Výstup na Großvenediger Nordgratem

Nordgrat, čiže severozápadnej hrebeň je skala idúce diagonálne zľava.

Pôvodným plánom našej výpravy bolo zdolať vrchol Grossglockner lezeckú cestou Stüdlgrat. Großvenediger bol vybraný ako náhrada, celkom improvizované a zvolená počas piatkového večerného presunu do Rakúska, dôvodom bola zlá predpoveď počasia a plne obsadená Stüdlhütte. Noc sme strávili v civilizácii v mestečku Mátrai in Osttirol v skromnom príjemnom apartmáne, vonku bol dážď na spadnutie.

Ráno to ešte chvíľu vyzeralo, že bude pršať, počas hodinového presunu autom sa ale vyjasnilo a po zvyšok víkendu bolo už len slnečno. Prístup k chate Kürsinger je celkom časovo náročný. Parkovisko Hopffeldboden, kde musíte nechať auto, je vzdialené trinásť kilometrov od začiatku stúpania k chate, respektíve od spodnej stanice materiálovej lanovky, ktorá slúži pre zásobovanie chaty. Prejdete sa teda slušne údolím a pritom nastúpajú osemsto výškových metrov; parkovisko je vo výške 1100 m, dolnej stanice lanovky je vo výške 1900 m. To máte ale ešte pred sebou Wanderweg12 stúpajúce k chate a ďalších šesťsto metrov prevýšenia. Na ceste údolím „pendluje“ tzv. Shuttle transport, nepodarilo sa nám ho ale odchytiť, podarilo sa nám však zhruba v polovici cesty prehovoriť domorodcov disponujúceho vozidlom, aby nás za odplatu popovezl.

Fotka u vrcholového kríža nesmie chýbať. Normálka sme potom zbehli dole k chate asi za hodinu.

Budíček pred štvrtou rannej. Raňajky a štart s čelovky – asi hodinu po skale severovýchodným smerom od chaty, potom po ľadovci posiatom trhlinami. Severozápadná hrebeň treba obísť zľava, nástup na neho je možný na dvoch miestach, buď na samom začiatku, čím sa dĺžka lezenie a časová náročnosť výstupu výrazne zvyšuje, alebo až zo sedla pod poslednou časťou hrebeňa. Zvolili sme prvú variantu. Jednak sme si chceli zaliezť, jednak nás už nebavilo stúpať po ľadovci. Plánom bolo sledovať čas a akonáhle usúdime, že začíname „nestíhať“, slez sedlom k normálce a výstup dokončíme po nej, predsa len nás čakala ešte cesta k autu a večerné návrat do Prahy.

Hrebeň je fotenie odspodu, normálne cesta je vedená zľava, na fotografii nie je vidieť. Zostup z hrebeňa prvom snehovým sedlom je pomerne nebezpečný, pretože strmosť svahu sa pohybuje okolo päťdesiat stupňov, časť výpravy si to vyskúšala. Hrebeň nie je zabezpečený, väčšina lezeckých úsekov je obtiažnosti 1 – 2, avšak expozícia je významná. Jediné miesto „za tri“ v prvej časti sme istila priebežne, zvyšok hrebeňa sme išli bez istenia. Ťažšie lezenie nastáva až v poslednom úseku, je tam jedno miesto hodnotené ako 4-, je však osadené borháky. Nakoniec padlo rozhodnutie hrebeň opustiť a zísť sedlom pred posledným úsekom, predovšetkým z časových dôvodov. Vrchol sme potom zdolali normálnou cestou, o športový výkon sa pritom postarala skutočnosť, že sme klesala z hrebeňa zhruba dvesto výškových metrov, aby sme ich následne vystúpili po ľadovci.

Pohľad k vrcholu. Aj dvojkovej lezenie dá občas človeku zabrať.

A tu v tom mieste sme sa s Luckou rozhodli, že už stretneme na normálka. Bolo to vo snehovom sedle pred posledným úsekom, kde je v topo mape naznačená možnosť ústupu. My dievčatá občas vypočujeme mapu. To chlapci boli odvážnejší, slézali asi hodinu pred nami do sedla, kde je v mape výkričník a poznámka „steiles – eis, firnfeld“. Priznali potom, že jeden úsek museli slanit.

Napravo v mrakoch je schovaný Großglockner. Vrcholový kríž Grossvenediger je odtiaľto vzdialený len niekoľko metrov.

Großvenediger vrchol. Pohľad východným smerom, kde sa nachádzajú obe pražskej chaty.

Pohľad dole od vrcholového kríža na západnej a severozápadnej hrebeň. Západné hrebeň – vľavo – je takisto obtiažnosti AD, napravo je Nordgrat, ktorým sme šli.

Obaja hrebene ešte odspodu. Na Nordgrat ukazuje Lucka, západnej hrebeň je do pravého uhla k nemu. Západné hrebeň sa lezie až zo snehového sedla tesne pod vrcholom, je teda menej časovo náročný ako severnej hrebeň.

Trhliny začínajú masívne už pri nástupe na ľadovec, z miesta, kde bola fotografia urobená, je to k vrcholu zhruba tisíc výškových metrov.