Cestopis Torres del Paine 2017

Ešte pred cestou samotnou – niekedy v novembri – sme sa dozvedeli, že v národnom parku Torres del Paine sa úplne zmenila pravidlá. Kvôli vysokej návštevnosti bolo nutné zaviesť opatrenia, ktoré spočíva v tom, že každý záujemca o vstup do parku sa teraz musí nanovo vopred zaregistrovať a zarezervovať miesta v jednotlivých kempoch. Letenky sme mali už kúpenej, všetko nachystané, ale z kempov nám prichádzali len zamietavé odpovede kvôli naplnenia kapacity, alebo neprichádzali žiadne. Nechceli sme to vzdať tak ľahko. Potom, čo sme pristáli v čilskom Punta Arenas, sme zistili, že nám niekde zostala batožinu. Na letisku sme teda nedobrovoľne strávili pekných pár hodín navyše a tak tak sme chytili posledný autobus na sever – do mestečka Puerto Natales, čo bol náš východiskový bod do národného parku. Autobus nás vyplul uprostred mesta niekedy po polnoci. Boli sme rozospatí, ľahko dezorientovaní a jediné, po čom sme túžili, bol kemp a spánok. Vzhľadom k neskorej noci sme boli radi, že nám sympatická domorodkyňu poradila, kde sa môžeme ubytovať. Chvíľu sme blúdili po meste, tu a tam nás odchytil niekto z miestnych, aby sme išli prespať práve k nemu. Nakoniec sme našli, čo sme hľadali – teda uchádzajúci kemp za rozumný peniaz, kde ešte mali miesto a kde nás v noci vpustili dovnútra. Zrejme vinou razantné zmeny časového pásma sme si nechali ujsť autobus za nekresťanské peniaze k Torres del Paine. Bolo to k hnevu. Cestovné lístky nám prepadli. Ten deň už navyše ďalší autobus nejazdil a vidina ďalšieho dňa a noci v meste nám na nálade nepridala. Na stanici stáli staré oprýskané taxíky, a tak nám to nedalo. Medzi sebou sme sa dohovorili, že za sto tisíc čílskych peňazí pôjdeme, drahšie nie. Nakoniec sme si s taxikárom plesli a za 80 tisíc (asi 1 500 Sk na osobu) sme si viezli zadky na 200 kilometrov dlhej Streč do národného parku. Žiadne pohodlie to ale nebolo, do malého kufra, kde bola navyše plynová bomba, sa nám zmestili len dve krosná.

Kto by si myslel, že tým sme mali vyhrané, toho sklamem. Najväčší boj nás ešte len čakal. Pri vstupe do rezervácie bolo potrebné jednak zaplatiť vstupné a potom sa tiež preukázať oným zaplateným či zarezervovaným miestom v kempoch. To sme samozrejme nemali. Snažili sme sa to Rangerom všemožne vysvetliť. Bolo mi do plaču, ale strážcovia boli neoblomní a bez potrebných dokladov nás nechceli do parku vpustiť na dobu dlhšiu ako jeden deň. Tak to teda nie! Neleteli sme cez pol sveta, aby sme teraz urobili čelom vzad! Zaplatili sme vstupné s tým, že sa ešte dnes vrátime. Došli sme na ďalší check-point s nocovištěm. Ani neviem, čo sme čakali, ale rovno nám povedali, že miesto nemajú a že pre nás nemôžu nič urobiť. Museli sme však vyzerať naozaj zúfalo a nešťastne, pretože nakoniec nejaká slečna vykresal iskričku nádeje v podobe rezervácie do kempu Grey, ktorú niekto stornoval. Bola do táborisko na druhej strane treku, pešo by sme to išli tak päť dní. Lenže ona rezervácia bola za dva dni. Znamenalo to teda stráviť jednu noc v kempe pred bránami parku, ráno sadnúť na autobus, potom sa priblížiť katamaránom a nakoniec dôjsť pešo. Vyhodnotili sme to ako reálnu variantu. Súhlasili sme, vzali si potvrdenie o rezervácii a od srdca slečne ďakovali. Kemp Grey bol pre nás východiskovým bodom W treku.

Prvú noc sme teda rozbili stany v táborisku, ktoré ako jediné ležalo mimo národný park a odkiaľ išiel ráno autobus. Výhľad na skalné masívy bol viac než dostatočnú náplasťou na dnešný deň plný neúspechu. Rozprávali sme si, stavali stany a začínali sa tešiť. Varili sme večeru, popíjali a prvýkrát som si všimla, že na južnej pologuli je nebo, ktoré z Česka nepoznám. Cudzie súhvezdí poblikávalo nad vežami Torres del Paine a ja som si uvedomila, že som naozaj ďaleko od domova.

Našou úlohou bolo vstať včas a chytiť autobus, ktorý nás odviezol na katamarán. Po zmätkoch a oneskorenom odchode sme loď stihli. Aj keď plavba nebola pôvodne v našich plánoch zahrnutá, nakoniec to bol skvelý zážitok. Slnko svietilo, vietor nám strapatil vlasy a my sme sa kochali neopakovateľnými výhľadmi na skalné masívy.

Po príchode na pevninu sme naobedovali, od milej slečny recepčná získali prísľub na ďalšiu nocľah a vydali sa konečne do divočiny. Pred nami sa otvorila scenérie s jazerom Grey po ľavej a štíty hôr po pravej strane.

Výhľad z cesty k ľadovcu Grey

Druhý deň po raňajkách sme opäť vyrazili k ľadovcu. Bolo síce pochmúrne, ale nepršalo a ľadové kryhy menili farby od oceľovo šedej po tyrkysovú. Strávili sme tam nečakane viac ako hodinu.

Cesta späť k miestu, kde nás vysadil katamarán, už mi nepripadala taká náročná. Možno aj vďaka tomu, že toľko nepiekli slnka. Pri jazere Pehoé sme opäť naobedovali a vydali sa na druhú stranu – ďalšiu etapu W treku. Sprevádzali nás hory, mliečno tyrkysové jazero a patagónskej scenériu dokresľovali bielej pahýle ohorených stromov. Pred nami sa tu a tam z hmly vynorili velikáni Cuernos del Paine. Aj bez predchádzajúcej rezervácie nás nechali v kempe Italiano, čo je síce biedny kemp bez služieb, ale je zadarmo a my beztak nič nepotrebujeme. V noci sa rozpršalo … Pršať bohužiaľ neprestalo ani ráno. Obliekame sa do Goretexová výbavy. Honza sa rozhodol, že s nami nepôjde vôbec, Kamila vzdala boj o pár chvíľ neskôr. S Luďkom sme sa vyškriabali až k prvému Mirador – miestu, odkiaľ možno najlepšie pozorovať hory – no ten nám neponúkol nič než hmlu a zase len hmlu. Rozhodli sme sa teda nepokračovať a zahájili zostup späť do kempu. Ďalšie ráno stále pršalo, prevalila som sa teda na druhý bok a spala ďalej. Keď som sa prebudila druhýkrát, nepršalo. Vykukla som zo stanu a nepoznala okolie – ach tie výhľady! Kým som varila raňajky, prišiel za nami správcu kempe a taktne naznačil, že by sme už mali odísť. Umyli sme teda vodou z rieky od hliny špinavé stany, zbalili krosná a len sa desiatou sa vydali nahor na vyhliadku Britanica. Počasie sa lepšil každou hodinou a tam, kde predchádzajúci deň bola len hmla, sa zrazu týčili mohutné vrcholky hôr. Užívali sme si aj to, že nemusíme ponáhľať. Obedovali sme síce kus chleba, zato s pohľadom na Cerro Paine Grande.

Výhľady na W-treku sú naozaj úchvatné

Na mirradoru Britanica nás obklopili hory z troch svetových strán – skalnaté masívy takých tvarov, až prechádzal zrak. Späť do kempu sme sa vrátili takmer za tmy, ale ďalšie noc sme zostať nemohli, museli sme pokračovať do kempu Francais. Tu sme už museli platiť, ale bol to malebný kemp, kde sa stany stavali na malá drevená pódia medzi stromami.

Ďalšie ráno bolo lenivé a my sme vyrazili dosť neskoro na to, koľko kilometrov bolo pred nami. Čakala nás dlhá prechádzka okolo jazera Nordenskjöld. Cesta nebola nijako náročná, mohli sme sa kochať a dokonca sme sa zastavili na kamienkovej pláži, akože sa vykúpeme. Je leto, slnko svieti, tak čoby nie. Nakoniec sme sa zmohli len na namočenie nôh – sotva po kolená. Holt ľadovcové jazero je ľadovcovej aj na konci patagonského leta. Do kempu sme sa dostali o pol siedmej. Nad ránom nás vzbudil rev veľkých vtákov. A že naše ornitologickej vedomosti nie sú veľké, dostali prezývku podľa vzhľadu – husobažanti. Naša stratégia bola jasná – dôjsť do najvyššie položeného kempu Torres, odkiaľ potom môžeme čoskoro nadránom vyraziť k vežiam Torres del Paine a stihnúť svitania. Nejaký dobrodinec nám poradil, že čím neskôr dorazíme, tým je väčšia pravdepodobnosť, že si nás tam nechajú. Ráno sme teda neponáhľali – vyprali sme oblečenie, osprchovali sme sa, nakúpili, jedli a pili. Naobedovali sme obľúbené cestoviny s tuniakom, zbalili fidlátka a vydali sa do hôr. Cesta bola strmá, jedinou prestávku sme si dopriali v kempe Chileno. Vonku bolo chladno, tak sme zaliezli do miestnosti, ktorá slúžila ako recepcia a reštaurácia v jednom. Museli sme sa vyzuť a Luděk si vzal cudzie žabky v domnení, že ide o erárnej prezuvky. Vypili sme nápoje a krátko pred šiestou hodinou sa vydali do kempu Torres. S Kamilou sme cestou ladili stratégiu, aby nás v kempe nechali prenocovať. Nu čo – ako blondína urobila na správcu cukrbliky a už sme stavali stany. Chlapci to boli ale dobrí a milí, tak sme sa rozdelili o trochu slivovice – báječné medzinárodné platidlo!

Vstávanie o piatej ráno nepatrí medzi moje koníčky, ale toto stálo za to. Poriadne sme sa obliekli, vzali čelovky, do vrecka pribalili čokoládu … Keď sme zhruba v šesť ráno dorazili k zubom Torres del Paine, obloha za nami sa farbila do ružova. Skaly boli ešte ponorené do tmy a miesto dýchalo mystickú atmosférou. Počas niekoľkých málo okamihov sa hory začali farbiť – najskôr doružova, potom do červena a nakoniec zasvietili zlatú. Navrchu sme sa naraňajkovali proteínové tyčinky a navliekli na seba všetko, čo sme so sebou mali. Zima bola krutá, fúkal vietor, a preto nás celkom udivil chlapec v šortkách. Keď sme sa dostatočne vynadívali a zavzdychala nad tou krásou, vyrazili sme späť do kempu – na poriadne raňajky a horúci čaj. A tiež zbaliť stan, aby sme o 14. hodine stihli autobus späť Laguna Amarga, odkiaľ vo 14:30 vyrážal autobus do Puerto Natales. Cesta dolu bola taký zostup, že sme dorazili o hodinu skôr.