Cestopis Ako som nevyliezol na Nebelhorn

Nebelhorn je alpský vrch ležiaci v bavorskej oblasti Allgäu a dosahujúci výšky 2224 metrov. Vystúpiť na neho možno z mestečka Oberstdrf (tiež známe svojimi skokanskými mostíkmi a preteky na nich) alebo možno požiť kabínovou lanovú dráhu. Lenže tento rok jej rekonštrukcie trochu zamiešala mojimi plánmi na zdolanie vrcholu a alebo aspoň druhé prestupná stanica. Všetko skončilo trochu inak. Ale pekne poporiadku. Druhá nedeľa v septembri sa niesla v prísľubu nádhreného počasí. Teploty okolo 22 stupňov a jasno, čo je v týchto horách pre úplný úspech výpravy podmienkou. Cesta z Dingolfingu (miesta môjho bývania) do Oberstdorfe trvá niečo okolo 4 hodín vlakom a za Bayern Ticket (celodenný lístok) som zaplatil 25 € čo je dosť priaznivá cena. Aj do Oberstdorfe prichádzame v podstate podľa plánu, hoci za Mníchovom sa veľmi dlho išlo pomaly, kvôli poruche zabezpečovacieho zariadenia. A tak okolo pol jedenástej prichádzame do typického alpského mestečka pod horami. Stanica v Oberstdorfe je relatívne na miestne pomery veľké, koncové podobné stanice mávajú zvyčajne jednu maximálne dve koľaje, ale vzhľadom k tomu, že sa tu často konajú veľké športové podujatia, a Nemci radi používajú na tieto preteky železnici, je tu pětikolejné koncovej stanice. Po zakúpení suvenírov v staničnej budove, vychádzam po šípkach Nebelhornbahn, teda k lanovej dráhe u ktorej vlastne taky začína značená cesta do hôr. Trasa mestečkom, vyložene rekreačnom s mnohými hotely, kaviarničkami, reštauráciami, as typickými alpskými domami s vyrezávanými balkónmi plnými kvitnúcich ibištekov, trvá asi 15 minút. Lenže namiesto budovy lanovky prichádzam len k stavebnej jame a informačnému centru tejto dopravnej stavby. Prechádza totiž rekonštrukciou a otvorená bude už ako kabínková na veľkú noc 2021. Tak rovnako bol môj plán ísť pešo tak vyrážam. Po moste prekonávam potok Trettach a pokračujem do štvrti plnej penziónov smerom ku spomínaným skokanským mostíkom. Tu sa dozvedám informáciu, že nie všetky cesty k prvej medzistanicu Seealpe idú z dôvodu rekonštrukcie lanovky použiť, ale že reštaurácia je otvorená. Volím teda stúpanie po miestnej ceste (ešte možno ísť chodníkom okolo vodopádov na potoku Faltenbach, ale tou som sa chcel vracať). Shunpike vychádza od skokanského areálu a čiastočne podchází jeho tribúny, ktoré sa zaplní najmä okolo Nového roka, kedy sa tu koná turné štyroch mostíkov. Prevádzka automobilov s povolením je tu riadený semaformi, ale intervaly sú tu asi 20 minút. Na prvý serpentín sa odtiaľ odpája chodník k vodopádom a začínam stúpať. Stúpanie to nie je prudké ale celkom tiahle. Cesta je zjazdná aj pre bicykle, ale po dobu stavebných prác len v sobotu, nedeľu a vo sviatok. Na prvej križovatke sa dávam vpravo a volím istejšie ceste pred značenú chodníkom ktorá sa pripojí po niekoľkých sto metroch. V ďalšej serpentínami začínajú výhľady na skokanský areál a rozvněž sú vidieť núdzové podpery lán lanovej dráhy. V ďalšej ostrej zákrute o 180 ° sa má pripojiť vyššie spomínaná chodník, ale je zapáskovanie as výstrahou, že sa jedná o alpský terén. Ešte, že som tadiaľ nešiel. Pokračujem cestou v ďalších dvoch serpentýnách, kde stretávam miestnych obyvateľov, ako opravujú elektrické ploty, pre pasúce sa dobytok. Tiež je tu semafor, ktorý úsek na Seealpe delí na dva úseky. Tu sa tiež zmierňuje stúpanie a ďalej pokračujem takmer rovno až k miestu, kde sa pripája chodník cez vodopády. Za normálnych okolností, by som tu odbočil z cesty a pokračoval 400 metrov cestou až k reštaurácii, ale ako skoro všetko, je z dôvodu už vyššie spomínaného, uzavretá. Cesta po ceste je síce o niečo málo dlhšia, ale celkom pohodlná. Hneď v prvej zákrute prekonávam mostom potok Faltenbach, v kopci nad mostom sa vypína už novo postavená podpera lanovky a po niekoľkých desiatkach metrov prichádzam k miestu, kde sú uložené časti ďalšie podpery, čakajúci na montáž. Cestička pokračuje ešte niekoľkých serpentínami až prichádzam vo výške asi 1270 mnm k otvorenej reštaurácii so záhradkou. Pivo s výhľadom na Oberstdorf chutí, ale vzhľadom k tomu, že kompletne celé údolie ďalej k Nebelhorn je zatvorené, opäť kvôli stavbe, riešim čo ďalej. Pred variantom vrátiť sa späť a prejsť si dedinky okolo Oberstdorfe, vyhráva druhý variant, stúpať vyššie. Nakoniec sa ako jediná možná cesta ďalej javí červeno značená cesta, ktorej smerovka upozorňuje na Rubihorn a časový údaj 2 hodiny. Hneď vedľa reštaurácie, je rekonštruovaná bývalá stanice kabínkovej lanovky a už je skoro postavená stanica lanovky kabínkovej. Kúsok odtiaľ medzi pastvinami, čakajú na svoj osud všetky staré kabíny oboch úsekov lanovky. A ja vyrážam po značke. Lenže kúsok od stanice je aj táto cesta prepásané a je tu žltá upozorňujúca ceduľa na uzavretie cesty. Pretože však sa po tejto trase pohybuje dosť turistov, a pretože mi tento zákaz pripomína skôr zimné značenie upozorňujúce na lavínová nebezpečenstvo, idem ďalej. Trasa vedie najprv takmer skoro po vrstevnici a po nejakých 300 metroch uzávera končí a ako následne zisťujem, dá sa tento úsek obísť traverzující chodníkom priamo od reštaurácie. Tak to som nevedel, tak nabudúce. Špeciálny bránkou pre turistov vchádzam do výbehu miestnych obyvateliek, celý deň prežúvajúca bohaté trsy vysokohorských tráv, za neustáleho cinkanie zvoncov počuteľných ešte ďaleko v údolí, aby potom premenili traviny v mlieko a mohli vystupovať v reklamách na skvelé miestne čokoládové pochúťky. Teda nielen obyvateliek, aby som nebol obvinený z rodovej nevyváženosti, boli medzi nimi aj oslíci. S trochou rešpektu prechádzam pastvinami, miestne kravy síce robia, že nič okrem potravy je nezaujíma, a že sa chcú pohnúť až keď kompletne priestor okolo seba pasienkoch, ale nie druhú stranu, keby sa niektoré chcelo, prebehnúť, myslím, že by som v tomto teréne moc šancí nemal. Našťastie sa blížim k miestnemu drevenému pasteveckému domu a začínam stúpať nad pastviny. A objevujíse prvý naozaj pekné výhľady na mestečko Oberstdorf a jeho okolia. Chodník začína stúpať cik cak po chrbátiky. Ešte nasleduje planina s niekoľkými stromami, kde možno vyhľadať tieň, ale potom už začína stúpanie miestnej kosodrevinou. Neviem čo skôr fotiť, pretože každá serpetinka naskytá nový pohľad do údolia. Takéto šnurovanie údolím vynesie turistu o nejakých 350 výškových metrov. Tu však relatívne pohodlná chodník končí a začína nepohodlné stúpanie po ceste plnej veľkých kameňov, a na niekoľkých miestach istené reťazami a kovovými stupňami. Tento stav našťastie netrvá dlho a ja prichádzam na hrebienok s rozcestím. Trpasličí rozcestník umiestnený na kameni udáva ešte pol hodiny na Rubihorn. Z hrebienka sa však otvára nádherný výhľad do údolia s jazerami Gaisalpsee, a na vrcholy Nebelhorn, ale aj na Gaisalphorn (1953 mnm), kam vedie odtiaľ neznačkovanej chodník. Rozmýšľam, či sa vrátiť, alebo ísť ďalej, ale potom, čo vidím chodník, ktorú turisti stúpajú z druhého údolia nahor, je rozhodnuté. Síce neviem kam dôjdem (som bez mapy), ale určite sa nejako na vlak dostanem. Ešte upresním, že rázcestí, kam som vystúpal, sa volá Niedereck a jeho nadmorská výška je 1867 mnm Po krátkom odpočinku pokračujem ďalej. Ide to relatívne pomaly, pretože terén je kamenistý a sem tam je potrebné použiť reťaze, prípadne dať prednosť protichodcům (teda myslím tým, čo zvolili opačný smer). Po hrebienka pokračujem asi 20 minút, ale už o chvíľu budem plesať. Vidím pred sebou rázcestí sa chodníkom, po ktorej mám v pláne zísť dole. Odtiaľ je to na Rubihorn už len 15 minút, ale neviem či bude na cestu dosť času, tak radšej volím cestu dole do údolia. Kúsok od rázcestia sa ešte nachádza pomník jednej z obetí miestnych hôr. Zostupujem pozvoľna kamenitou chodníkom (pozor, sem tam kamene uteká) smerom na Unterer Gaisalpsee. Cesta sa volá Gaisalpsteig a kľukatí sa úplne rovnako, ako tá od Oberstdorfe. Za stáleho fotenie zostupujem do údolia. Na protiľahlom svahu je vidieť skalný previs, nad ktorých stojí chata (možná núdzová nocľaháreň, na tú diaľku to nepoznám), ktorá je na ceste k Oberer Gaisalpsee (druhé pleso v tomto údolí) a ďalej na vrchol Geisfuss (1981m.nm). Pod chatou je počuť ako tečie voda a naozaj. Skala je na niekoľkých metroch vlhká, priamo vodopád vidieť nie je, ale voda pravdepodobne zásobuje pleso, ku ktorému smerujem. Unterer Gaisalpsee je horské pleso vo výške okolo 1500 mnm Bohužiaľ v neskorom popoludňajšie sú z mojej strany nedobré svetelné podmienky, ale tak ako všade v Alpách … je tu pekne. Tu konečne cesta vedie chvíľu po rovinke. Pozorujú turistov, ktorí využívajú slnečné lúče na chytanie bronzu a zopár odvážlivcov skúša aj niekoľko temp v tunajšej, asi nie príliš teplej vode. Ak som si myslel, že cesta odtiaľ bude pocházkou ružovým sadom, zmýlil som sa. Opäť pokračuje pomerne kamenistá chodník, na niekolkých miestach je potreba prekonať miestna toky, ktoré síce nie sú nijak veľké, ale zvyčajne sú za nimi klzké mokré kamene, na ktorých je potrebné dávať pozor. Cestou medzi nízkymi stromčeky možno vidieť aj vodopády, ktoré sa nachádzajú pod plesom, od ktorého zostupujem. Od Gaisalpsee na rázcestí Geisalp (k ceste) to podľa rozcestníku trvá zhruba hodinu. Na ceste ma čakajú ešte reťaze a niekoľko kovových stupňov. Výhľady už sú tu obmedzené hlavne na údolie Gaisalp. Kúsok nad rozcestníkom v Gaisalpu registrujem dve horské reštaurácie, dokonca smerovky v údolí, ktoré na ne upozorňujú, obsahujú informáciu, či sú práve otvorené alebo nie. U rozcestníku sa cesta delí, buď môžem zísť do Reichenbach a alebo Traverzový úbočí do Oberstdorfe. Vyhráva druhá možnosť. Po cestičke, s ktorou absolvujem dve serpentíny schádzam ku kaplnke, kde sa moja cesta oddeľuje od tej do Reichenbach a začína Traverzový, resp mierne stúpa po úbočí Rubihornu. Väcšinou vedie lesom, ale sem tam sa objaví výhľad na dediny v okolí Oberstdorfe. Až asi 2 km od kaplnky začína cesta zvoľna klesať a stále drží smer traversu. Prekonáva potok Rossbichlbach a smer mení až pred Oberstdorfe, aby klesla ku kaviarni (na ktorej prítomnosť upozorňujú už tabuľa pri kaplnke) a následne sa napojila na ceste, ktorú som ráno začal stúpať k Seealpu. Teraz už len prejsť okolo mostíkov, pod nimi ma čakala trochu úsmevná situácia, keď ma na miestne komunikácie zmeral radar, hoci som išiel pešo. Bolo to o to veselšie, že tu bolo povolená max. Rýchlosť 5 km / ha ja som jej skutočne išiel. Potom už len sa promoti uličkami Oberstdorfe a ďalšie 4 hodiny ma bude vlak kolísať k domovu. Celá trasa trvala asi 7 hodín voľného tempa a so zastávkami. Prevýšenie bolo cca 1100 metrov hore a to isté aj pri zostupe.

Stúpajúcimi serpentínami sa otvárajú stále nové pohľady

Tu začínajú serpentíny pred stoupánním na Niedereck

S pribúdajúcimi výškovými metrami pribúdajú výhľady

Tu som sa odobral opäť do údolia

Z rázcestia pod Rubihornem sú úžasné výhľady

Zostup v podvečernej čas už trochu komplikoval fotografovanie za dloužících sa tieňov.