Cestopis - Tri dni v Istanbule s deťmi

Manévre s leteckou prepravou a všemožným čakaním stojí vždy minimálne pol dňa na ceste tam i späť, preto je k trom dňom stráveným v tureckej metropole treba pripočítať ešte deň príletu a deň odletu. Istambul je naozaj jediné mesto na svete, ktoré sa rozkladá na dvoch kontinentoch, Európe a Ázii a kde sa jedinečne mieša kultúrne vplyvy. Na fotografii je zachytená Bosporská úžina, ktorá svetadiely oddeľuje.

Bývame vo štvrti Sultanahmet, minarety, kam sa pozrieš. V sedem nás budí spev muezína, teda púšťajú ho z nahrávky. Hneď v deň príletu sme si všimli niekoľko slov, ktoré sme pravdepodobne prebrali do češtiny, slová ako tarifu, cifra alebo taky jogurt, niektoré sa zasa javí česky, ale majú úplne iný význam, napríklad „zabiť“ vymedzuje zábrany, kam je zákaz vstupu a objavuje sa aj na policajných autách. Blum sme si vymysleli sami, ale o tom za chvíľu. Starší syn ženie dopredu a otáča hlavou zo strany na stranu. Ktorá mešita je Ayasofya, čo ju dobyli Turci? Nevieme. Na námestí, kde sa ocitáme, sú mešity dve. Ayasofya by mala byť úplne najväčšie, lenže sú ohromné obe … a tá druhá je práve Blue Mosque, teda „Blume“, ako počuješ. Po chvíli pátrania identifikujeme pôvodný byzantský chrám a hľadáme vstup dovnútra, front nie je nijako dlhá. Plánom na popoludnie je Veľký bazár, vyrážame do neho po našom prvom tureckom obede, ku ktorému sme si dali kebab. Na trhovisku sa prekvapivo moc nezjednáva, nie teda tak, ako som čakala a ako sme zvyknutí z iných ázijských krajín, niekde majú vyložene ceduľky s cenami ako v kamenných obchodoch, že by vplyv turistického rozvoja? Tunajšie menou je turecká líra, pre prepočet na koruny násobíme štyrmi, korenie a čaj vonia všade okolo a my si dávame ďalšiu čajovú rundu do malej pohára s kovovými uškami.

Po tisíc rokov bývala najväčším kostolom kresťanstva, než ju v roku 1453 dobyl Mehmed II. a premenil ju na mešitu.

Maľovaná modrá kupoly nie je na prvý pohľad úplne zrejmá. Nasaďte si šatku, než vstúpite dnu, inak vás tam nepustí.

Trh s jedlom, oblečením, riadom, umeleckými predmetmi a lákadlami všetkého druhu. Mám rada len tak chodiť a nechať na seba pôsobiť atmosféru, synovia zas takí fanúšikovia nebudú. Tovar rovnakého druhu sa vždy zhromažďuje po sekciách, takže prechádzate postupne jenom bundami alebo šatky, potom zase porcelánovým riadom či tepanými vázami, krásne, ručne robené kusy vedľa gýčom západného oblečenia, vo svetle umelých lámp majú svoje čaro všetky. Vyvolávanie predavačov, vôňa čaju a bublanie vodných fajok.

Ponúk na plavbu loďou sme už dostali niekoľko, rozhodli sme sa odolať a dôjsť sami k prístavisku, v Ázii býva občas dobré vedieť, čo človek chce, ušetrí tým zvyčajne trochu peňazí a nejaké to rozčarovanie. Oni tým rybičkám ubližujú, vykrikuje mladší syn a zakrýva si oči, stojíme na moste a pozorujeme tunajšie rybárov. Neubližujú, ryba je normálne jedlo a nie je lepšia príležitosť, než si ju dať tady. Sme späť z plavby loďou, vydarila sa náramne a stála nás každého dvadsať lír, čo je cena asi dvoch kapucínov v centre, takže sa nám zdala naozaj dobrá. Späť domov z rybej reštaurácie sme išli električiek, ja sa potom stratila v spletitých uličkách kúsok od hotela, keď som išla napred. Večer zájdeme ešte na víno, prohibíciu tu neberú moc vážne.

Na hladine sú vidieť malé medúzka, na pobreží sledujete pevnosti a mesta. Preplávate pod niekoľkými mostami. Úžina je asi 30 km dlhá a spája Čierne a Marmarské more.

Istambulští obchodníci sa vedia oháňať. Je to vidieť aj v reštauráciách, kde vám prinesú na podnose ukážku z jedál a nechajú vás ochutnať. Sú úslužní a pritom veselí. Myslím, že úrovňou služieb by sa ledasjaké česká krčma mohla inšpirovať.

Sídlo sultánov Topkapi, kde býval aj hárem, je mestom v meste a obľúbenou atrakciou turistov, nevenovali sme mu zďaleka toľko času, ako by asi zaslúžilo. Ďaleko najviac nás ten deň uchvátil Valenský akvadukt a mestské opevnenie, oboje z rímskych čias.

K veži dôjdete cez Galatskú most, je z nej výhľad na celé mesto. Fronta k ochodze však vyzerala na dve hodiny, a tak sme sa uspokojili s výhľadom z kopčeka.

Akvadukt je z 2. storočia a nesie meno po cisárovi Valens, ktorý ho v 4. storočí prestaval. Vraj bol používaný ešte v 19. storočí, starali sa o neho teda vzorne. Nedá sa na neho bohužiaľ vyliezť, teda dalo by sa, lezcovo srdce poskočí. Oblúky sú, ako vidno, zachované a skrz akvadukt sa jazdí.

K hradebnímu opevnenie sme sa dostali v podstate náhodou, starší syn si ho všimol na mape a chcel sa tam pozrieť. Že je to pamiatka významná, navyše chránená UNESCOM, sme zistili až na mieste, hradby sú z byzantských čias a tiahnu sa cez šesť kilometrov, žiadna turistická reklama na ne však neláka a ani v sprievodcovi, čo sme mali so sebou, sa im nevenuje pozornosť .

Mesto v noci má kúzlo sa svetlami aj bez nich. Trieda vľavo vie byť plná tovar, čo roleta, to vyklad. Ponuka vianočných stromčekov pred Silvestrom pôsobila v reáli trochu dekadentne, na fotke ale vyznieva celkom malebne.