Článok Pustý Sajlugen

Pre národný park Saylugen neexistujú žiadne dostupné mapy a rovnako ani zápisky od iných cestovateľov na základe ktorých by sa dalo v území orientovať. Jediné dostupné informácie sú z oficiálnej stránky národného parku ktorej nevýhoda je v tom, že je po Rusky. Na týchto stránkach sa dozviete, že je potrebné zaplatiť vstupné do národného parku a súčasne musíte mať aj permit na vstup do pohraničnej zóny Ruskej federácie. Ten je potrebné začať vybavovať dva mesiace vopred a je potrebné napísať do neho do akých častí pohoria sa chystáte (Saylugensky nacionalny park) nevýhodou formulára je to, že je celý napísaný v azbuke a samozrejme vypisovanie v latinke je neprijateľné. Následne je potrebné si ho vyzdvihnúť v hlavnom meste republiky v tomto prípade to je Gorno-Altaysk. Po vybavení formulárov je čas pustiť sa do spoznávania tohto úžasného kúta planéty.

Chuysky trakt je jediná možnosť ako sa dostať do Kosh-Agash čo je východzie miesto pre potulky po Saylugene a pritom je označovaný za jednu z najkrajších ciest v Rusku. Začína sa v Gorno-Altaysku a na celú cestu je vhodné vyčleniť si celý deň (7 hodín) a síce aj keď sa píše že po trase chodia autobusy tak v roku 2017 sme ani jeden neobjavili a namiesto toho je vhodné využiť maršutky, ktorých cena sa pohybuje okolo 7500 rubľov (8-miestne auto).

Pohľad z najvyššieho priesmyku ktorým prechádza cesta.

Pohľad z hôr na začínajúcu Chuyskú step s najvyššieho miesta cesty.

Počas cesty sa v pozadí ukazujú prvé vrcholky hôr a v popredí chuyská step.

Trek začína od vstupného centra do Národného parku, ktoré sa nachádza približne 15 kilometrov od Kosh-Agash. Pred vstupom do údolia je potrebné prejsť cez pohraničnú kontrolu, ktorá skontroluje permity pred vstupom do pohoria. Výhoda prvého dňa treku je v tom že sa celý čas putuje popri rieke a netreba so sebou nosiť zbytočné zásoby vody.

Centrum národného parku.

Cesta prechádza údolím rieky a postupne sa približuje a vzďaľuje od jej koryta.

Cesta prechádza okolo viacerých obydlí miestnych pastierov či už Telengi alebo Altajcov, ktorí v údolí chovajú najmä kravy prípadne kone.

Postupne s narastajúcou nadmorskou výškou pribúda aj vegetácia.

Miestami sa vyskytujú aj podmáčanejšie úseky kde sa vyskytuje hustejšia tráva avšak stromy je hľadať zbytočné.

Na konci prvého dňa sa nachádza pekné miesto na stanovanie, kde sa nachádza prístrešok aj informačná tabuľa a smerovník (jediný počas celého treku).

2.deň sa stúpa do najvyššej časti celého treku to znamená stúpanie do sedla asi o 100 – 200 výškových metrov. Počas celého dňa putujeme v silnom vetre a nakoniec sme nútený k stavaniu stanov v údolí na mieste, ktoré sa nám ani zďaleka nezdá ako ideálne ale je jediné.

V pozadí sa nachádza Mongolsko – Ruská hranica v ktorej blízkosti by sa mali pohybovať snežné leopardy, yaky a ovce argali.

Začiatok stúpania do sedla

Najvyššie položené miesto treku so stádom koní.

Vrcholová plošina v pozadí s Mongolskou a Čínskou hranicou, postupne začíname klesať do údolia.

Výhľad z kempoviska do údolia.

Tretí deň sa vraciame do civilizácie a dostávame sa ku jednej z najnáročnejších úloh aká nás čakala, pretože „Kosh-Agash – Džazator highway“ nie je ani zďaleka taká cesta akú sme očakávali a najmä tu nie je signál, takže sa uchyľujeme ku stopovaniu. Nevýhodou stopovania na tejto ceste je v tom, že stadeto cestujú iba miestny, ktorý prejdu okolo tak raz za hodinu a síce vždy zastanú ale nikdy nemajú voľné miesto v aute, keďže bežne ich tam cestuje 6 – 8 ľudí v 5-miestnom aute. Cesta do civilizácie nám nakoniec trvá viac ako 5 hodín, keďže sa musíme deliť. Samotný trek v posledný deň je už viac menej oddychový a už sa iba schádza dole údolím a brodí jedna väčšia rieka.

Záverečné klesanie v údolí doplnené o nádherné výhľady do okolia

V popredí vidieť jeden z mála kúskov lesa počas treku s tým že na záver údolia nás vyprevádzajú všade prítomné a zvedavé sysle/svište miestny ich volajú suslíky.

Hlavná cesta, ktorú miestny označujú ako Highway.