Túra do hôr nad jazero Sonkol

Panoráma na sever od jazera Sonkol tvoria plochý hrebeň so zhruba desiatimi vrcholky vysokými medzi 3 700–3 900 metrami nad morom. Veľmi dobre schodná a zároveň pekná vyhliadka je hora na samotnom západnom konci hrebeňa. Po zhruba štyroch kilometroch chôdze (50minut) pozdĺž brehu jazera od tábora Bataj-Aral môžete u osamotené jurty odbočiť priamo k tejto hore.

Osamotená jurta, kde ste odbočili od jazera smer hory vyzerá naozaj mysticky – skoro ako samota pri lese, ale tu by strom pohledal.

Po 15 minútach chôdze ste už na kraji masívu. Zvieratami sa to v okolí jazera len tak hemží a dodávajú mu čaro

Po chvíli je už dobre vidieť, cez rozkvitnuté lúky, jurtovom tábor Bataj-Aral – východisko tejto túry.

Vlastné výstup nie je moc náročný, môžete ísť prakticky ľubovoľne. Najlepšie je však stúpať po hrebeni na ktorom sú občas roztrúsené zvyšky skaliek.

S pribúdajúcou výškou dostávate aj trochu iný pohľad na hrebeň, než od jazera. Sú to hory dvoch tvárí – na jednu stranu pozvoľné trávnaté hrebene, pok ktorých sa dá pohodlne kráčať a na druhú veľké úseky ostrých zvetraných skaliek, ktoré sú tak pre horolezcov.

Po dvoch hodinkách chôdze od jazera ste už skoro na vrchole hory. Veľkou a jedinou nepríjemnosťou tu môže byť veľmi silný víchor, ktorý tu takmer stále duje

Vrchol hory, ktorý je vidieť od jazera je vlastne len předvrchol s veľkou skalkou. Výhľad z neho, hlavne na jazero, je moc pekný, ale ak chcete poriadne vidieť aj na sever, respektíve sa dostať na hlavný hrebeň tohto mini pohoříčka musíte pokračovať ešte viac ako kilometer ďalej.

Hoci sa z diaľky zdá, že hlavný hrebeň tohto mini pohoříčka by bol ideálny na pohodlný turistický prechod, tak z blízka je vidieť, že to tak nie je. Na rozdiel od tiahlych hrebeňov vedúcim k nemu je relatívne ostrý, plný rozpukaných skaliek a príkrych suťových polí vedúcich na obe strany.

Vlastný vrchol hory je skôr taký tiahly hrebeň vo výške 3 700m nm sa zvyšky snehu na začiatku leta.

Najkrajšie miesto je však až na hlavnom hrebeni, kde vidíte aj na „druhú“ stranu do údolia. Za dobrého počasia je krásne vidieť aj 70km vzdušnou čiarou vzdialený Kirgizský hrebeň s takmer piatimi tisícovým horami. V neskorom popoludní to však na fotenie týchto vzdialených hôr veľa nie je, pretože sú v silnom protisvetle.

Pri pohľade na sever je vidieť ďalšie „bezvýznamný“ ešte o niečo menší trávnatý hrebeň. Za ním sa už dvíhajú pořádnější, pekne zubaté hory.

Skoro hodinu sa budete vracať rovnakou cestou ako zahájite zostup do väčšieho údolia s niekoľkými pastierskymi jurty. V takých to bočných údolí stále uvidíte pôvodnej život neovplyvnený turizmom.

V podvečer je na svahoch hôr celkom živo – mohutná stáda sa vracia späť domov z pastvy. Len občas ale u nich uvidíte človeka väčšinou sa tu zvieratá pohybujú tak ako samy chcú.

Návrat späť je veľmi pekný, pretože trávnaté dolinku s jurta je veľmi malebné, zvlášť na sklonku dňa.

Pri pohľade na druhú stranu vyzerá údolia výrazne dramatičněji. Každopádne odtiaľ do jurtového kempu je to okolo hodiny chôdze, tak vás možno bude aj trochu tlačiť čas, ak ste na túto túrou vyrazili až popoludní.

Ešte než dorazíte späť do tábora môžete si cestou užívať ozajstnú kirgizskou romantiku.