Le Canyon des Portes de l'Enfer

Le Canyon des Portes de l'Enfer nebol v prvom pláne mojej návštevy Kanady. Lenže som potom hľadal, kde prerušiť 700 km cestu z mesta Québec do Monctone v provincii New Brunswick, aby sme celý deň nesedeli v aute. V automape Kanady nemožno zvyčajne nájsť turistické zaujímavosti na pozeranie, preto som skúsil server mapy.cz, kde sa v turistickej verzii dá naraziť na značky zaujímavostí (v Kanade, ktorá nemá hrady, zámky sú to predovšetkým prírodné pamiatky) a našiel som tento kaňon. Príjazd do oblasti je trochu náročnejšia na orientáciu, z diaľnice číslo 20 smer východ pri meste Rimouski odbočujeme vpravo na ceste č. 232 po ktorej ideme asi 13 kilometrov. Tu je potrebné dávať pozor, na vodopády tú upozorňuje len jedna malá smerovka. Opäť sa dáme vpravo, prejdeme dedinou Saint Narccisse de Rimouski a pokračujeme ďalších 8 kilometrov k chate, v ktorej je infocentrum oblasti. Pripomínam že cesta pomaly prechádza vo spevnenú kamenitú cestu, na ktorej možno obmedzenie rýchlosti na 70 km / h je možné brať ako srandu. V chate platíme poplatok cca 14 CAD is daňou za vstup do parku a dostávame letáčik s mapou (vo francúzštine, ako inak sme v Québecu). Pani informátorku nám ešte odporučí najprv ísť na druhej parkovisko a prejsť si okruhy v severnej časti a potom sa vrátiť a prejsť okruh pri vodopáde Grand Sault. Sadáme do auta a ideme po naozaj veľa nerovnej ceste plnej hrboľov. Aj tu je obmedzenie rýchlosti na 50 km / h, ja sa svoju Kiou z požičovne mám na tachometri rýchlosť polovičný, a modlím sa aby auto neprišlo k úhone. Po päťkilometrovej jazde vystupujeme na druhom parkovisku. Pretože nás ešte čaká do cieľa 450 km volíme možnosť trasy skrátenej 2,3 km dlhého okruhu (aj tak sa v letáčiku udáva 1,5 hodiny chôdze). Chvíľami ideme po povaľovať chodníku, chvíľami je chodník kamenistá, sem tam sa zastavujeme pri tabuli náučné chodníky určené najmä deťom, a na trase je aj niekoľko altánkov s výhľadom na rieku Rimouski, ktorá si razí koryto o poznanie nižšie, než sa zatiaľ pohybujeme my. Po pol kilometra prichádzame k lávke, ktorá prechádza vo výške 63 metrov nad hladinou rieky na druhú stranu kaňonu (vraj je to najvyššia lávka v provincii Québec). Prechod po trochu provislé lávke je v pohode, aj keď sa trochu hojdá. Na druhej strane kaňonu je kreslená rozhľadňa, avšak úspešne ju v podstate supluje vyhliadkový altánok. Po zdokumentovaní sa vraciame cez lávku a pokračujeme ďalej k potoku Grand Macpés. Odtiaľ nás čaká zostup k rieke, čo zaistí 300 schodov, na ktoré sme všade upozorňovať. Pomaly zostupujeme pozdĺž vyššie spomínaného potoka ktorý tvorí na skalnatom povrchu také malé vodopádky, až sa zastavujeme na brehu rieky. Po zdvihnutí zraku vidíme lávku klenúca sa o tých 63 výškových metrov vyššie. Čaká nás opäť 300 schodov, tentoraz smerom nahor. Po ich zdolaní sa nachádzame na odbočke, pokračovanie by nás zaviedlo k Chute Chaud, teda teplému vodopádu, ale predĺžilo by našu cestu o hodinu, čo sa nám nehodilo. Vraciame sa teda po ceste označenej ako Raccourci (ako som si potom preložil je to výraz pre skratku) a po Sentier du Portage (čo by malo znamenať cestu pre prenášanie kajakov) sa vraciame k parkovisku. Po 2 kilometroch zastavujeme na P1 teda miesto na parkovanie. Tu je už infraštruktúra lepšie, je tu chata, kemp, piknikové stoly, reštaurácie, pretože je koniec septembra, nič moc už tu nefunguje a tak si musíme vystačiť z vlastných zásob. Tu nás čaká vlastne len 1 km dlhý chodník Vedie nás k vyhliadkam na Chute Grand Sault teda na veľký vodopád. Vraciame sa späť na parkovisko okolo kempe. Ešte sa posilniť na cestu za zvukov večne padajúcej vody a vyrážame za ďalším poznávaním. Rozhodne táto brána do pekiel je celkom príjemná a stojí za pozretie.

Kto sa bojí, ďalej nemôže. Hladina rieky je presne 63 metrov pod nami

224, 225, 226 … to je schodov, kedy už tam budem?