Článok Triglav

Cestu začíname od parkoviska pod Aljažev dom zľahka po siedmej rannej. široká cesta nás vedie okolo chaty, až k pomníku padlým partizánom v tvare horolezecké skoby. Tu sa naše cesty čo by 8-mi člennej skupiny rozdeľujú. Pätica kamarátov pokračujú cez Tominškovu Ferratte, informácia je, že tam je ešte sneh a ľad a že sa budú hodiť mačky. Nie každý ich má a tak s kamarátom a kamarátkou razíme cestu cez Prag, ktorá má byť v poriadku. Stúpame si to údolím, keď zistím, že podľa cesty už stúpame do sedla Luknja a sme už pod severnou stenou Triglavu. Pozeráme sa lepšie do mapy a skutočne, cesta na Prag odbočuje doľava, len čo sa začína dvíhať rozdvojenie cesty do sedla Luknja. Pri srdci ma hreje len pocit, že všetky skupinky čo sme predbehli, idú rovnakou trasou čo my, a taky chcú cez Prag. Po malej porade otáčajú všetci. Cez snehové polia, skracujeme cestu na značku smer Prag. Hneď začína ľahké lezenie istené železnými tyčami na prichytenie, stúpa sa krásne. Len čo vystúpime pár sto metrov, stáča sa cesta opäť vľavo, aby vo stúpaní traverzovali skalu nad nami a v nesúmerných serpentínach nás vedie stále vyššie. Tu už sa nie je kde stratiť, místama je cesta istená reťazou alebo už spomínanými železnými kolíkmi. Takto sa prehrýzajú ďalej, až k miestu, po ktorom je trasa pomenovaná, Prag. Je to asi 8m vysoká kolmá skala, do ktorej sú vytesané schody a istená z oboch strán oceľovým lanom a kolíky. Asi nejvzdušnější miesto na trase, ale pri istom kroku a držanie sa, nič čo by bežný turista nezvládol. Nasleduje kľučkovanie v hromade sutiny medzi prahovými skalami, než sa nám otvorí pohľad do sedla a rozcestník. To sa ešte probíjíme neskutočným suťovištěm, pri ktorom mi veľmi pomáhajú turistické paličky. Ešte pred rozcestím pod skalou v suťovišti, sa napája Tominškova cesta. To už vyzeráme kamarátov, ktorí nás čakajú u rázcestí. Čaká nás ďalšie delenie, kamarát čo šiel s nami cez Prag a ďalšie čo šiel Tominškovou cestou, sú značne unavení a mieri k chate Valentina stanice, odkiaľ chcú ísť ľahší úsek na Begunjski vrh. Zvyšok party pokračuj voľným tempom k chate na Kredarici zvanej taky ako Triglavski dom. Vo spleti sutiny, skál a jám, po bývalom ľadovci, nás vedie červené čiarové značenie udávajúce správny smer pochodu. Pod chatou na Kredarici je ešte istená cesta ľahkou Ferratte. Zaskočení, koľko ľudí sa v ten deň chystá ísť hore, rýchlo desiatujem, balíme veci na seba, a skoro klusom vyrážame k stene, kde je nástup na Ferratte. Nanešťastie je pred nami skupina asi 15lidí, z ktorých väčšina vyzerá, že vidí Ferratte prvýkrát. Nástup je veľmi pomalý, miestami čakáme až 10min, než zostúpi tí, ktorí už hore boli, aby potom mohli veľmi pomaly ísť hore tí, ktorý sa tam chcú dostať. Stúpanie je strmé, ale veľmi dobre istené a ak je skala hladká, sú v nej vytesané stupy či schody. Jediný čas kedy by som tu nechcel byť ich za dažďa, kedy všetko musí kĺzať. Takto sa dostávame na Malý Triglav, odkiaľ vedie krásny hrebeň pod vrchol Triglavu. Tu sú taky krásne vzdušné pasáže, ale všadeprítomné oceľové lano dodáva istotu do kroku. Posledné lezenie po ľahkej FERRAE a sme hore všetci. zľava nás obstupuje mrak, ale druhá strana na severovýchod nás víta výhľady, až k rakúskym Vysokým Taurám. Ľudí je na vrchole dosť, aj tak sa dá nájsť pekné miesto na posedenie. Dole k nášmu (ne) šťastie máme pred sebou rovnako zdatnú skupinku ľudí, ako pri výstupe. O to horšie, že nás nechcú pustiť v miestach, kde je dostatok miesta na uvoľnenie trasy ani na požiadanie. Partia sa opäť trhá na dvojke, a týmto tempom zostupujeme až na koniec ferraty. Dochádzame k chate na Kredarici, užívajú krásny deň, dopĺňam tekutiny, bohužiaľ mi nestačili 3l vody a o 15:00 musím na chate dokúpiť za 4,80eur 1l vody navyše. Hoci je tu nádherne, čas nám velí k ústupu a my schádzame dole až k rázcestí, kde sa dozvedáme cez telefón, že chlapci už sú dole na ceste k Aljažev dom a že Ferrato cez Tominška už majú zdarne za sebou s tým, že sa šlo dobre. Cez Prag už sa nám späť nechce, hlavne kvôli miestam s prudkým svahom a sutinou na ceste. Volíme istejšie skalné cestu cez Ferrato (výbavu na Ferrato máme všetci). Chalani nás uisťujú ešte cestou že je to pohoda, a že sa nemáme čoho báť, aj keď hodnotenie Tominškovy cesty je vraj miestami aj C. To sa potvrdzuje, ale opäť platí, pri istom kroku a držanie sa laná, nie je nič tak hrozného, len sú tu naozaj vzdušná miesta, takže ide skôr o Moral než fyzičku, ktoré je tu taky potrebné. Najťažšie úseky tak napodiv nie sú tie istené, ale tie, kde by sa istenie hodilo, pozri miesta s prudkým svahom a sutinou na skale. Všetko nakoniec zvládame bez problémov. Ďalšie ťažkou skúškou na nohy je klesanie v lese, kedy je cesta vystužená schody, ktoré ako sa zadá asi nikdy nekončí. To už sa začína stmievať, keď dochádzame k pomníku partizánov, kedy si gratulujeme k výkonu a nádhere prežitú ten deň. Kamaráti už nás čakajú za neustáleho blikotu bleskov na chate, jedno Laško zasviští ako nič a je potrebné sa dvíhať, nech dôjdeme suchou nohou k autám.

Slnko sa do doliny dostane až k dopoludní

Kvetín tam bolo ako na záhradke

V popredí vrchol Stenar vzadu posledný veža druhá najvyššia hora Škrlatica 2740

Pohľad z vrchu na Prag

Niekedy nebolo o adrenalín núdze :-)

Pohľad na triglav zo sedla pod Begunjskim vrhom

Aj mladí kozorožec sa na nás prišli pozrieť

Pohľad na Triglav od domu na Kredarici

Aj v skalách a v takej výške to len kvitlo

Bolo nebolo na vrchole veľa ľudí aj výhľady :-)

Spočiatku hore a dole

Jeden z tých úsekov kde by sme Ferrato uvítali, ale bol to zažitok

Posledný úsek naozajstné ferraty, ale taky naozaj vzdušný :-)