Pod ľadovec Baatar Khairkhan

Začiatkom júna sa va vyšších partiách ešte drží sneh. Ľadovec je biely vrchol úplne vpravo. Členitý terén umožňuje výstup z tejto strany v priebehu jedného dňa, ak vychádzate z konca údolia Gants módnych gol.

Najďalej sa dá autom dostať na sútok prítokov rieky Gants módne. Celé údolie je proti prúdu prejazdné terénnym autom až sem, ďalej už sa musí pešo.

Zhruba polovica cesty vedie po dne údolia východo-juho-východným smerom, takže cesta ubieha celkom rýchlo. Treba nastúpať niečo cez 500 výškových metrov (zhruba od 2450 do 3000 m nm).

Snehu a ľadu je začiatkom júna v zovretých údoliach ešte dosť. Tavná voda si miestami hlodá úzke hlboké prielomy.

Neskôr sa údolie pomaly uzatvára a prechádza v pomerne úzku rokline. Tou je ešte potrebné prejsť (a ak je pokročilé jar alebo leto, tiež dávať pozor na hady) a až potom začať stúpať. Vyliezť nad rokline hneď na jej začiatku a skúsiť stúpať na hrebeň odtiaľ by určite išlo tiež, ale bolo by to náročnejšie a pravdepodobne príkrejšie.

Po prechode roklinou sa údolie zase mierne otvára a tu je už možné začať stúpať na hrebeň.

Potom už sa musí kolmo na vrstevnice, prekonať ich takto treba ďalších zhruba 500 výškových metrov.

Takto z jari sú ešte svahy porastené celkom bohatú (na miestne pomery) alpskou flórou.

Po náročnom stúpaní sa už otvárajú krásne výhľady. Údolie približne uprostred fotky je to, ktorým sme sa hore vydriapali.

Stúpanie vo vyššej časti svahu je o niečo náročnejšie, pretože sa ide v podstate v sutiny. Tá je trochu stabilizovaná hlinou a jemnejšími kamene, ale aj tak sa nedá nepozerať pod nohy. Striedanie teplôt počas roka ľahko kolíše medzi hodnotami od +30 do –50 ° C a tak sa svahy neustále pomaly vlečie nadol. Cesty ani cestičky tu žiadne nie sú takže pohyb miestami pripomína stúpanie na nejaký aktívny vulkán.

Vrcholové partie hrebeni sú tvorené prevažne granitu, čiže žulou. Tá sa tu väčšinou rozpadá na kamenné moria, ale v tomto prípade je tu malé skalné mesto, poskytujúce malá závetrie. Prípadne by sa tu dalo aj kempovať, keby mala túra trvať dlhšie.

Pohľad k juhu vyzerá skôr ako z iného sveta, ako niekde uprostred Islandu. Krajina je tu viac polopúštny než stepného charakteru.

Z kóty 3692 to už k ľadovcu zdá sa nie je príliš ďaleko, ale nepodceňujme čistý horský vzduch – k okraju ľadového poľa je to ešte bezmála 7 km vzdušnou čiarou. Nám sa z časových dôvodov bohužiaľ nepodarilo k ľadovcu dostať, ale ak sa cesta naplánuje na dva dni, je to celkom reálne. Hrebeň je ale dosť exponovaný a bez závetrí, preto je lepšie hľadať miesto na stan starostlivo.

Návratovú trasu sme volili obdobne ako výstupovú, s miernymi odbočkami a zostupy. Do východzieho bodu tejto jednodňové túry to dalo bezmála 30 km s celkovým prevýšením cca 1200 m nahor i nadol. K ľadovci je teoretická možnosť výstupu aj od severu, od Somoni Zereg, ale jednak sú svahy z tejto strany ďaleko strmší a jednak průstupnost údoliami je ešte ďaleko horšie.