Skrytá krása Lichtenštajnska

Keď sme sa na základnej škole v hodine zemepisu učili jednotlivé krajiny sveta, u Lichtenštajnska, respektíve Lichtenštajnského kniežatstva, bolo spomenuté iba hlavné mesto Vaduz a hrad na skalnaté plošine nad rovnomenným mestom, ktorý je oficiálnou rezidenciou lichtenštajnskej kniežacej rodiny. Takto som si pamätala tento malý štát, ktorý je svojou rozlohou, púhych 160 km2, 4. najmenším v Európe. Táto svojrázna krajina ale skrýva oveľa viac, než čo sa učí v školách. Je totiž jedinou krajinou, ktorá leží celou svojou rozlohou v Alpách, ao tom som sa presvedčila na vlastnej koži pred pár mesiacmi. Dodnes sa aj pri spomienkach na túto nádhernú krajinu rozbúši srdce. Teraz už ale zavítajte do malej, ale veľmi bohaté krajiny, kde sa stretáva luxus a skromnosť zároveň, do krajiny plnej obrobených políčok, malých fariem, priateľských ľudí, pôvabných horských dediniek a dych berúce krajiny s výhľadmi na alpské velikány. Fyzická kondícia Prvý prebudení v kempe Mittagspitze v Triesen je v znamení hustej hmly a ružové tabletky Ibalginu. Neviem, či je to spôsobené námahou z času stráveného na horách vo Švajčiarsku minulý týždeň, alebo silným dažďom, vo term som včera večer stavala stan. Vďaka tomu, hoci nerada, mením plány, ale nie zásadne. Aj napriek bolesti chrbta So balím batoh do hôr. Než ale dôjdem k autu, cca 200 metrov, viem, že dnes sa do hôr nepozriem. Dopoludnia teda strávime v hlavnom meste Vaduze, navštívim pár obchodíkov, v informačnom centre miniem veľa švajčiarskych frankov za suveníry a pohľady. Potom spolu s mojím štvornohým part'ákem Pedrom zamierime k hradu, ktorý sa týči nad mestom. Chôdza do kopca mi robí značné problémy. Našťastie mi Pedro veľa pomáha. Hmla sa stále drží nad vrcholky kopcov, ale mne to nedá. Po pár hodinách strávených vo Vaduze sadáme do auta, otáčam kľúčikom a odchádzame do Malbun – horskej dediny položenej v nadmorskej výške 1 600 mnm, ktorá je východiskom pre pešiu turistiku. Cestou hmla hustne, po prejazde tunelom za dedinou Steg nie je vidieť na kro. Miestni hovoria, že práve tento tunel je rozhodujúce, čo sa počasie týka. Ak je za tunelom slniečko, bude krásne i na horách, ak stále pretrváva hmla a zatiahnuté, rovnaké počasie možno očakávať aj hore. Čo je tentoraz aj náš prípad. Jediné, čo ma v tejto chvíli upokojuje, je vedomie, že v takej fyzickej kondícii do hôr ísť v žiadnom prípade nemôžem. Na parkovisku v MALBUN sa teda otáčame a schádzame späť do kempu. Rozhodne sa nechcem zmieriť s tým, že sa do miestnych hôr nevydáme. Želaj a bude Ti priané Začína teda čas intenzívneho vysielanie prosieb a priania, aby nás k sebe hory ďalší deň aspoň na chvíľu pustili. Ten deň ráno ale vyzerá rovnako ako predchádzajúci deň s tým rozdielom, že aspoň chrbát poľavila. Pozriem sa doľava, doprava, hore do kopcov, potom na Pedra a vyhlásim „: Ideme do toho, skúsime to.“ Onedlho už frčíme po nám už známej ceste do MALBUN, kde prekonávame 1 425 výškových metrov na vzdialenosti 13 km. V Triesenberg nás však čaká prekvapenie v podobe ubúdanie hmly a náznaky modrej oblohy, Objaví sa mi decentné úsmev na tvári, na radovanie sa je ešte času dosť, do MALBUN ďaleko. Avšak stúpanie 25% má za následok to, že s každou zákrutou pomaly vyjdeme nad inverzný oblačnosť. Prechádzame tunelom a som napätá ako struna na gitare, závidím Pedrovi, že nemusí prežívať také stavy, Moje prosby boli vyslyšané – za tunelom nás privíta blankytne modrá obloha a ja rýchlo nasadzujem slnečné okuliare. Ted' už som si istá, že dnešný deň bude plný slnka, šťastie a nezabudnuteľných zážitkov. Nahlas niekoľkokrát poďakujem as pokorou vyrážame do hôr. Alenka v ríši divov Aby sme ušetrili čas a silu, kupujem za 9,80 CHF lístok na otvorenú, sedačkovú lanovku, čo so Pedrovými loveckými pudy a vtákmi lítajícími tesne okolo nás v sprievode pískanie svišťov pod nami, je to naozaj jeden z prvých nezabudnuteľných zážitkov. Po jeho niekoľkých výskokoch at' už nahor alebo dolu a snahe uloviť niečo živého, sa do lanovky tak zapriem, že mám neskôr problém z nej v konečnej stanici, ktorá sa nachádza v 1 900 mnm, vystúpiť. Prvé pohľady, ktoré sa mi naskytnú, sú úchvatné a okamžite si pripadám ako Alenka v ríši divov. Kým okolité údolia sú zaliata šedivou hmlou, my stojíme pod azúrovou oblohou, ja v krátkom tričku, šortkách a dokonale namazaná opaľovacím krémom. Tento deň je pre mňa obrovská odmena, ktoré si úprimne moc vážim. Toto je prvýkrát, kedy sa mi pošťastilo zažiť inverziu v Alpách. Napriek tomu ma z tejto eufórie vytrhne bolesť v chrbte, ktorá sa opäť ozýva. Aj keď nerada, siahnem do lékarničky pre ďalšiu tabletku Ibalginu. Moje odhodlanie zdolať panoramatický okruh Fürstin-Gina-Weg to ale nezmení. Pomaly sa vzďaľujeme od hornej stanice lanovky, vychutnávam si každý krok, vnímam každý nádych a do pamäti sa mi vrýva každý pohľad do diaľky na prekrásne výhľady na vrcholky hôr Lichtenštajnska, Švajčiarska a Rakúska. Od rozcestníku Sareiserjoch nás čaká exponovaný úsek, ktorý, ako sa ukáže neskôr, nie je na ceste jediný. Terén je tu náročný, preto zakaždým, keď sa chcem rozhliadnuť po kraji, radšej zastavím. Aj tak ale občas stratím rovnováhu pri nepatrnom zakopnutie o kameň. Úzka, kamenistá cestička nás dovedie až ku stúpania na Augstenberg, kde si dávame zaslúžený odpočinok a niečo na jedenie. 360 ° výhľad z tohto, na Fürstin-Gina-Weg najvyššieho kopca, sú nádherné. Lichtenštajnsko sa mi vrýva hlboko pod kožu. Po hodine strávenej na vrchole pokračujeme ďalej a po necelých 400 metroch narážame na hraničný kameň Rakúsko-Lichtenštajnsko. Cestou ich stretávame ešte niekoľko, potom sa stočíme k severozápadu a od hraníc sa vzďaľujeme. Neraduj sa predčasne Naším ďalším cieľom je chata Pfälzerhütte v údolí Naaftal na rakúskych hraniciach. Než sa k nej dostaneme, čaká nás veľmi ťažký úsek, ktorý len potvrdzuje neľahká terén v lichtenštajnských horách. Zostupujeme 200 metrov skalnatý úsek istený oceľovými lanami a železnými stupy, čo je hlavne pre Pedra dosť náročné. Verím mu, nechávam mu priestor, at'si všetko vymyslí a vyrieši. Všetko zvládame na výbornú, Pedrovi dávam obrovskú pochvalu, maškrtu a som na neho zase o kúsok viac hrdější. Na chate si objednávam nealko pivo a nasávam atmosféru tunajších hôr. Strávime tu viac ako 2 hodiny, ktoré mi pripadajú ako pár minút. Aj v Lichtenštajnsku sú kravy – bohužiaľ Ešte nás čaká cesta späť, preto sa zdvíhame a po šotolinové chodníčku schádzame až k chate Gritsch Alm, kde nás čaká veľké rozhodnutie. Cesta sa rozdvojuje. Po zvážení pre a proti sa naše kroky stáča doprava, čo znamená nejakým spôsobom prejsť cez 3 stáda kráv a necelých 200 výškových metrov nahor. Slniečko začína pomaly zapadať za zelené štíty hôr a vytvára neopakovateľnú atmosféru. V údoliach pod nami stále panuje hmla. Nebude to ale dlho trvať, a aj my sa ocitneme pod tzv. Poličkou. Viem, aké nebezpečné je sa so psom približovať k stádu kráv, preto vymýšľam spôsob, ako ich obísť. Jedno je jasné – veľa veľkým oblúkom. Kladiem si otázku, či ísť zľava pod kopcom alebo sprava v kopci. Volím variant „a“, a tak sa za sprievodu rachotiace zvoncov desiatok kráv brodíme vysokou trávou, v ktorej na každom kroku šliapne do kravského lajna. Po pol hodine sa bezpečne napojujeme na vyšliapanú cestičku s turistickým značením. Na horizonte posledného kopca sa lúčim s horami so slovami: „Čoskoro na videnie.“ Pomyselné dvere sa zatvárajú Ešte sa niekoľkokrát otočím, ale hory už nevidím. Sa Silberhorn za chrbtom schádzame kľukatiacu sa cestičkou dole do Malbun. Hmla začína prenikať do lesa a vytvára úžasnú podívanou. Mám pocit, ako by nám hory týmto signálom vraveli: „Váš čas vypršal.“ Zavrela za nami dvere rovnako ako nám je ráno otvorili – pustili nás k sebe len ako návštevníkov. Charakter krajiny Ráz lichtenštajnských hôr je úplne odlišný od všetkých, ktoré som zatiaľ videla. S batohom na chrbte som prechodil hory v Rakúsku, Slovinsku, Nórsku, slovenskom, Čiernej hore, Chorvátsku, Poľsku, vo Veľkej Británii krížom krážom Národný park Snowdonia, u nás v Českej republike vyliezla na kdejaký kopec a teď' nedávno Švajčiarsko. V Lichtenštajnsku sa však našlo niečo, čo umocnilo môj zážitok z návštevy tejto krajiny ešte viac. Niečo, čo dokázalo prekonat aj zasnežená úbočia a vrcholky hôr rakúskych Álp v posledných 3 rokoch. Hory tu majú tajomnú tvár, ich nespútanosť a dravosť je znateľná na každom kroku. Pokoj a ticho sa mieša s vreskom svišťov a spevom operených obyvateľov hôr. Vysoké skalnaté štíty vytvára pôvabnú kulisu, kde slnečné lúče tvoria veľkolepá diela. A v tom sa stačí zastaviť, zhlboka dýchať a vnímať energiu, ktorá pulzuje všade okolo nás.

Lichtenštajnsko pod pokrievkou