Článok Prechod Gesäuse

Do Gesäuse sme vyrazili na tri dni. Z Prahy ste tam za 5 hodín. Charakter krajiny a vápencové štíty veľmi pripomínajú susednej Totes Gebirge. Prechod pohoria musíte uskutočniť v jednom dni, ak nechcete liezť „naťažko“ a bivakovať. Fotka je z prvého dňa, kedy sme sa išli rozlézt na vícedélky na Festkogelu, konkrétne na Kleemhummel a Skiny, len k nástupu to bolo 800 výškových metrov. Na vápenci to pekne držalo, ale istením tu moc neplytvali.

Nachádzame na hrebeň (Kirchengrat) okolo pol deviatej ráno. Z kempu Forstgarten sme vyrážali kúsok po šiestej a autom sa priblížili k nástupu, vedúcemu z odbočky z Johnsbachstrasse. Pre auto bolo nutné sa večer vrátiť, respektíve dalo by sa to odložiť na druhý deň a dôjsť len do kempu.

Lezenie medzi Kleiner Ödsteinem a Großer Ödsteinem. Vyzerá to trochu dramaticky, ale v tomto mieste to nijako ťažké nebolo.

Medzi Großer Ödsteinem a Festkogelem je technicky najťažšia časť. Na zostupe z Großer Ödsteinu sú fixné laná, snímka je zhotovený od nich, na fotke je zachytený už nástup na Teufelsturm.

V tento okamih bola technicky najnáročnejšia časť za nami a čakal nás traverz k Festkogelu. Na snímke sú zachytené všetky tri vrcholy – Festkogel, Hochtor a Planspitze pekne za sebou.

Tento snímok zachytáva opačný pohľad – z východu na západ, z Festkogelu na Großer Ödstein, na nami už absolvovanú časť prechodu.

Hochtor (2 369 m) je najvyššie miesto prechodu, je to najvyšší vrchol Gesäuse. Vedie sem normálka z údolia a niekoľko lezeckých ciest, tiež Severka Hochtor, vícedélka vedúce od chaty Haindlkarhütte, o ktorej sme uvažovali ako o variante miesto prechodu.

Z Hochtor vedie niekoľko ciest dole, najrýchlejší núdzovú variantom je zostup Ferrato Josefinensteig na Hesshütte, čo by nemalo byť dlhšie ako 2 hodiny, čaká vás potom však ešte cesta do údolia. Zostup rovno do údolia do Johnsbach je tiež možný, cesta je to trochu strmší, vedie cez snehové polia a mala by sa dať zvládnuť za 3 hodiny. „The Great Gesäuse crossing“ vedie ďalej po hrebienku 2+ lezením smerom dole cez vrcholok Rosskuppe. Odtiaľ sa potom môžete vydať na poslednú vrchol prechodu – Planspitze, alebo zísť dole na Hesshütte (jednoduchší variant), prípadne Haindlkarhütte, kam sme sa vydali my. Nájsť zostup z Hochtor na lezecký hrebeň sa vám nepodarí, ak si vopred starostlivo nenastudujete, že sa musíte z vrcholu ľahko vrátiť. Mali sme síce gpx trasu, ale predstavovala len rovnaké blúdenia, do akého sme sa pustili my.

Pohľad od chaty Haindlkarhütte, respektíve kúsok nad ňou, zachytáva celú hrebeňovú túru. Zostup z Rosskuppe a Perternscharte je spočiatku dvojková záležitosť, potom nekonečná púť sutinou, ktorú našťastie preteká potok, takže sa v spodných partiách môžete napiť a osviežiť. Cesta je to však náročná a úmorná už len tým, že do vás celú dobu perie neskoré popoludňajšie slnko. Občerstvenie na chate bolo viac než zaslúžené, nie však nijako dlhé, potrebovali sme sa nielen dostať dole (respektíve výstupom cez Gsengscharte) k ceste Johnsbachstrasse, než padne tma, ale čakal nás ešte päťkilometrovú „výlet“ pre auto a dúfali sme, že sa za svetla podarí niečo stopnúť.

Záverom k tejto túre, rovnako ako ku všetkým vysokohorským túram, sa patrí povedať, že je vždy kľúčové, s kým idete a či je tá skupina nielen zladená výkonnostne, ale je aj celkovo funkčné. V každom prípade je vždy dobré poznať individuálne trasu a možné varianty, a to v zásade na dosť perfektný úrovni, spoliehať sa na druhej sa v horách ešte nikomu neoplatilo.