Výlet na Gibraltár

Na Gibraltár som sa vypravil v rámci svojej cesty vlakom na juh Španielska. Jednoducho som si kúpil 10-dňové lístok Interrail a 5 dní som použil na cestu do Španielska a druhých 5 dní na cestu do Škótska. Ak teraz namietate, že na Gibraltár vlak nejazdia, tak máte úplnú pravdu, vlaky z Madridu končí v Algeciras, vlak jazdí 2× denne a má jednu zvláštnosť, z Madridu do Bobadilly je totiž rozchod európsky a ďalej do Algeciras rozchod široký používaný v Španielsku a Portugalsku . Jazdia tu však špeciálne súpravy, kde sa rozchod menia za jazdy, prechádza sa veľmi pomaly takou zvláštne halou, kde sa kolesá na podvozkoch odistí, vodiace koľajnice je posunú bližšie, či ďalej podľa nasledujúceho rozchodu a po zaistení vlak potom pokračuje ďalej. Z Algeciras však potom bude potrebné dôjsť ešte autobusom južnejšie do mesta La Línea de la Concepción. Autobus jazdí ako linka č. 120, intervaly sú pol hodiny až hodinu a lístok stála v roku 2012 2,15 €. Autobus nie je plný, batohy sa dávajú dole na miesta pre batožinu, a počas cesty hrá hudba. Za 45 minút sa ocitáme vlastne na protiľahlej strane, autobus obišiel vlastne akúsi podkovu a tak môžeme na protiľahlej strane sledovať prístavné mesto, odkiaľ sme videli. Po vystúpení z autobusu nás smerovky neomylne smerujú k hraničnému prechodu, ale vlastne symbol Gibraltáru skala Rock of Gibraltar je vidieť zďaleka, takže moc na blúdenia to nie je. Keďže Veľká Británia nie je v Schengenskom priestore, je nutné mať so sebou doklad totožnosti, úradníci je zvyčajne len ležérne prezrú či súhlasí fotka, avšak naivné skupinku turistov za mnou, ktorí si myslia, že doklady nepotrebujú striktne odmietajú. No a som po kontrole. Avšak musím zastaviť, svieti červená a závory padajú dole. Ak si myslíte, že si trochu protiřečím, pred chvíľou som písal o tom, že na Gibraltár vlaky nejazdia, tak vôbec nie. Tieto závory totiž nekryjú železničnú trať ale letiskové ranvej. Proste letiskové dráha musela přetít jedinú prístupovú cestu na Gibraltár a tak to inak vyriešiť nedá. Lietadlo pristáva, závory sa dvíhajú a masa ľudí a áut sa dáva do pohybu miestami, kadiaľ pred chvíľou několikasetki­lometrovou rýchlosťou kĺzali pneumatiky podvozku pristávajúceho Airbusu. Ocitáme sa v mestečku Gibraltár. Miestu, ktoré je pod správou Veľkej Británie od roku 1713. Bolo tu už niekoľko referend a obyvatelia sa vždy rozhodli o zotrvanie pod anglickou kráľovnou, ktorá je oficiálnou hlavou územia. Veľká Británia má kvôli tejto 6,3 km štvorcových veľké enkláve so Španielskom spory a na miestne letisko sa tak lietadlom napríklad z Madridu alebo i iných miest zo Španielska jednoducho nedostanete. Veľkú Britániu tú pripomína rad vecí – červené telefónne búdky, poštové schránky, v obchodoch platíte anglickými librami, berú tu však samozrejme aj eura, ale navyše pri troche šťastia vám môžu vrátiť taký malý suvenír v podobe gibraltárskej libry. Iba pravostrannú premávku ma uisťuje že nie som priamo na „Ostrovoch“. Hneď na hraničnom priechode som taky uzurpoval zadarmo mapu, no vzhľadom k veľkosti územia, by sa dalo zaobísť aj bez nej. Môj cieľ je jasný hneď na začiatku. Hore na gibraltárskou skalu, národný park, kde je tiež jediné miesto v Európe, kde žijú vo voľnej prírode opice – makaky. Možnosti mám tri. Obetovať 12 a pol libry za výjazd lanovkou, alebo obetovať ešte vyššiu sumu za dopravu taxíkom alebo obetovať niekoľko stoviek vlastných kalórií a vyšliapať to po svojich. Teploty síce atakujú tridsiatku ale ja mám jasno. Najprv prechádzam okolo kasemat a domu guvernéra, kde prebieha za čudných zvukov výmena čestné stráže (pôvodne som myslel, že sa miestni obyvatelia dostali do potýčky), ďalej potom uličkou s početnými obchodíkmi so suvenírmi a reštauráciami až k veľkému parkovisku a dolnej stanice lanovky. Tak a odtiaľ okolo záhrad a rezidencií pomaly do kopca, aby som dosiahol kóty 426 mn m čo v našom meradle veľa nie je, ale tu stúpam vlastne od hladiny morskej. Asi po jednom kilometri naberanie výšky stojím pred mýtnicou, kde sa vyberá vstup do prírodnej rezervácie. Dobre som vybral, kto prišiel autom platí 10 GPB, kto prišiel ako ja pešo len 50 pencí. Mením smer o 180 ° a pokračujem v stúpaní s prestávkami na obstaranie fotografií. Výhľady sú úchvatné. Ešte jedna zmena smeru a stojím pri reštaurácii St.Michaels Cave. Tá ma toľko nezaujíma ako skôr to, že tu narážam na prvé exempláre voľne žijúceho zvieraťa, ktorý je symbolom tohto územia a kvôli ktorému sa sem v hojnej miere jazdí a to na makaka berberského. Jediné miesto v Európe, kde ho možno vidieť vo voľnej prírode, a legenda rozpráva, že kým tu makaky budú žiť, bude Gibraltár britský. Sledujem pána, ktorý vyťahuje sa sáčku sušienku a podáva opicu ako maškrtu. Tá ochutná a všetko ostatné už je v jej réžii. Chmátne po sáčku a odbehne s celým obsahom na miesto, kde si ho môže v pokoji zjesť. Celému výjavu som sa musel smiať, to som ešte nevedel, že ďalšiu obeť budem ja. Na ďalšej križovatke sa dávam vpravo a prichádzam k pevnosti. Do nej je vstup so sprievodcom za 4 GPB. Pokračujem ďalej po hrebeni. Cestou ma míňa rad taxíkov ktoré privážajú zážitkuchtivé turistov. A som tu, miesto s malým parkoviskom a priestorom pre tunajšie miláčikov. Opica tu majú k dispozícii vodu a hŕbu zeleniny a akési All Inclusive po celý deň v podobe čerstvej zeleniny a ovocia. Aj napriek tomu však je pre nich lákavejšia skúšať pochúťky od turistov. Vodiči taxi sú na to pripravení a majú vždy k dispozícii nejaký ten oriešok, za ktorý im primát ochotne vyskočí napríklad na rameno alebo na auto aje potom vďačným objektom obrázkuchtivých turistov. Siaham do batohu a ulamujú kus pita chleba a podávam opičke. V tú ranu ju mám na kolene a za chvíľu aj za krkom, čoho pohotovo využívam a žiadam jednu turistku, či by ma natočila. Vďaka tomu mám na filmovom páse jedinej zábery s „opicou“. Kúsok chleba dávam ešte druhé opičke, ktorá však berie veci do svojich rúk a aj napriek to že batoh nebol otvorený, neomylne medzi špinavým spodným prádlom nahmátne sáčok, a ja len smutne pozerám, ako mi dnešný večera mizne na náprotivnej skalku aby sa bruško malého ľudoopa rýchlo zaplnilo. Prechádzam ešte okolo hornej stanice lanovky a pomaly schádzam dole. Ešte sa chcem pozrieť na Europa Point, čo je najjužnejší výbežok Gibraltáru. Pozor, nie je ale najjužnejšie na Pyrenejskom polostrove. Nachádza sa tu mešita Ibrahim-Mosque, ktorej výstavbu financoval saudský kráľ, podzemné historický rezervoár na vodu, maják, ale hlavne nádherné výhľady na Stredozemné more a protiľahlú africké brehy. Po nevyhnutné fotodokumentáciu sa vraciam po Europa Road rezidenčné štvrtí späť na hraničný prechod. Cestou si ešte kupujem na pošte známku (pozor pošta berie len libry). A potom už len späť cez letiskovú plochu, prejsť kontrolou a do pol hodinky sedím v autobuse späť do Algeciras

Cesta vedúca na skalu nemá práve veľa miesta.

A dole je to celkom zostup. Aj keď tu existujú možnosti v podobe schodov a chodníkov ako zostúpiť aj po tejto strane hory

Maják na najjužnejšom cípe Gibrataru

Očividne sa mu tu darí, denne sem prichádza stovky turistov a opičky tak majú okrem oficiálneho jedálnička na spestrenie ešte jeden, oveľa lákavejšie.

Keby autá nejazdila vpravo a neboli tu hojne zastúpené palmy, tak by si človek nebol istý, či nie je potrebné v Anglicku