Triglav od Bohinjského jazera

Zvolili sme variantu nočného prejazdu a tak hneď po práci vyrážame z Brna cez Maribor a okolo 23h prídeme na miesto, ktoré mám vytipované a ktoré nie je v NP (tam za prespanie nadivoko hrozia vysoké pokuty a strážcovia NP si to naozaj strážia). Ráno sa prebúdzame s výhľadom na lúky, kúsok od rieky Bohinjka, posnídáme a vyrážame do Starej Fužine.

Dedina je hneď na začiatku Bohinjského jazera. Vlastne je to dedinský skanzen s tradičnou sedliackou architektúru oblasti Triglavského parku. Urobíme si krátku zastávku u kamzíka pri jazeru a potom ideme na najvyššej parkovisko, kde necháme auto. Parkovisko je platené, ale cesta pokračuje ďalej (bez zákazu vjazdu) a dá sa nechať aj pozdĺž cesty. Odtiaľ potom vedie značený chodník (nielen do kaňonu Mostnice), ale aj na Kosijev dom a planinu Vogar.

Na túto chatu vedie niekoľko ciest, ktoré len rôzne obkľučujú Vodični Vrh. My sme cez neho išli, ale je to cesta s asi najviac výškovými metrami. Za to ale s krásnou vyhliadkou na Planinu Blato. Inak je lepšie zrejme nasledovať ukazovateľ a vydať sa cez Planinu Vogar.

Kúsok pod Vodičnim vrhom je drevený stôl s úžasnou vyhliadkou, akurát tak robený na doplnenie energie.

Na chate Pri jazeru si dáme kávu a čaj, pokecáme s majiteľom chaty na tému CK Kudrna (keďže na sebe má Kudrnovské cyklotričko) a pokračujeme na ďalší planinu. Značenie je miestami opäť dosť zmätočné, ale máme našťastie mapu aj GPS a tak volíme najkratšiu variantu.

Táto chata otvára dolinu Siedmich Triglavských jazier, ktorá je krásna najmä na jeseň, vďaka zlatavému sfarbenie smrekovcov a smaragdové vode v jazerách. Obsluha na chate bola trochu zarážajúce, ale pripisujeme to konci sezóny. Viac sme sa však zarazili nad časom výstupu na Triglav, ktorá je tu uvedený ako 5h.

Dnes máme v pláne prejsť cez Hribarice a Trzaska Kocum na chate Planika, kde máme objednaný nocľah. Chata je otvorená posledný víkend. V Julkách je všeobecne veľa chat, každý deň narážame minimálne na dve a na zimu sa chystajú všetky z tých vyššie položených.

Ráno sa prebudíme do hmly a tá nás sprevádza až k poslednému, Zelenému jazeru. Tam sa zdvihne a konečne sa do nás oprie slniečko a výhľad na okolité štíty je razom oveľa optimistickejší. Na fotke je jedno z jazier pod Zasavska KOCOM, ku ktorej si zájdeme len pre fotku a pre cache :).

Výhľad od chaty je parádny … leč turistická ceduľa ukazuje dobu výstupu na Triglav zhodne, ako chata 2,5 h za nami – 5 hodín.

Snehu pribúda a do sedla nie a nie dôjsť. Keď už si myslíme, že sme v ňom, totálne nás zmätú opäť nelogické rázcestníky, niektoré zásadné smery navyše chýbajú úplne. Usúdime teda, že v sedle, ktoré aj vyzerá ako sedlo, ešte stále nie sme, ale že je ešte pol hodiny od nás, smerom na Trzaska Kocum.

Od ďalšieho rozcestníku k chate je to asi 10 minút, a keďže definitívne odpískáváme dnešnej výstup na Triglav, dáme si tú dlhšiu pauzu. K ďalšej – cieľovej – chate (Dom Planika), to sú už len necelé 2 hodiny.

Prechádzajúc pod Triglav potom lúštite iniciály turistov, čo si dali tú prácu a podpísali sa sesutým vápencom

Cesta vedie po mierne naklonenej rovine, k chate sa stúpa až v samom závere, napriek tomu nás asi 2× stretnú tyhle lanom zaistené úseky.

To najlepšie na záver dňa. Úžasná podívaná na prevaľujúce sa mraky sa nám naskytla vďaka vznikajúce inverzii. Takže ak sa niekto nestihol kochať počas dňa, tu si to vynahradil. Ale aj bez mrakov tu bude úžasný výhľad.

Chata sa tiež zazimovávala. Pre nás to znamenalo zatvorenie spoločné nocľahárne, ale vykurovanými izbe sme nepohrdli. Za noc s polpenziou s OEAV sme zaplatili 33 €.

Ráno vstávame pred šiestou. Nie že by sme nemohli dospať, ale hustá deka mrakov – ak sa práve nachádzate nad ňou – je neopakovateľný zážitok.

A skaly sú spálené do červena

Pretože sme si nevzali mačky, skúšame vyliezť len tam, kam nám to bezpečnosť a morálka dovolí. Nakoniec je z toho Mali Triglav as tým sme maximálne spokojní.

Keď dosahujeme každý toho svojho „vrcholu“, dávame sa na zostup a tešíme sa na raňajky na chate.

Mostnice pokojne preteká ľadovcom uhladenú dolinou voja, pod chatou Planinski koča na Vojach sa začína jeho najdivokejšie časť. Prvých 600 metrov je väčšinou rieka očiam návštevníkov skrytá. Objavuje sa u Češenjského mosta, ktorý bol postavený na mosta prírodnom. Odtiaľ vedie značená cesta tiesňavou. Mosty dali tiesňave meno a umožňujú nám pozorovanie z oboch brehov. Dolina sa väčšinou chodí zo Starej Fuzine „Korita Mostnice“ a vychádzka pokračuje nádherným údolím s pastvinami až k stavení, kde sa môžeme zastaviť na občerstvenie. Gazdiná má napečené koláče, keď dôjdu, sa pričiňuje hneď na ďalšie.

Posilnení štrúdľou, pokračujeme pohodovú prechádzkou, s teraz už celkom inými typmi turistov.

Postupne sa dostaneme až k úzkej, hlboko zarezala tiesňave (1 km dlhú a až 20 m hlbokú), v ktorej môžeme obdivovať smaragdovú farbu riečky, vodné viery a bizarné skalné útvary, ktoré voda vytvorila. Najznámejší je slon, ďalšie sa môžeme pokúsiť pomenovať podľa vlastnej fantázie. Z mostov môžeme pozorovať vodu pod sebou, v každom okamihu je iná.

Vynikajúce jedlá huba, ktoré je okolo tiesňavy plno. S košom na hory nechodím, a tak nachádza svoje využitie aspoň helma.

Keď už všetko dobre dopadlo, prechádzame hory do Talianskeho mestečka Duino, ktoré leží na skalnatom pobreží Jadranského mora, neďaleko Terstu. Duino je známe predovšetkým vďaka rovnomennému hradu na pobreží a objavil sa dokonca v niekoľkých záberoch českého filmu Účastníci zájazdu, ktorý sa natáčal neďaleko.