Výstup na Kilimandžáro

Jedným z najvhodnejších východiskových bodov pre výstup je mesto Moshi, ktoré sa rozprestiera len kúsok od Národného Parku Kilimandžáro.

Pri výbere ubytovania je dobré pozrieť, či hotel ponúka výhľad na horu. Náš hotel (East Point Hotel) mal terasu na streche s výhľadom do všetkých strán.

Cez deň býva hora väčšinou zahalená v mrakoch. Najlepšie podmienky pre pekný výhľad sú tak buď v noci alebo skoro ráno.

Hneď ráno nás náš sprievodca nabral v hoteli a vyrazili sme k bráne Machame, ktorá je východiskovým bodom v nadmorskej výške 1800 m. Cesta (s menšími zastávkami pre doplnenie zásob) trvala asi hodinu.

Nad hlavami v korunách stromov sa prechádzajú opice s dlhým chlpatým chvostom – gueréza (Colobus monkey). Okrem nich sme zbadali veľa hmyzu, rôzne farebných motýľov, ale aj chameleóna.

Jednou z najzaujímavejších tunajších kvetov je netýkavka „impatiens Kilimanjaro“, ktoré sa ľudovo hovorí „slonie chobot“. Tá sa nevyskytuje nikde inde na svete, než práve v Národnom parku Kilimandžáro.

V podvečer sme dorazili do prvého kempu Machay v nadmorskej výške 2835. Počasie bolo nádherné a mali sme tak možnosť pozerať aj na vrchol Kilimandžára.

Kemp Machay (2835) → Kemp Shira Cave (3750): (5km, 6h) Druhý deň sme hneď po raňajkách vyrazili na ďalšiu časť cesty. Krajina sa tu zmenila z pralesa na vresoviská a otvorila nádherné výhľady do šíreho okolia.

Ako stúpame stále vyššie pásmom vresovísk, objavujú sa prvé mraky a tiež podivné rastliny „stromovej Starck“ – senecie. Takto obrovské senecie sa nikde inde na svete nevyskytujú.

Druhý deň je terén o poznanie náročnejší a tiež strmšie, avšak samotná cesta je kratšia.

Do kempu Shira Cave sme sa dostali krátko po poludní, a tak zostala kopa času na prehliadku okolia i odpočinok. Spoločnosť nám tu robil krkavec bielokrký.

Z kempu boli opäť fantastické výhľady – najmä večer potom, čo sa mraky rozplynuli. Na jednej strane sa týčil vrchol Kilimandžára na druhej strane mraky preplávali medzi ostrými horskými hrebeňmi.

Kemp Shira Cave (3750) → Lava Tower (4600): (7km, 4h) Nad ránom sa ukázala, cez 60 kilometrov vzdialená, hora Meru (4562). Potom sme opäť zbalili veci a po raňajkách vyrazili vpred za dobrodružstvom.

Krajina sa postupne menila z vresoviská na polopúšť a priamo pred nami stála zasnežená strecha Afriky (takmer na dosah ruky, ale zdanie klame).

Kamenistý terén bol opäť o niečo náročnejšie a nadmorská výška sa pomaly začala prejavovať.

Vrcholkom tretieho dňa bola lávová veža s výškou 4600. Tam sme si dali obed, krátky oddych a začali zostupovať dole smerom ku kempu Baranca.

Miestne vegetácie mnohokrát pôsobí, akoby vôbec nepatrila na našu planétu. Najmä obrie Starck (senecie). Najmä v okolí kempe Baranca ich bola kopa.

Keď sa blížime ku kempu, ukazuje sa nám veľká stena zvaná Baranca, ktorá je považovaná za najnebezpečnejší časť cesty.

Okolie kempe Baranca má zo všetkých kempov na ceste Machay najdramatickejšie krajinu, na druhú stranu odtiaľto nie je vidieť vrchol Kilimandžára.

Kemp Baranca (3900) → Kemp Karanga (3995): (6km, 4h) Po skorých raňajkách je čas dobyť stenu Baranca a potom pokračovať do kempu Karanga. Spoločnosť nám opäť robia miestni krkavce.

Menej skúseným trekařům sa táto časť cesty môže zdať náročnejšie, avšak nejde zďaleka o nič extrémneho a väčšina ľudí tu nemá moc problémov. Avšak, je tu niekoľko miest, kde je potrebné sa pridržiavať aj rukami. Ide asi o najprudší časť celej cesty Machame.

Krajina je tu rôznorodá s množstvom výhľadov po okolitých horách či dole do zeleného údolia. Sú tu menšie potôčiky s vodopádmi aj obrie kamene o veľkosti domov.

Keď počasie dovolí, otvoria sa krásne výhľady dolu do údolia, ktorým vedie jedna z náročnejších ciest na Kilimandžáro – cesta Umbwe.

Aj hore sú krásne výhľady – teda tých, čo nie sú zahalené v mrakoch … :-) Cesta potom vedie ďalej stredne náročným terénom okolo skál a obrích kameňov.

Posledná časť trasy štvrtého dňa vedie dole do údolia a potom zase hore až do kempu Karanga. Osobne mi táto časť prišla náročnejšia, než samotná stena Baranca, ale to mohlo byť dané únavou a počasím, ktoré sa zmenilo v mrholenie.

Aj cez veľkú únavu a ľahkú bolesť hlavy sme sa rozhodli zobudiť pred polnocou a osláviť blížiace sa nový rok 2021. Pod nami svietilo mesto Moshi a v diaľke čnela hora Meru. Novoročné ohňostroje z tejto vzdialenosti bohužiaľ neboli moc zreteľné.

Kemp Karanga (3995) → Kemp Barafa (4673): (4km, 4h) Piaty deň nás čakal len krátky 4-kilometrový úsek. Tento deň nám však počasie vôbec neprialo a v polovici cesty nás zastihol výdatný dážď. Než sme stihli nasadiť pláštenky, všetko oblečenie sme mali premočený. Našťastie sa pár hodín po príchode do kempu Barafa urobilo opäť krásne a ukázala sa nám aj nádherná hora Mawenzi (5149).

Je možné spojiť štvrtý a piaty deň a ušetriť tým jeden deň výletu. Výhodou je, že celý trek bude o niečo lacnejšie, nevýhodou potom kratšie aklimatizácia a odpočinok, čím sa znižuje úspešnosť zdolanie vrcholu. My nakoniec boli radi, že sme zvolili sedemdňový variantu a mali sme tak čas naviac aj k vysušeniu mokrého oblečenia. Z kempu bol vidieť aj vrcholový ľadovec a zdalo sa, že je tak blízko, že by sa tam dalo vyšplhať za hodinku. V skutočnosti ide o prevýšenie viac ako 1200m a čakalo nás asi sedemhodinovej stúpania. Krátko po západe slnka sme šli spať, lebo budíček pre výstup bol naplánovaný na 23:30.

Kemp Barafa (4600) → Uhuru (5895): (5km, 7h) Krátko pred polnocou vstávame a posilnení sušienkami a čajom vyrážame na vrchol. Nočné pochod bol nekonečne dlhý a rozhodne nie jednoduchý. Čím sme boli vyššie, tým častejšie sme boli nútení robiť prestávky. Navrchu pribúdalo snehu a pohyb v ňom bol náročnejší a náročnejší. Okolo 6. hodiny rannej sme sa veľmi vyčerpaní dostali ku Stella pointu (5756), kde sa zbiehajú ďalší výstupovej cesty (napr. Cesta Marangu) a po krátkej pauze sme pokračovali – k vrcholu to bol už „len kúsok“. Po chvíli náročného a pomalého stúpanie sme tesne pod vrcholom pozorovali nádherný východ slnka.

Už len pár metrov a konečne nás víta vrcholová cedule a my stojíme na najvyššom bode Afriky – Uhuru (5895).

Na severnej strane vidíme kráter sopky Kira, ktorý sa volá Reusch. Ten je však nižšie, než samotný vrchol – Uhuru.

V diaľke za ľadovcom sa týči hora Meru. Zvyšky ľadovce veľmi rýchlo topia a je možné, že tu za pár rokov úplne zmizne.

Uhuru (5895) → Kemp Mweka (3100): (11km, 8h) Vrchol bol síce pokorený, čaká náš však ešte veľmi náročný a dlhý zostup.

Po ceste sme sa stavili v kempe Barafa, kde sme sa zbalili, najedli a vyrazili ďalej do kempu Mweka. Zostup je ťažký a dáva kolenám dosť zabrať. Celkovo prechádzame všetky pásma od ľadovca, cez kamenitú púšť, vresoviská až k hranici pralesa, kde kemp leží. Cestou míňame osamotený vozík, ktorý je používaný k prevozu zranených ľudí.

Po náročnej sedemdňovej túre sme nechceli odpočinok tráviť v rušnom meste Moshi, zvolili sme preto malú dedinku Shimbwe, kde sme sa ubytovali v penzióne Shimbwe Meadows Guest House, odkiaľ boli parádny výhľady na strechu Afriky.

Jednou z atrakcií, ktorú možno v okolí Kilimandžára odporučiť je vodopád Materuni, ležiace na samom okraji národného parku Kilimandžáro.