Manaslu Circuit trek + TSUM Valley

Prelet z Prahy do Belehradu zaberie len niečo cez hodinu, za to tu prestupujeme na ďalšie, 6-hodinový let do Abu Zabí. Ráno nás, celé rozlámané, prepadne 30 ° C púštna klíma a tak ponáhľame do klimatizovaného autobusu. Máme pred sebou posledný let – do Káthmandu (KTM), kde nás privíta malé, ale sympatické letisko. Teraz ešte splniť vízovú povinnosť, ktorú českí občania voči Nepálu majú a vyzdvihnúť batohy. Z Česka máme už vyplnenú on-line žiadosť, takže zaplatenie na jednej priehradke (40 USD) je dielom okamihu, rovnako tak obdržať pečiatku do pasu (na prepážke druhé). S obrovským napätím čakáme na batohy a potom ideme vyzerať náš dohodnutý odvoz do hotela. Zatiaľ je to neuveriteľné, ale všetko funguje. Nepálci sa usmievajú, sú milí, a keď uvidím ceduľu so svojim menom, presviedčajú ma, že v miestnom chaose majú svoj poriadok. Vďaka momentálnej špičke (17:30), sa po hodine dostávame do hotela. Aspoň zatiaľ nasávame atmosféru mesta a chutí celkom smogovej. Mladíci nám vynesú 20kg batohy až do 3. poschodia a tak v návale eufórie utrácam prvý dolár ako DYSK. Izba zodpovedá cene 4 $ / os, ale nič viac, než posteľ s obstojne čistým plachtou, momentálne nepotrebujeme. Pretože bývame v samom centre KTM – Thamelu, vydáme sa na krátky prieskum okolia, presne tak dlhý, aby sme sa nezvládli stratiť už prvý večer. Úzkymi uličkami prúdi turisti, motorky, taxikári, rikše. Všetci obojsmerne a za nepostrádateľného zvuku klaksónov. Smog a prach je všadeprítomný a za celý mesiac si naň nezvyknem.

Hlavné mesto, kde žije cez milión obyvateľov, je rušná a podľa nepálskych merítok aj moderná metropola. Leží vo výške asi 1400m nm v zelenom údolí Kathmandu Valley. Začíname ho spoznávať raňajkami v blízkej reštaurácii s podivným názvom Hello Kitty, kam za nami dorazí Mim, chlapík z agentúry, ktorý nám na diaľku sprostredkoval všetky potrebné povolenia a dohovoril sprievodca (guida) na trek. Časový posun, ktorý vníma hlavne môj žalúdok, mi zatiaľ nedovoľuje mocné raňajky (ikdyž ponuka aj ceny sú veľmi lákavé). Odprevadíme Mima do Immigration office, kde je k poslednému povolenie vraj potreba originál našich pasov. Dúfame, že k nám bude byrokratický budha milostivý a vybavovanie zaberie len pár hodín. To sa taky naozaj stáva, takže sa môžeme vydať späť popoludňajšie špičkou. Vystúpime si u Garden of Dreams, o ktoré som čítala v sprievodcovi a za 200 Rs. vstúpime do stredne veľké, udržiavanej záhrady. Za štvrť hodiny už tú nemáme čo robiť, tak miesto opúšťame a navštevujeme miestnej ATM, pretože sme po zaplatení mímovia spočítali, že sme sa doma akosi prerátali a potrebujeme oveľa viac peňazí, než máme … Ideme na námestí Durbar square ktoré je zapísané v zozname svetového dedičstva UNESCO. Po zemetrasení 2015 utrpelo tiež toto miesto vážne škody, a tak sa ani nečudujem, že vstupné sa takmer strojnásobilo (1000 Rs.). Napriek tomu však toto miesto stojí za návštevu. Len doteraz neviem, prečo miestne predajcovia ponúka turistom husle alebo flautu. Večer sa ešte zoznamujeme s našim Guide – ktorý sa volá prakticky – Mim.

Prvý zjednávanie s taxikárom a hneď neúspešné. Zdá sa nám moc platiť za 10 minút 500 rupií. Táto taxa je tu vraj bežná, ale na akúkoľvek vzdialenosť, dokonca aj na letisko. V duchu uberám Nepálcom bod a ideme radšej hľadať náš autobus. Oneskorenie naberáme iba hodinové, ale ešte v KTM nás stavia polícia, aby skontrolovala preťaženie autobusu (kvôli bezpečnosti), ktorú samozrejme niekoľkonásobne prekračujeme, a tak musí náklad, ťažko vytiahnutý na strechu, zase dole. Naberáme ďalšiu hodinu, než sa vyrieši úplatky a preklad nákladu, tak sa medzitým zoznamujeme s MIME. Cesta pokračuje ďalej s dvoma zastávkami na jedlo a na záchod (zvracia sa zásadne za jazdy do vrecka). Síce sedíme, ale holeňami narážam do sedadiel predomnou az uličky sa na mňa lepia ďalšie a ďalší cestujúci. Posledný úsek vedie serpentýnami, typickú, zaprášenú polňačkou s výhľadmi na ryžové políčka. Keď vystúpime, máme čierne tričko takmer biele a bielu vreckovku takmer čierny. S námahou aj úľavou zároveň nahodíme batoh na chrbát a k hotelu Manaslu dôjdeme presne za 25 minút. Platíme 800 Rs za izbu pre 3, objednávame si večeru a dávame prvú sprchu v horách. Nie takú, čo by si človek vychutnal, ale pekne studenú na betónové špinavé krajine s povaľujúcimi sa (radšej) neidentifikova­teľným predmety a v šere, pretože je piata hodina a stmieva sa rýchlo. Večer dokonca chytíme posledný wifi a na ďalších 17 dní sa lúčime so svetom. Potom, čo nás wifi v KTM prenasledovala takmer na každom kroku by som klamala, že mne neprítomnosť internetu a okolitého sveta nepotešila.

Že mám ťažký batoh som vedela, ale že ho budem mať zase najťažšie zo všetkých ma naštvalo. Vari sa nikdy nenaučím baliť? Keďže sme sa vopred nejako nedohodli na nosiči, ktorý by nám niesol časť vecí, pýtame sa Mima, či by táto naša hlúposť nešla ešte nejako vyriešiť. Vraj sa skúsi opýtať, ale nič nesľubuje, pretože veľa ľudí odišlo z hôr na festival a tí čo zostali, majú inú prácu. Po pár kilometroch funí všetci. Sladkosti, čo na ďalších 17 dní ťahám, mám chuť rozdať deťom už v prvej dedine. Našťastie staviame skoro na obed. Mim si prekvapivo miesto obeda začne prať svoje dve biele bavlnené mikiny, ktoré má na celú dobu. Po ôsmich hodinách cesty, väčšinou zarezala do skál nad riekou, kde sa míňa karavany mulov, nosičov, turistov a miestnych, sme v Lapubesi. Dnešná noc strávime v izbe pod strechou, v ktorej majú miestne vybudovaný kurník. Dole v dedine sa predávala denný kuriatka (brojlery), ktorá potom musela absolvovať cestu v krabici na nosičových chrbte v asi 30 ° C horúčave. Pri večeri si dá Mim miestnej Pálinka – Rakši, ktorá chutí ako zriedená samohonky, ale pôsobí na neho ako by zriedená nebola, a tak počúvame celý večer o histórii Nepálu a budhizmu. Pretože je Budhizmus a to je v zásade veľmi mierumilovné náboženstvo, je taký aj Mim. Nosiče s najväčšou pravdepodobnosťou nezoženieme, a tak nám ponúkne, že časť našich vecí nám ponesie (na rozdiel od nás má poloprázdny batoh). Mne osobne sa nápad páči, ale už vopred je mi ľúto jeho i jeho nie práve kvalitného batohu, ktorý je ku koncu zrelý na vyhodenie. Moje svedomie trošku upokojí informácie, že batoh nekupoval, ale dostal.

Prvýkrát si dávam „tibetský chleba“. Som zvedavá, čo sa pod týmto názvom skrýva a keďže nemám chuť na placky, palacinky, ani kašu, skúšam tento sladkastý vyprážaný langoš s marmeládou. Celý deň sa predháňame s mulmi a tak máme bohužiaľ dosť pomalé tempo, navyše s rozvíreným prachom ako bonus. Teplota stúpa k tridsiatke a tak veľmi uvítam rozhodnutie nášho Guida, keď vyhlási ako konečnú Tatopani (v preklade „horúca voda“), kde zo skaly vytekajú minerálne pramene s teplotou 20 a 40 ° C. Sú priamo pri hlavnej ceste, kadiaľ chodí neustále davy ľudí, ale ani to mne neodradí, aby som zo seba išla rovno Smit prach a tak si perieme a umývame vlasy v horúcej vode a tipujeme, za ako dlho niekoho napadne postaviť tu bazénik a lákať na neho turistov. Z dymiace skaly na nás mávajú opice, takže minerálnu vodu predsa len radšej filtrujeme.

Cestou sa čo najviac zbavujeme cukríkov pre deti, ktoré nás zopnutými ručičkami a zvolaním „Namaste“ zdravie už z diaľky a tí šikovnejší pridávajú aj dovetok „give me chocolate“. Na toto divadielko začíname skoro nepočuť a schovávame si cukríky do zapadlejších dediniek. Cesta je plná ohromných vodopádov, dedinky upravené, veľa sa tu používa lámaná bridlice. Miestami mi krajina pripomína naše Tatry, či Alpy, avšak asi tak v trojnásobnom meradle. Pred Phillimem prejdeme jeden z najdlhších zavesených mostov v Himalájach. Dnešná noc strávime v izbe pre nosiče, takmer sa tu nepohneme, za to si ale objednáme kýbel horúcej vody na „sprchu“ a opäť s ním vystačíme všetci traja. Jedlo je tu naozaj výborné (čo dedina, to iné suroviny a chute), na jedálneho lístka nechýba pizza či makaróny, alebo dokonca jablkový koláč z čerstvých jabĺk.

Týmto dňom sa na pár dní oficiálne rozlúčime s Manaslu okruhom a odbočíme do TSUM valley. Toto unikátne údolie je sprístupnené od roku 2010 a tvorí nepálsky výbežok smerom do Tibetu. Žijú tu teda prevažne tibetskí utečenci už niekoľko generácií, hospodári veľmi skromne, bez technických vymožeností ťažko obrábajú svoje políčka za pomoci jakov či byvolov, ale aj cez to, že sa väčšina z nich za celý život nepozrie ani do Káthmandu, ich neuvidíte zamračenej. Do práce je zapojená celá rodina. Po ôsmich hodinách chôdze (so zastávkou na obed), kedy väčšinu tvorilo náročné stúpanie, prechádzame cez nie práve najnovšie drevený most (jediný, ktorý spája toto údolie so svetom) do Chumlingu (2400). Báli sme sa zosuvov, na ktoré nás upozorňoval už Mim v KTM a nebolo isté, či je údolie vôbec priechodná, ale nakoniec sa jednalo len o kratšiu okľuku cez rieku za dedinkou Lokpa, než sa dostaví cesta nad riekou, nič nebezpečného. Nad vysokými horami krúži orli, je to úžasné predstavenie. Ubytovávame sa v moc peknom, drevenom domčeku, kde býva zároveň aj miestne. Skúšame prvý „dal bhat“ (typické indické a nepálske jedlo, ktoré sa skladá z ryže, bambor na kari, zeleniny a šošovkové (strukovinové) omáčky, (niekedy sa osmažia kúsky nasekaného kurčaťa) a je naozaj vynikajúci. Toto jedlo chutí všade inak, ale všade ho pridávajú. Oplatí sa tak ľuďom, čo majú všeobecne veľký hlad :) Náš guide si ho dával vždy, každý deň. Uvarí sa ho veľké množstvo a jedia ho tak hlavne miestne (s nosičmi a sprievodcovia) spolu v jednej jedálni, rukami. Zrejme je obľúbené aj preto, že tu platí porekadlo: „Dal Bhat power, 24 hour“. My sme si ho naopak dali s Darinou napoly, pretože by sme nezjedli ani celú porciu, nieto s pridávaním. Výborná je aj cesnaková polievka. Tu taky ako na jedinom mieste dostaneme k jedlu čerstvú zeleninu – bielu reďkev – na ktorú sa doslova vrhneme. Večerné obloha je neuveriteľná, nepoznám lepší program ako nočnú oblohu s miliónmi hviezd a nádhernú mliečnu dráhou.

Opúšťame útulný dvorček a stúpame do ďalšej dediny, ktorá leží už vo 3000m nm Jediné spestrenie v tomto dni nám prinesie stretnutie s Mimovým otcom, ktorý sa tiež živí ako sprievodca. Ďalšou zaujímavosťou na tomto prašnom úseku je divoká marihuana, ktorá sa objaví pri jednej stúpy. Stupa je budhistická stavba, ktorá je symbolom pokoja a mieru. Je naplnená budhistickými relikviami. Obchádzajú sa v smere hodinových ručičiek, čo má pozitívny vplyv na myseľ. Postupne sa nám objavujú krásne scenérie sväté Ganéša Himal, sedemtisícovej hory s niekoľkými 6-tich tisícovým bračekov. V prudkých serpentínach míňame vodopád, z ktorého nadšene naberám vodu, aj keď do cieľa nemáme ďaleko. Dôjdeme do úplne novopostaveného hotelíku. Síce ešte vonia drevom a je tu čisto, ale všetku izoláciu tvorí jedna vrstva lát, cez ktoré ide vidieť von a ktorými v lete snáď aj príjemne fúka. Teraz ale teplota v izbe v noci nepresiahne 8 ° C, takže ranné vyskakovanie zo spacáku ide trochu tuho.

Rozhodli sme sa pre jednodenný výlet prekrásnym údolím ku kláštoru Mu Gompa. Leží vo výške 3700 a tak je pri záverečnom stúpaní výška už ľahko cítiť. Vyrážame v pol 7 ráno, aby sme sa stihli vrátiť za svetla. Predsa len je to trasa, ktorú si niektorí turisti rozkladajú na 3 dni. Počasie je ľahko mrazivé. Ide sa dobre, nemáme žiadny batoh, len vodu a oblečenie, ale aj tak som za chvíľu zadýchaná. Míňame prvý veľký (ženský) kláštor – Rachen Gompa, kam sa vydáme zajtra. Rýchlym tempom dôjdeme do prvej dediny o hodinu skôr. Stretávame sa s prvými jaky a ich pastieri. Sú to krásna a veľmi húževnatá zvieratá. Ľudia im nevadí, ale je potrebné mať sa na pozore, pretože naštvaný ako môže byť veľmi nebezpečný a dokáže aj zabiť. Konečne dorazíme do kláštora, z ktorého strechy máme úchvatný výhľad až na Ganesh Himal. Z druhej strany mávame do Tibetu, kam mímovia skoro uletí jeho biela šiltovka. Odoberieme sa do mnísi kuchyne, posadíme sa do jedálne, kde dosť prefukuje, takže za chvíľu už stojíme v kuchyni a stláčate sa na lavicu pre mníchov. Pozorujeme urasteného mnícha kuchára, ako varí na kachliach obed pre miestne a zároveň pre nás. Čierny čaj a polievka s tibetskými rezancami sa mi v tej chvíli zdajú lepšie ako Knedličkové polievka sa sviečkovicu :). Ako toto miesto definitívne opustíme, musíme ešte vstúpiť do modlitebne. Na dlhej ceste späť prechádzame spolu s karavánami jakov okolo desiatok stúp, cez políčka a dedinky miestnych obyvateľov. Dôjdeme ešte za svetla, ale necítim už skoro nohy, na jednodenný výlet to bolo až moc.

Vydáme sa k ženskému buddhistickému kláštoru – Rachen Gompa. Bez batohu je to opäť paráda a za hodinu a pol sme v kláštore. Oslovujeme prvé mníšky, ktoré však vďaka krátkemu 3mm zostrihu vyzerajú ako mnísi. Navštevujeme ich modlitebňu, ktorá je oproti tej včerajšej oveľa modernejšie a väčšie. Je tu oveľa viac svetla a parkety (takže nám nemrznú nohy, pretože topánky sme museli nechať pred dverami). Vonku práve prebieha výučba angličtiny: „Where is the shoe, I brought yesterday?“ A stále do kola. Ďalšie kláštor naproti v skalách už nenavštívite a vraciame sa, predsa len nás čaká dlhý zostup. Dávame si ešte tekvicovú polievku (s kúskami tekvica) a je to príjemná zmena po tých všetkých rezancových variáciách. Potom sa teda vydáme na zostup prašným, ale veľmi fotogenickým údolím a tešíme sa na opäť výborný Dal Bhat, ktorý sme tu pred 3 dňami mali. Jo, a ešte tu behal pes s červenými očami, ktoré v noci svietili (modro) … .Teraz keď na neho človek (nechtiac) posvietil čelovkou :).

Opúšťame TSUM valley a napojujeme sa na pôvodnú okruh, kde nás čakajú ďalšie výhľady a tiež viac turistov. Čím vyššie a ďalej od civizilizace sme, tým vyššie sú aj ceny jedla. Zvláštne je, že za izbu pre troch platíme v priemere stále 100 korún, ale za jedlo cena rastie aj na dvojnásobok. Dopraviť sem nejaké potraviny stojí veľa peňazí, alebo poriadnu drinu. Stúpa aj cena čaju a vody (veľká, asi 2,5l termoska vody, stojí 200 Sk). V poslednej dedinke v TSUM, kde sa zastavujeme na obed, budeme počuť prvýkrát češtinu. Dokonca je mi ten hlas povedomý a stavila by som sa, že už som ho niekedy počula. Skupinka asi 10 dospelákov je z CK Namche a ich vedúci nie je nikto iný, než Radka Tkáčiková, ktorá je odborníčkou na Nepál už niekoľko rokov. Stihnú nám oznámiť, že v BC na Manaslu sú traja Česi, ktorí sa snažia o vrchol a tak sme zvedaví, či je stretneme. Celý deň ideme pozdĺž rieky, jednotvárnu a nekonečnú krajinou, semtam stretneme dědula ako vedie Kravka s košom plným trávy z pastvy. Šliapeme ako roboti a tak si spríjemníme aspoň večer, kedy objavujeme v jedálnom lístku ryžu so zeleninou as tuniakom. Zaspávame v drevených chatkách za hukotu rieky a stenami opäť celkom preťahuje.

Ráno si skúšame napraviť mikroflóru a objednávame si čaj Masala, ktorý je s mliekom, ktoré normálne ráno nepijem ani doma. Nemám vlastne rada ani masalový čaj, ktorý je na mňa vďaka sladkému korenia moc aromatický, ale zmena je život. Nakoniec sa obavy z mlieka nepotvrdí, ale rovnako už ďalší ráno neexperimentuje. Opúšťame hotel so sympatickým názvom Shangri La a za chvíľu prechádzame lanový most na druhú stranu rieky. Cesta je dosť strmá, miestami lezieme po drevených rebríkoch a za chvíľu sme vysoko nad riekou. V prvej dedine sa rozhodneme sa, že využijeme chvíľu odpočinku a slniečka a umývame si vlasy už dopoludnia, aby nám stihli uschnúť cez deň. Pri záverečnom dvojhodinovom stúpanie do Namrungu, stretávame skupinku nosičov, z ktorých každý nesie snáď 40 kg (majú dva ruksaky spojené do jedného a zviazané lanom je nesú opreté o čelo). Jeden protijdoucí nás pozdraví „privet“, čo je ruský pozdrav, ktorý nás prekvapí asi ako Eskimák na púšti. Asi niesol batožinu ruským turistom, ktorí tu vraj sú, ale nikdy sme ich nestretli. Mim hovoril, že sa dozvedel od ich nosičov, že Rusi ráno neraňajkujú, potom celý deň šliapu a ujdú obrovské vzdialenosti. Namrung je väčšia dedina. Mim nám sľubuje wi-fi, ale nefunguje, aj keď jej logo je na ceduľke každého guesthouse. Dostaneme malú drevenú chatičku, kam sa aj s batohy tak tak vojdeme. Rýchlo objednávame vedro vody na umývanie a potom sa presúvame do jedálne, kde ma poteší rovnaký filter na vodu, ako mám ja – Sawyer. Funguje aj na princípe gravitácie, takze cez neho voda naliata z vrchu pretečie a môžeme ju tak piť už filtrovanú. Dávame si veľkú termosku zázvorového čaju za 240 € a mix chowmain (čínske rezance), ktoré už neskôr nič neprekoná, pretože sú neskutočne dobré, dokonca s jačím syrom.

Jeden z najhorších mostov po ceste

Čím vyššie sme, o to kratšie úseky ideme. Každý deň však vyzerá podobne. Raňajky na 7,00, potom 3–4 hodiny chôdze, hodinový obed a ďalšie cca 3h chôdze. Dnes však obedom aj končíme, máme poldní náskok a na tomto mieste sa nám natoľko zapáči, že tu zostaneme. Prvýkrát sa ukazuje kráľovná tunajších hôr, osemtisícovej Manaslu. Je to krása, pohybovať sa v podhorí so zlatými smrekovce, kde sa päť kilometrov do výšky týči táto majestátne hora. Práve nastáva obdobie žatvy a ľudia na poli sa robí súčasne s deťmi, ktoré však stíhajú odbiehať k plotu naťahovať ručičky na nejakú sladkosť. Lokálne zemiaky sú vyhlásené a naozaj vynikajúce. Vydáme sa do neďalekého kláštora určeného k výchove chlapcov. Leží na miernom kopci, z ktorého sú parádne výhľady na celú dedinu. Na druhom konci kláštora objavujeme baseballové ihrisko s pobiehajúcimi mníchmi v dlhých šatách a taky solárny systém spŕch. Trochu (alebo skôr veľa) práve vychádzajúcim chalanom s uterákom na hlave závidíme, pretože teplú sprchu uvidíme najskôr v KTM. Zoznamujeme sa s Mimovým otcom Basant, ktorého sme konečne došli a jeho klientov z USA au spoločné kávy sa kocháme výhľadom ako na Matterhorn. Prvýkrát sa v jedálni navečer začína kúriť. Teplo je však len okolo kachlí, takže už 2m od nich sedíme stále v perové bunde. Sú ale aj takí, ktorí dokážu sedieť v perové bunde priamo pri peci. Sú to Indickí študenti, ktorí tu robia prieskum, či nejaké sčítanie obyvateľov a podľa ich výrazu súdim, že chladné večery sú pre nich naozajstným utrpením. Medzitým sa bavíme s miestnymi o Človeku v tiesni, ktorý je tu veľa aktívny (People in need) ao Pavlovi Bémovi, ktorý sem pravidelne jazdí (bol tu pred 14 dňami) a miestnej dediny finančne podporuje. V jednom hoteli (ktorý patril k tým „luxusnejším“), objavujeme jeho kalendár, ktorý vydal na podporu tejto oblasti po zemetrasení. Keď ideme spať, počujeme neustále búšenie v pravidelnom rytme, ako by sa zasekla mlátička … Cestou na záchod si všimnem, že na dvore za chatkami sa mláti obilie cepmi. Očami turistov zážitok a návrat do minulého storočia, očami miestnych úplne bežná vec.

Pohľad na Manaslu, ktorý sme mali z dediny Lho, bol absolútne famózne

Dnes nás čakajú len 4 hodiny chôdze, takže nikam neponáhľame. Prvý polku ideme čiastočne pralesom v tieni (na tričko a kraťasy to už niekoľký deň nie je), bavíme sa s MIME o miestnych zvyklostiach a mmj. sa dozvedáme, že ak je v rodine viac detí, ženia / vydávajú sa postupne od toho najstaršieho. Do dediny prechádzame ďalší z lanových mostov a posledný úsek tvoria už rozľahlé a široké údolie s povaľujúcimi sa jaky. Zo Sama Gaun bežne horolezci vyráža na expedície, útočiace na vrchol Manaslu, tak sa objavujú obchodíky a tiež viac hotelíkov a možností ubytovania. V skromných záhradkách ešte vo 3000m rástlo kapusta, karfiol, šalát či mrkva. Tu už sme v 3500 ma záhradky nevidíme žiadne. Napriek tomu v jedálničku ponuka nejakej zeleniny neustále je. Ideme k neďalekému kláštoru, kde práve prebieha obrad, vonku sedia mnísi a točí svojím bubienkom (ktorý symbolizuje obchádzaniu stúpy), páli vetvičky z tisu a tak si tu len sadneme, pozorujeme dianie, skúšame na seba preniesť atmosféru a meditujeme s nimi. Po tretej hodine zalezie slnko za najvyššiu kopčeky a razom sa ocitáme v tieni a taky hneď vyťahujeme bundy, čiapky a rukavice. Pretože zďaleka nie je čas večere a v studenom izbe sa mi nám byť nechce, ideme s MIME na policajnej stanici s kontrolou našich permitov. Večer popíjame čaj a pripravujeme sa duševne na zajtrajší odpočinkový deň, keď máme v rámci aklimatizácie naplánovaný výlet do základného tábora Manaslu, ktorý leží podľa našej mapy vo výške 4400 m. Že je to v skutočnosti 4850 mnm zistíme však až nasledujúci deň.

V 6,30 vyrážame na dlhý aklimatizačný výlet do základného tábora Manaslu. Cesta vedie asi polhodiny pozdĺž toku riečky a potom sa dvíha. Najskôr mierne lesíkom a až stromy zmizne, začne sa kľukatiť nahor k výhľadom. Snažíme sa veľa piť, vodu z ľadovca našťastie niekoľkokrát prekračujeme. Čím sme vyššie, tým viac sa otvára obrovská moréna, ktorá vytvára dojem masívne skaly, ale praskanie a mohutné pukanie a zosuvy ľadovce sú živým dôkazom, že to skala nie je. Keď uvidíme prvý zástavky, začíname sa tešiť, že sa blíži koniec nekonečného stúpania. Je to ale len predzvesť starého BC, do toho nového je to ešte ďalšia hodina chôdze. Nemôžeme sa dočkať, keď je to taká perla nášho treku. V BC sa včak žiadna expedície, aj keď sú tak výborné podmienky, o vrchol nepokúša. Vychutnáme si tú desiatu a po polhodine sa vydáme na zostup. Darina začne naraz v polceste omdlívat, tak ju Tom podopiera a dovedie ju až dolu. Cestu tak skoro zbehnú. Máme toho všetci plné okuliare, dávame si cesnakovú polievku, aj keď cesnak v nej asi nie je. Okrem polievky si taky doprajeme sprchu, ktorá však nesadne Darine, ktorá svoj vyčerpaný organizmus totálne zmiatla (najskôr výškou a potom i teplotou) a on zareagoval obrovskú zimnicou. Ďalšie hodiny máme teda o zábavu postarané, dostávame rôzne rady, zahrievame Darca, pýtame sa na možnosť privolať vrtuľník, ale hlavne dúfame, že to prejde. Vrtuľník je dosť komplikovaná a hlavne drahá záležitosť. Signál tu majú len miestne a satelitný telefón nemáme. Už sa nemôžem dočkať, až zaľahne, dnes to bolo náročné, bolí ma hlava a ráno musíme vyriešiť, ako pokračovať.

Noc prebehne nad moje očakávania dobre a všetci spíme. Hlava ma ale stále bolí. Po raňajkách zisťujeme, ako je na tom miestna telefón s privolaním vrtuľníka. Darina si stále praje odísť z hôr za každú cenu a tak ideme do najväčšieho hotela, kde si pripadáme ako v inom svete. Veľká a čistá jedáleň, recepcia, na stene kalendár Pavla Béma. Za nami sa ozve: Ahoj … .Čau, zdravím Slovákmi! Než si uvedomíme, že oslovenie v prázdnej jedálni patrí nám, chvíľku nám to trvá :) Náš Tom je totiž Slovák, a tak tvoríme zaujímavú, česko-slovenské partičku. Dáme sa do reči s našim novým známym, ktorým nie je nikto iný ako jeden člen z českej expedície, o ktorej sme počuli cestou od Radky Tkáčiková. Takže Česi už zliezli dole, preto sme nevideli hore žiadny stan. Má peknú modrinu pod okom a vyzerá to, že si to hore rozhodne užili. Ponúkne Darine, že sa k nim môže pridať, pretože ešte dnes zostupujú (rovnakou cestou, ako sme išli hore). Čakajú je však omnoho dlhšie úseky, než sme šli hore a celú našu asi 8-mi dňový trasu musia kvôli zpátečnímu letu zvládnuť za 4 dni. Majú objednaný muly na batohy i na materiál. My sme len dva dni od sedla a úseky máme veľmi krátke. Darina sa rozhodne pre zostup. Musíme teda vybaviť formality a oznámiť toto rozhodnutie agentúre v KTM, aby za ňu náš guide už nemal zodpovednosť. Okolo desiatej sa rozlúčime a naše cesty sa rozdelia. My pokračujeme hore, dokončiť okruh, Darča zo strachu o svoje zdravie nadol. Do KTM máme doraziť v približne rovnakom čase, možno s jednodenným rozdielom. Do dedinky Samdo dorazíme po troch hodinách. Cesta vedie príjemne po vrstevnici, len ku koncu sa trochu zdvíha. Ocitáme sa opäť bližšie tibetským hraniciam, ktoré sú viditeľné už cez kopec. Večeru strávime so skupinou Holanďanov, čo majú svojho kuchára. Funguje to tak, že si prepožičia kuchyňa a vyvára svoje vlastné jedlo s tromi chodmi. Dnes majú rajskú polievku, ktorá však smrdí úplne umelo, takže im nezávidím. Druhý chod už vyzerá lepšie, dokonca dostanú hranolky (tie už trošku závidíme) a pchajú sa, až majú hrče za ušami. Ja som prejedenia zo svojho vlastného jedla, takže našťastie nepozerám moc maškrtne. Len sa čudujeme, ako okolo nich nosiči, kuchári a celý sprievodný poskakujú ako cvičené opice. Zrejme vie, že od toho sa odvíja výška DYSK. Ich vedúci išiel dokonca 4h do ďalšej dediny, aby im rezervoval ubytovanie na ďalšiu noc, ktoré býva obmedzené kapacitou.

Strážca hôr

Opäť zízame, čo všetko sú schopní Holanďania zjesť. Začne to ovsenou kašou, pokračuje palacinkami a na záver je omeleta a ešte všetkým pridávajú. Tak tak pre seba Urve kúsok marmelády na náš „chudobný“ tibetský chleba. Do ďalšej dediny ideme 3,5 hodiny. Úseky sú posledné dni krátke, takže už sa tešíme, až preliezať sedlo a pôjdeme zase celý deň. Pretože Dharmasaala nie je vlastne dedinou, ale skôr táborom, z ktorého sa vyráža do sedla, je niekedy problém zohnať ubytovanie a tak niektorí sprievodcovia deň predtým dôjdu až sem a urobia pre svojich zákazníkov na ďalší deň rezerváciu. Keď dorazíme, Mimův otec nám drží miesto v stane (kde sa prvýkrát štítím matraca). Takže sa tu moc nezdržujeme a ideme sa slniť von, pretože aj keď sme veľmi vysoko (4400), je tu krásne teplo. Sedíme na kameňoch a opierame sa o stenu tunajšie jedálne, dojedáme predraženú polievku, pijeme kávu 3v1 a tak trochu nahlas sa zasnívate o štrúdľu so šľahačkou. V tom sa ozve: „to by ste toho chcela nejako veľmi, slečna.“ Otočíme hlavy a uvidíme vedľa nás sediaceho, asi 70-ročného sympaťáka. Ďalšie úsmevná historka príde od Holanďanov, ktorí sa pochváli, že majú v pláne vystúpiť na Larkya Peak (cca 6000m) a nevie, že ich sprievodca sa cez deň s mapou v ruke pýtal toho nášho, či vie, ktorá hora je Larkya Peak. Večeriame v spoločnej jedálni, ktorá je pre všetkých a tým pádom je veľa preplnená (inými slovami je Narvan) všetkými národnosťami. Nočnou morou sa stáva hlavne návšteva WC, ktoré je tu pre celý tábor tiež iba jedno, dvere nejdú zavrieť a tak rovnako väčšina chodí bokom. Zbytočne tu teda nevysedávajú, ideme spať a pripraviť sa na rannú paniku, pretože sa všetci chystajú vstávať už pred 4h, aby došli včas do sedla. Sme síce iného názoru, ale vyvracať im to nechceme.

„Stanový tábor“ pred sedlom Larkya

Nakoniec už v 3:15 nás vzbudí Mimův otec. Aj keď to stále nechápeme (do sedla je to 5 hodín pomalou chôdzou), vstaneme a ideme na palacinku, aby sme sa vyhli davom ďalších turistov, ktorí sa postupne začínajú objavovať. Na cestu si necháme urobiť chapati s omeletu. Nad táborom sa začínajú tvoriť rady svetielok, čo pomaly opúšťa toto miesto a všetci stúpame do finále celého treku – sedla Larkya pass (5100M). Vonku panuje ideálne počasie, je bezvetrie, zdá sa mi, že ani nemrzne a ide sa krásne. Konečne je po 14-tich dňoch vidieť Veľký voz. Chvíľami vypíname čelovky a pozorujeme divadlo v podobe padajúcich hviezd. Miernym stúpaním sme v sedle za 4,5 hv 9:00. Trošku nadávame na ranné vstávanie, ale vraj okolo 10 začína v sedle veľa fúkať. Ak to tak je alebo nie už nezistíme, pretože hneď ako sa vyfotíme, pokocháme a posvačíme, začneme klesať. Nie je to žiadny horor, ako mnohí opisovali, ale celkom pohodové klesania. Aj tak dávame kolenám a topánkam zabrať a som veľmi rada, keď dorazíme okolo jednej do Bimtangu, kde nás opäť čaká Mimův otec sa objednaným ubytovaním (tentokrát o 100% lepšom) v nových drevených chatkách s čistou posteľou. Pri večeri ma napadne hláška z filmu Pelíšky, či „horí hovno“. No, treba jačie áno :) a je celkom výhrevnej. Máme dobrú pozíciu a sedíme hneď vedľa nich, takže si večeru a jablkový koláč pekne vychutnáme. Naši susedia sú bohužiaľ opäť Kórejci, ktorí majú aj perové nohavice a tvári sa akoby zliezli Everest. Objednávajú si drahý alkohol a nám je ľúto ich sprievodcu, ktorý okolo nich neustále poskakuje. K nám príde Mimův otec a asi polhodiny nám lámanou angličtinou vysvetľuje, že nabudúce, až pôjdeme do Nepálu, máme kontaktovať rovnú jeho alebo Mima. Skrátka my ušetríme a oni si viac zarobia. Keď však po návrate odporučím Mima známym ako Guida + nosiče v jednom na Annapurny, nečakane nasadí dvojnásobnú cenu, než ako by stál nosič cez agentúru. Tak to je tá nepálska mentalita.

Najvyšší bod treku dosiahnutý

V zmrznutej jedálni netrpezlivo čakáme na raňajky. Kocháme sa posledným výhľadom na Manaslu north a užívame si zase inú krajinu – pozdĺž rieky sa objavujú divoké rakytník, prechádzame krásnymi lesmi. Po dlhej dobe vidíme prvé náznaky civilizácie, snaha o výstavbu ciest takmer bez ťažkej techniky prebieha len veľmi sporadicky a vďaka ťažkej práci miestnych. Pretože chceme dôjsť až do dediny, odkiaľ jazdí džípy, ubytovávame sa takmer so zotmením. Hotely tu pôsobí srandovním až gýčovitým dojmom ukrajinského štýlu (čím viac farieb, tým lepšie). Konečne je tu ale „normálne“ sprcha, z ktorej sa nám podarí dostať 25 ° C teplú vodu a umyť sa konečne viac ako dvoma litrami vody.

Ráno nás poteší informácia, že jeep do Besisahar odchádza v 8,00 od policajného checkpointy (hneď vedľa hotelíku). Menej už cena (3200 Rs. / Os., Pre Nepálci 1000 Rs. – stojí ale celý čas na korbe a to nie je moc k závidenia). Po 2 hodinách máme pauzu. Mim vyzerá, akoby ho vytiahli po 10 dňoch väzenia na samotke a že každú chvíľu sa buď povracia, alebo omdlie, ale keď si dá dole všetky šatky čo má okolo tváre, tak sa dokonca aj na chvíľu zasmeje. Všetci Nepálci sú tu v péřovkách, a my sa opäť presviedčame, že platí heslo: +30, mínus 30 = Nepálci nosia stále rovnaké oblečenie. Cesta je naozaj krkolomné, vzadu za nami sedí dve Nemky, 1 Švajčiarka a 1 Nepálec. Miestami žasnem, aké „schody“ je to auto (indická TATA) schopné vyjsť. Sedím vedľa vodiča (ktorý je napravo) a celý čas do seba narážame. Druhý deň ma bolí pravá ruka, ktorú som sa zapierala, aby som mu neustále neskákala na klin. Po 5-tich hodnách dorazíme do Besisahar. Som naozaj rada, že v tomto prašnom mestečku nemusíme tráviť ďalšiu noc, a hneď berieme minibus až do KTM. Cena je 800 / os. Na čtyřsedadle sedíme bohužial piatich a tak sa celý čas stláčate s Nepálci o kus miesta. Mim s odôvodnením, že musí sedieť vpredu, pretože mu býva zle, sedí vedľa Švajčiarky a vodiča. Našťastie ten je milosrdný a cestou asi 3× zastaví. Dávame si miestne fast-foodový jedla (napr. Pakodu – vyprážané cibule a kapusta v nejakej Majda alebo hrášok s chilli) za pár korún a sme zvedaví, ako sa s tým po toľkých dňoch popasuje náš žalúdok. Zvládol to perfektne, ako v podstate doteraz. Cesta skončí trochu nečakane, keď zrazu auto na okraji KTM dostane šmyk a máme čo robiť, aby sme nevyšli z cesty. Uletelo nám predné koleso (doslova so všetkým), a tak v pološoku vystupujeme už po tme na ulici a pri pohľade na dieru, ktorá miesto kola zostala, je jasné, že toto auto už (dnes), došlo. Rovnako ako niekoľko ďalších áut, ktoré sme cestou stretli v priekope. Švajčiarka, ktorá z onoho miesta vedľa vodiča pred pár minútami vystúpila, mala vážne šťastie. Nikomu sa nič nestalo, takže berieme taxi a do hotela dôjdeme po svojich. Padne na posteľ a zrazu je všetko iné. Teraz sa na nás opäť lepia všadeprítomná wi-fi, ktoré možno len ťažko odolať a tak zisťujeme milé aj nemilé novinky, ktoré nás na 17 dní nechávali úplne kľudnými. Napríklad výsledky volieb amerického prezidenta. S vypätím posledných síl zo seba zmyjeme prach po 12h jazde a zaspávame.

Bohužiaľ sa musíme z nášho obľúbeného Guesthaus Annapurna presťahovať do iného (Red Stone). Síce je cez ulicu a za rovnakú cenu (15 USD / izba), ale kvalitou podstatne horšie. Plachty vyzerajú, že zažila dosť krušných nocí už s predchádzajúcimi hosťami. Čakajú nás tu tri noci a ani jeden deň netečie teplá voda. Ale aj toto patrí k Nepále, ak si neodvezú ploštice, nie je si na čo sťažovať :). Po dobré a lacné raňajkách sa vydávame k Boudhanath Stupa, ktorá je jedna z najväčších budhistických stúp na svete. Vlani bola vďaka zemetrasenia veľmi poškodená, ale teraz už dostáva doslova nový náter. Vstupné je aj napriek tomu veľmi nízke, 250 Rs. Vďaka početné komunite tibetských utečencov okolo nej vyrástlo centrum s budhistickými kláštormi. Bodhnath bol postavený v piatom storočí a teraz slúži ako dôležité pútnické miesto pre tibetské aj nepálskej budhistov. Dáme si tu skvelé kafe v kórejskej reštaurácii a ešte zaujímavejšie brownies, ktoré nám donesú úplne horúce, až sa čokoláda vnútri rozpúšťa. Potom sa presunieme k Swayambhunath – Monkey Temple (Opičí kláštor). Vzhľadom k dnešnej štrajku maoistov nejazdia autobusy, z čoho veselo profitujú tunajšie taxikári a ceny zdvojnásobujú. Trvá nám teda dlhšie ako zvyčajne, než narazíme na taxikára, ktorý sa dá zjednať na normálnu cenu (600Rs). Rýchlo stúpame po 365 prudkých schodoch, odolávame desiatkam pobehujúcich opíc, len aby sme stihli západ slnka s výhľadom na Himaláje. Podarí sa nám to naozaj v poslednej minúte, ale výhľad máme aj tak impozantný. Vďaka štrajku je málo smogu a Himaláje okolo KTM doslova žiari. Swayambhunath patrí medzi najstaršie pamiatky v Nepále, prvotné základy pochádza z piateho storočia. V roku 2010 bola stupa reštaurovaná a k oprave sa spotrebovalo 20 kg zlata. Všadeprítomné a zapáchajúce opice mi ale občas naháňa hrôzu svojimi bitkami, keď sa preháňa v davoch medzi turistami. Večer sa po piatich dňoch stretneme s Darinou, ktorá konečne dorazí.

Posledné dni sa venujeme nákupom tak veľmi, až mi zostane asi 10 dolárov na dva dni. Večer sa vyrovnávame s MIME, dávame mu peniaze za to, že nám časť treku niesol nejaké veci a taky DYSK (100 €), za ktoré nás potom pozýva v reštaurácii pri Kitty na rôzne dobroty. Objednáva bohužiaľ aj pivo, dánske Tuborg, ktoré sú sladkokyslej a rýchlo do hlavy lezúci. Myslím, že keby s ním bol Tom ochotný piť celú noc, tak rozfofruje všetky peniaze, čo dostal. Sme ale na zajtrajšok dohodnutí, že sa v 7 ráno zídeme a po raňajkách vyrazíme autobusom na výlet do mímovia mestečka Dhulikhel, 30km východne od KTM.

Opičí kráľ

Každý deň v horách, okrem jednej výnimky, sme mali raňajkách na 7,00. Zrejme je to nejaký nepálsky stereotyp, pretože 7 ráno navrhne Mim aj na dnešný výletnej deň. Mám pocit, že ráno toho veľa ľutuje, pretože mu pivo očividne neurobilo moc dobre, a keď mu klopem v 7 na dvere, ešte len sa prebúdza. Vstávam v 7 ako jediná a asi ako jediná mám hroznú chuť odísť z toho smogu na celý deň preč. Nakoniec odchádzame v 9,00 z auto­busovej stanice kúsok od Thamelu. Cena 50Rs / os. nám dosť zdvihne náladu. Chce sa mi však na záchod a tak vyskakujem pri prvej zastávke a Mim mi ho pomáha hľadať. Dúfam, že máme minimálne 20-minútovú pauzu ako vždy, a tak sa rozhodnem kúpiť ešte lákavo vyzerajúce koláčik na cestu, keď v tom sa náš autobus rozbieha. Mim stihne vyskočiť, aby mi povedal, že autobus práve odišiel (to som si všimla) a že určite za pár metrov zastaví (ale nezastavuje). Bus uteká veselo ďalej, s Tomom i Mimovým batohom. Chytáme ďalší bus našim smerom a veríme, že ten náš doženieme. Mim je našťastie úplne v pohode a zdá sa, že mu toto mnou zavinené dobrodružstvo nijako nevadí. Problém je, že ani on, ani ja, si presne nepamätá, ako náš autobus vyzeral. Asi po polhodine máme kratšiu zastávku vo väčšom meste, kde vylítneme von a našťastie nájdeme všetko vrátane vysmiateho Toma :) V Dhulikhel vystupujeme na námestí asi tak 100× pokojnejšieho mestečka, než je KTM. Nie je tu smog, takže máme krásne výhľady na pásmo bielych hôr. Mim býva u svojej (zrejme) sesternica v bytovke. V malom izbičke nás posadí na posteľ, pretože okrem skrine a poličky na dvojvarič tu nič nie je. Domáce dal Bhat bol úplne luxusné, opäť porušujem svoje ázijské pravidlo a ochutnáme aj kuracie kúsky. Chutí to suprovo. K miestnej rozhľadni vraj vedie tisíc schodov. Je to zalesnený kopec za mestom, uprostred ktorého sa čnie obrovský zlatý Budha. Rozhľadňa, ktorá zospodu vyzerala ako rozhľadňa, je zblízka rozpadnuté (či nedostavanej) torzo menšie veže. Je na ňu zakázaný vstup a ani sa tomu vlastne nečudujem. Ak to kedy nejaká rozhľadňa bola, pri zemetrasení jej konštrukcia dosť utrpela. Výhľady však máme aj tak, a miestna armáda prosekáváním stromov na nich stále pracuje. Dokonca je možné na tú diaľku uvidieť Manaslu. Napodiv oveľa lepšia vyhliadka je pod „rozhľadňou“. Zo zeme trčí asi meter vysoké kamene, takže sa tu dosť vyblbne s fotením. Potom sa vydáme späť do mesta, kde prejdeme Nawarskou štvrť, ktorá je významná svojou odlišnou architektúrou. Pripomína mi viktoriánsky štýl, aj keď je mi trochu záhadou, odkiaľ by sa tu ten vplyv vzal. Návrat do KTM je doslova smogovým utrpením. Prekvapí nás Darina, ktorá nevyzerá vôbec dobre a bojí sa, že nezvládne ani odlet. Napriek tomu ju vytiahneme na večeru a aj keď sme už chceli ísť inam, skončíme opäť v Hello Kitty. Stane sa nám to bohužiaľ osudným. Darcovia donesú 4× zlý čaj, takže to psychicky nevydržia a odíde. Moja ryžové rezance s tofu a zeleninou mi donesú bez tofu a bez zeleniny, a keď to napraví, podivne zapáchajú. Tomove jedlo budí taky sklamanie. Nepreťahuje to a odchádzame mrzutí, že posledná návšteva sa tak nevyviedla. Darina vyzerá čím ďalej tým horšie, zvracia, až ju nakoniec vezieme taxíkom na súkromnú britskú kliniku CIWIC, ktorá je asi 10 minút od hotela. Tam jej dajú infúziu, vezmú krv, urobia nejaké testy a hlavne bude pod dohľadom. Nemocnicu opúšťame po 11 hodine v noci, takže predstava, že sa poriadne vyspíme, sa začína rúcať. O druhej ráno ma prebudí bolesť brucha a idem prvýkrát na záchod. No, takže pocit, že rezance neboli úplne v poriadku, sa napĺňa. Zobudí sa aj Tom a striedame sa na WC len tak tak. Bohužiaľ už ani jeden z nás nezaspíme, pretože naše návštevy WC sú nakoniec tak časté, že sa k ránu ani nestačíme striedať, takže využívame aj záchod na chodbe. Do rána tak beháme, jeden zvracia, druhý s hnačkou ao spánku nemôže byť ani reč. Hovorí sa, že Faraónovho pomsta dostihne každého, ale o Nepále som to ešte nepočula. Tom zisťuje príčinu svojej nevoľnosti, zrejme si v Dhulikhel kúpil skazenú vodu az toho má problémy.

Posledná noc v Nepále stála naozaj za to. Tom uvažuje o posunutie leteniek, ale to v duchu rovno zavrhujem. Taxík máme dohodnutý na 14,00. Zoberiem zvyšky síl a idem kúpiť banány, sušienky a coca colu. Nič viac na cestu potrebovať nebudeme. Možno toaletný papier. Ako taxi príde malé Suzuki s neanglicky hovoriacim Nepálci. Batohy si musíme dať na strechu sami a ešte je protivný. Keď chceme, aby zašiel 100m k nemocnici, chce ďalšie peniaze. U nemocnice vyzdvihneme konečne veselší Darinu a taky sa rozlúčime sa stále smutnějším MIME. Dáva nám šatky pre šťastie. Konečne sme v lietadle a mám šťastie na veselého spoločníka zo Strakoníc. Hneď mu sľúbim dvojitú porciu jedla, pretože môj žalúdok stále protestuje a vlastne ani nemám hlad. Vymením tak svoju porciu za suchú bagetku a trochu ľútostivo mu odovzdám celú porciu vrátane mangového zákuskov. V Abu Dhabí si nájdeme kobercový spacie kútik, ktorý sa nachádza pri buniek na spanie (100 $ za 12h) – ďakujeme pekne. Vyťahujeme teda karimatky a ukladáme sa do príjemnej horizontálnej polohy na krásnych 8h spánku. V noci musím asi 2× na záchod a zakaždým sa pritom stratím. Zaberie mi to aspoň 15 minút, než obkrúžime priľahlé chodby a nájdem cestu späť … Môj orientačný zmysel dostáva zabrať.

Ráno si dáme zvyšok malých, sladkých banánikov na raňajky a ideme ešte na čaj. Opäť sa stratím, pretože kruhová hala s bočnými uličkami na mňa pôsobí ako labyrint. Vylodíme na 7-hodinový let do Berlína, a pretože sme vyspání, využívam nahranú kinematografiu v plných 7 hodín. Kedy inokedy sa mi to zase podarí. S chuťou si dáme dokonca aj jedlo. V Berlíne je na svojej poslednej návšteve Európy v prezidentskom úrade Barack Obama. Vidíme zaparkované jeho US Air Force one. Prebieha tu jedna z najprísnejších kontrol, kedy nás Zrontgenujú snáď až do špiku kostí. Tešíme sa, že akciu zavŕšime kapučíno a skvelým nemeckým cheescake, ale majú len Bavorskou sekanú, praclíky a muffiny. Dostavuje sa mierne sklamanie, nielen z ponuky, ale aj z európskych cien. Tri hodiny nad jedným kapučínom nakoniec utečú a môžeme sa konečne vydať do Prahy. Miniletadélko s nami šťastne pristane a tak nezostáva než počkať na dorazivší batohy a rozlúčiť sa. Ja to mám do Brna najďalej, takže až o polnoci mne vyhadzuje žltej torpédo u Grand. Oproti Nepále je v Brne o 20 ° C menej, takže sa naozaj teším na skutočne horúcu sprchu. Ráno po 17.To novembri vstávam do práce, pretože moja dovolenka je tento rok už úplne vyčerpaná.

Pohľad z Immigration office

Legendárny, bohužiaľ veľmi zemetrasením poškodené, námestie

Kúsok za Arughatem začínajú prvé výhľady

údolie TSUM má veľmi zachovalou tibetskú kultúru

Nádherný pohľad cez strechu kláštora na strechu sveta

…

…

…

…

A napriek tomu farebný

…

Poriadna dávka vitamínov

Po zbere

Niekedy môže rozhľadňa sklamať a rovinka prekvapiť

Hello, how are you? Whats your name?

Give me chocolate

Trocha vody neuškodí :)