiky. Veľa ľudí mala o mňa strach. Ale neľutujem toho. Na pohorky a podkolienky som si vtedy neušetril. Skončili prázdniny a trochu to vychladlo. Potom som začal mať skôr záujem o dievčatá, Parbat a kamarátmi. Potom som išiel na vojnu a po nej prišla rodina. Ale po čase sa mojej túžby po dobrodružstve a cestách opäť ozvali. Nestratili sa. Iba spali. Znovu sa rozhoreli moje túžby a sny. A ja si ich opäť plním. Môžete mať tučné konto, veľký dom a pred ním luxusné káru. Ale naozaj šťastnými vás to neurobí. A ak áno, potom je mi vás ľúto. Tieto veci zostarnú, zošednú a časom zmizne. Ale zážitky a spomienky vám nikdy nikto nevezme. Cestovanie nie je nikdy otázkou peňazí, ale odvahy. -Paulo Coelho-

Čierne jazero

Pohľad z Jazernej hory

čierne jazero
Autor: Noname autor © gigaplaces.com

Pohľad zo Špičáku

Pohľad zo Špičáku
Autor: Noname autor © gigaplaces.com

Pancier

Pancier
Autor: Noname autor © gigaplaces.com
Zatlieskaj autorovi článku!
Zdieľaj to:

Praktické informácie

Vďaka!

Bol (a) si tam? Napíš recenziu tohto miesta

Hodnotilo už 2 cestovatelia

Bol (a) si tam? Napíš recenziu tohto miesta

Pre vloženie recenzia sa musíš alebo