Cez Hohe Tauern s deťmi

Dva dni počítajte, ak ste počas nich schopní ujsť 35 kilometrov a približne 2,5 tisíc metrov prevýšenia. Spali sme na Glocknerhausu a Lucknerhütte, teda prechod to bol na ľahko, po chatách. U Glocknerhausu sme parkovali auto. Dôjdete tam slávnu vyhliadkovou cestou Grossglockner Hochalpenstrasse. Trasa prechodu: Glocknerhause – Salmhütte – Pfortscharte – Lucknerhütte – Lucknerhause – Glorerhütte – Wanderweg714 – Glocknerhause. So starším Matejom (14) som počas túry dohovorila, že ho za rok vezmem na Grossglockner lezeckú cestou Stüdlgratem (mami, kedy už s vami konečne budem môcť na ľadovec). Na tejto túre žiadne lezecké Čajka rozhodne potrebovať nebudete, hoci keby sme mali aspoň repka, hodila by sa nám ako vodítko pre psa, pretože sme ho stratili. Nie, že by teda pes chodil na vodítku, ale predsa len.

Z Glocknerhausu sme ráno vyrážali kúsok pred ôsmou a boli sme na ceste sami. Cesta sa od chaty stáča najprv dole k jazeru. Pes si to štrádoval a prítomné ovce a kozy sa mali na pozore, hoci border kólia poslušnosť nevyžadovala. Oproti tomu svište len hnevali a robili samý naschvál.

Pohľad na Grossglockner od jazera Sandersee.

Od jazera cesta nabrala rýchly sklon nahor a za hodinu už sme zo sedla Obere Stockerscharte (2500 m) pozerali aj na druhú stranu údolia. Mladší Šimon (11) si odmietal vziať miesto nohavíc kraťasy (tak nech sa upečie).

Jazero pod nami. Vystúpaní prvého pol výškového kilometra.

Na Salmhütte (2620 m) dorážali lezci z Adlersruhe (Erzherzog-Johann-Hütte). Pes, akonáhle pochopil, že dávame pauzu, nelenil a zaspal.

Z chaty traverz a potom drápání sa sutinou do sedla Pfortscharte (2825 m). Ceduľa na Studlhütte. „Matej, až polezú Glockner, budeme spať na tyhle chate, ale počítaj s tým, že sa vstáva o štvrtej.“

Zo sedla zostup dole a už pred treťou sme na Lucknerhütte. No to bude dlhý večer.

V noci vyčíňala búrka, pes vyčíňal taky. Pri každom hromu vyskočil a vyletela aj deka, čo mu priniesla hodná servírka. No, to poteš, pozerám v pol druhej ráno na počasie, predpoveď sa trochu zmenila, možno to zajtra radšej vezmeme kratšie cestou, nech popoludní nezmoknete.

Ráno sme to teda „napálili“ rovno hore bez zostupu k Lucknerhause. Na ceste 713, ktorú som vybrala a ktorá traverzovali k Glorer Hütte, ale boli rebríky a Kletter, takže sme to vydupali cez to isté sedlo, ako včera. Škoda, trochu exponovanejších cesta by chlapcov bavila, ale so psom na rebríku nič moc. „Nabudúce mu vezmeme postroj a feraťák“, vtipkuje. Som rada, že sa roztrhala hmla, chvíľu to totiž vyzeralo, že začne pršať už ráno.

Na trase 702B nás začínajú předbídat pretekári. Grossglockner Ultra-Trail, zisťujeme podľa ceduľou. Beží z Kals am Grossglockner na Kaprun. No, pekné, celkom 57 kilometrov. Pes vyzerá, že preteká s nimi, ale naháňa lietadlo, čo oni samozrejme netuší. Cesta vedie okolo horského potoka (Leiterbach), spenená voda miestami zachádza pod sneh. Pes sa samozrejme vykúpal v tej najhoršej bahnitej vode na ceste, takže pretekárov fascinuje ešte viac. Musíme ho dostať do jazera, snuje plán, pretože je špinavý ešte zo včera.

Psa sme do jazera dostali. Len chcel potom stále dokola hádzať vetvu.

Dážď prišiel samozrejme až večer, ale verte tomu, júlové počasie je na horách nevyspytateľné a búrky obzvlášť. Cestou domov sme dopočúval prasino (detský román 2018 od Vojtecha Matocha), niečo na tú cestu zaobstarať musíte. Každopádne „Bukle“ som nám noc a pauzu v Bischofshofene, z riadenia siedmich hodín po túre už som vyrástla.