Výstup na Ortler (3905 nm)

Je nás sedem a máme v tíme dvaja psychológmi. To nie je zámer, oni sa tým jednoducho živí. Ďalej sme tu tri ajťáci a máme tiež vrcholového manažéra a francúzsku vedeckú pracovníčku. Tahle výprava sa rozhodla zdolať Ortler. Niektorí jej členovia sa predtým navzájom nepoznali, jedná sa vlastne o akýsi socializačné výstup časti party a príprava na zdolanie vrcholov ďalších a obtiažnejších. Plán je daný. Počasie sa javí nádejné až ideálne. Vo štvrtok po práci teda vyrážame z Prahy, dvoma autami, témy k hovoru nám evidentne len tak nedôjdu. Nocľah máme zaistený na polceste v Garmisch-Partenkirchene, žiadne konanie cez noc, žiadne nocovania na parkovisku, rozhodli sme sa to poňať naskrz veľmi kultúrno.

Výstup k chate je veľmi jednoduchý, cca 600 výškových metrov, po ceste vinúce sa do kopca, spestrujú si ho kúpaním v jazierku tesne pod chatou. Ubytovávame sa a ideme sa ešte cvične pozrieť k nástupu, nejakých ďalších 200 výškových metrov, aby sme tam neblúdili potme ráno. Večera na chate je pravým obžerstvom o štyroch chodoch, po nej pripravujeme batohy a okolo desiatej líhame. Zatiaľ to vyzerá ako vydarený zájazd pre dôchodcov.

Relax a porada večer pred výstupom. Chata je schopná pojať 70 nocľažníkov, spí sa klasicky na poschodových posteliach vo veľkých cimrách. Objednanie nocľahu s polpenziou znamená, že dostanete obrovskú večeru (predjedlo, šalát, biftek a zákusok) a jednoduchú, praktickú raňajkách, bude vás to stáť 50 Eur. Voda na chate nie je pitná.

Vstávame o pol štvrtej, vo štyri už stojíme pred chatou so zapnutými čelovky, zbalení, nasnídáni a lační po vyraziť. Je neskutočné teplo, bundy ani nenandáváme, za chvíľu sme spotení aj v tričku. Svižne stúpame až k sutiny. To už sme rozdelení, nás je päť, Karol s Pauline zostali za nami, plánovali pomalšie tempo už doma. V sutiny neradno stratiť cestu, inak človek začne schádzať a zhadzovať kamene na tie pod sebou. Predbiehajú nás dva starí pardálové bez prilieb (s nimi sa vymeníme počas cesty ešte asi trikrát). Nad sutinou nasleduje ľadovcové pole, dochádzame tam dve skupinky, obúvajú sa do mačiek. Robíme to isté a naviazaní vstupujeme na ľad. Obliekame bundy, s pribúdajúcou nadmorskou výškou začalo pekne fúkať. Po chvíli už začína nástup do skál a prvé lezenie. Sme jedna trojica a jedna dvojica a postupujeme pomocou priebežného istenie. Občas je potrebné slučka, borháky sú len sporadicky, lezenie je to celkom ľahké, zvlášť pre tých skúsenejších, len jedno miesto zodpovedá IV.UIAA. Pri výstupe je ale treba počítať s istou expozíciou a padajúcim kamením. Je tiež dobré dať si pozor, čoho sa človek drží. Prekvapivo už pred deviatou vidíme vrcholový kríž a presne o deviatej sme u neho. U kríža si gratulujeme a blbneme. Z druhej strany prichádza normálka guide s dvoma klientmi, pani je celkom hotová, ale usmieva sa, podávame im foťák, respektíve mobil, aby nás zvečnili a jeden z psychológov začne radostne híkať.

Asi pol výškového kilometra pod vrcholom, niečo málo po šiestej ráno, pred vstupom na snehové polia, vykukne spod kopcov a mrakov …

K vrcholu nám zostáva asi 300 výškových metrov. Máme za sebou výšvih kútom (4.), je to miesto dlhé sotva pár metrov, čo sa týka istenie, dole je borháky, v polovici v škáre slučka a hore reťaz. Výška bude nasledovať ďalšie snehové polia o sklone okolo 40 °, ktoré vyžaduje obuť staré mačky a vybrať cepín.

V deväť hodín ráno sme hore, okolo nás sa naháňajú mraky a máme šťastie, že sme na vrchole nejaký čas sami.

Na normálce, ktorú zostupujeme, sú trhliny ako prasa (to sa bohužiaľ nedá inak povedať), cez niektoré dokonca nakládli kovové rebríky (to to pekne škrípe v tých mačkách …). Ideme naviazaní všetkých päť na jednom lane a hovoríme si, ako dlho vydrží všemožné snehové mostíky vedúce cez trhliny. Asi po hodine dorazíme k bivaku Lombardi, odkiaľ je potrebné slanit, je to necelých dvadsať metrov a miest na zlaňovanie je tam viac. Ani zvyšná cesta normálka nie je úplne nenáročná. Lezecké pasáže za tri a tiež niekoľko miest s reťazami, kde sa človek môže zrútiť pár desiatok, niekedy aj stoviek metrov. Na trojkového hrebienka mi upadol cepín (prilba v Allalinhornu, cepín tu, zrejme v každých horách niečo nechám …). Pred nami sa objavuje Payer Hütte, je niečo okolo druhej popoludní a stále padajú vtipy o tom, že to ešte Slania dole k Tabarettahütte povestnou Ferrato obtiažnosti E. U vtipov a rozprávanie zostalo aj počas celého popoludnia, zatiaľ čo sme sa ubytovali na Payer Hütte, ktorú sme mali objednanú na prespanie, naložení v slnku pred chatou popíjame penivý mok. K večeru dorazili aj zostávajúci dvaja členovia výpravy, utŕžili drobné fyzické a psychické rany, ale hovorí. Vraj stretli Čechy, čo sa chystajú nocovať v tom bivaku. Niet divu, zajtra má byť pekne hnusne a zvládnuť výstup nebude zrejme inak možné.

Aj normálne cesta je celkom náročná vysokohorská turistika. Je tu veľké množstvo rozsiahlych trhlín. V spodnej skalnaté časti na hrebeni Tabarreta je cesta zaistená reťazami, pred ňou – v jednej kratšej časti je nutné preliezť skalu o obtiažnosti II.-III.UIAA.

Na úrovni bivaku Lombardi je dobré ešte nechať si mačky, nasleduje zlaňovanie, po ňom krátky firnový prechod, kedy nad nami duní ulamující sa Šerák. Potom už vedie cesta do skál, k hrebienka vyššie.

Zostáva dodať už len málo. V nedeľu sme zostúpili dolu a odfrčala do Čiech. Okrem vychádzajúceho slnka sme ráno pred raňajkami sledovali tri postavy vracajúci sa z vŕšku. Vďaka sociálnym sieťam sa potvrdilo, že to boli oni bivakáři. Vzhľadom k tomu, že sa strhla búrka, než stihli dôjsť dole, pekne si to v skalách užili. V oblasti sa tou dobou vyskytovala ešte partia, čo liezla Ortler severnou stenou, obtiažnosť TD, alebo ak Tres difficile (= very hard). To už je ale už úplne iná pesnička, teda iný výkon, hodný skutočného obdivu.