Prechod Totes Gebirge s deťmi

V Mŕtvych horách som bola už predtým, sú z Čiech pomerne časovo dostupné (4,5 hod. Autom z Prahy). Urobiť prechod tohto pohoria s deťmi ma napadlo vlani, keď som ho sama absolvovala. Základom plánu bolo zaparkovať jedno auto do cieľa k Almsee a trasu viesť smerom, ktorým vychádza menšie prevýšenie. Dve autá teda, štyri deti, dve mamky. Deti zvládli celý prechod s prehľadom, ale je pravda, že sú to deti zvyknuté chodiť aj trochu liezť. Druhú polovicu cesty som šla s chlapcami sama, pretože Hanka si namáhali koleno.

Skoro ráno odchod z Čiech a na mieste „Škatule“ s autami (časovo je na ne treba asi 40 minút; na štarte aj v cieli sa dá bez problémov niekoľko dní parkovať). Almtalerhaus je krčmou, cesta začína hneď pri nej. Deti dostali polievku a než sa stihli zmáchat v potoku, vyrazili sme. Od parkoviska sa vydáte pozdĺž potoka, asi po hodine dorazíte k zásobovacej lanovke pre Welserhütte a od nej už sa cestička malebne kľukatí strmo nahor kľačí. Keď skončí porast, idete sutín a skalkami zaistenými reťaze. Chlapci nasadili hneď na začiatku také tempo, že sme sa prirodzene rozdelili na dve skupiny a tak už zostalo. Na chate sme boli o dve hodiny skôr, než som plánovala, stúpanie nám zabralo tri hodiny.

Dve a pol hodiny výstupu od Welserhütte na najvyššiu horu Mŕtvych hôr. V poslednom úseku cesty na vrchol je celkom exponovaný hrebienok s peknými výhľadmi. Zostup k Prielschutzhausu znamená zísť vyše tisíc výškových metrov pomerne strmo dole. V horných partiách je cesta zaistená kletrem (k pridržanie), nasleduje suť a kamenia, krátka snehové polia, zhruba od kóty 1700 už len príjemná lesná cestička až k chate. Zabralo nám to dole asi tri a pol hodiny, okolo druhej sme boli na chate. Holky dorazili až k večeru, Hanka s bolesťou v kolene, vyzerá to, že s tým nepôjde ísť. Začali sme riešiť možnosti. Pravdepodobný scenár na ráno: Hanka zíde do Hinterstoder a pokúsi sa nejako dostať k autu, čo bude vzhľadom na vzdialenosť a možnostiam dopravy celkom bojovka, ja dokončím s deťmi prechod podľa plánu.

Piatkové ráno. Stúpame na Grosser Priel.

Koleno sa cez noc neumoudřilo, Hanka si zohnala „taxi“, len ešte zísť k nemu dole. Adélka nakoniec nechcela mamku opustiť, vraj aj preto, že by chalanom nestačila, vzhľadom k tomu, že túto mladú dámu trochu poznám, som presvedčená o pravom opaku, rozhodnutie sme však nechali na nej. Na druhú polovicu cesty sa teda vydávam len ja a chlapci. Vlani som išla tento prechod v opačnom smere, človeku to dodá úplne iný komfort v rozhodovaní, keď pozná cestu. Stúpame do sedla medzi Brotfall a Spitzmauer príjemnú stezičkou kľačí, potom už nastupujeme na dlhý traverz náhornou plošinou, cez placáky vápenca, drobné skalky a kamenia. Nekonečná mesačná krajina. Celková dĺžka dnešnej trasy vychádza okolo dvanástich kilometrov, čo je v náročnom horskom teréne pomerne veľa. Žiadny z chlapcov si za celú dobu ani raz nesťažovala, nasadili svoje obvyklé tempo horských tryskomyší. Cesta je perfektne značená a občas z nej vykukne trs kvetinky. Šliapete cez Hohe Kogel (2070 m) a Rote Kogel, kde už začína porast a kosodrevina. Nasleduje prudké klesanie, asi 300 výškových metrov, a to už ste kúsok od chaty, posledný kilometer vedie cestičkou po lúke plnej kvetov. Vraj nás naše povesť predchádza na chatách, dozvedeli sme sa od dvoch skupiniek, čo sme stretli na ceste. Uznal pohľady a milé slová. Človeka to vážne poteší, zvlášť keď má tretí deň už hlavu ako balón z toho, ako ti chalani nezavrú pusu. Najstaršie jedenásťročný k tomu valí napred tak, že som mu nakoniec naložila na chrbát všetky jeho a Bráchovy veci, nepatrne to pomohlo. Vo dve hodiny sme pri chate, na terasu vychádza chatár a podáva mi ruku na pozdrav. Pripíjame si s chalanmi limonádou a rovno mierime k jazeru Elmsee. Máme celé popoludnie na odpočívanie. Na chatách takýchto prípadoch majú pre deti karty a pre mamky víno. Dá sa pri tom dobre preberať fotky a písať na mobile článok, nevadí, že to trvá, nemáte totiž nič iné na práci. Chlapci pri kartách desne revú, dostavil sa čerstvý príval energie. Že by som si sadla vedľa?

Spitzmauer (vľavo) a Brotfall (vpravo). Tadiaľ vedie cesta od Prielschutzhausu na náhornú plošinu Mrvých hôr a k Pühringerhütte. Od chaty Prielschutzhausu je to do sedla asi 600 výškových metrov.

Chata je vidieť až na poslednú chvíľu, zo skál nad ňou len odhadujete, kde sa nachádza. Je sobota, dnes tu budú mať plno.

Zvažovala som, že sem dám decentné fotku jazera s okolitou kvetenou, ale táto je lepšie. Voda v jazere je pekne studená.

Štyri a pol hodiny dlhý zostup. Chlapci vstali bez mihnutia krátko po šiestej, rýchlo zbalení, s takými vyrazím rada znova. Na raňajky hemenex. Panvičky, na ktorých nám to priniesli, si pamätám už z pred piatich rokov. U raňajky vediem reč o tom, čo to znamená mokrá skala, v noci totiž silne pršalo, takže „nebudeme pretekať, zvlášť na rebríkoch a kletru …“ Prekvapilo ma, ako zle som si pamätala, koľko tých rebríkov tam nakoniec bolo (minimálne desať), k tomu celkom dosť zaistených miest. Chlapci sa vážne snažili, dokonca sa sami koordinovali na rebríkoch. Hmla rýchlo vystúpila z údolia nahor a začínal ďalší sparný deň. Prichádzame na cestu k jazeru, odkiaľ nám idú Hanka s Adelkou naproti. Výlet je u konca, myslím, že sa podaril.