Jazda z Tupiza na Altiplano

Na severnom konci mesta je malý vojenský check-post, kde budete musieť opustiť na chvíľu vozidlo a vojaci postrekom „vydezinfikujú“ kolesá džípov. Je to samozrejme nezmysel, ale platí sa za to poplatok, takže prilepšenie pre miestne úrady.

Na sever vedú hneď tri cesty – do Potosi, Uyuni a naše vedúce do San Vicente. Naša prašná cesta sa stáča po chvíli na západ a prechádza údolím, ktoré v červenom skalnom hrebeni vytvorila riečka Palala. Okolo nás sú krásne zerodované skalné veže.

Rieka Palala výrazne mení svoj prietok podľa ročného obdobia a jej koryto plné malých kamienkov je tu poriadne široké. Miestny krovinatá vegetácie je cieľom početných stád dobytka, prevažne kôz. Väčšina známych miestnych skalnatých útvarov sú však až o niekoľko kilometrov ďalej.

Na niektorých horských masívoch je pekne vidieť, ako tu erózie skalných veží ešte len začína.

Cestička sa po chvíli oddelí od koryta rieky a začne v zákrutách stúpať po bočnom hrebienku vyššie do pustých kopcov. Pozdĺž cesty trčí z krovinaté vegetácie nejeden kaktus.

Shunpike konečne vystúpi do prvého sedla (3 720m nm), z ktorého sú úžasné výhľady na rozprávkový les farebných skalných veží El sillar. Tu je väčšinou prvý oficiálny zastávka na fotenie. Ak vystúpite cca 30 výškových metrov po cestičke na pahorok nad sedlom, otvorí sa vám aj krásny výhľad späť na celú vašu doterajšiu cestu: naľavo je široké údolie Quebrady Palala a priamo pred vami farebné hrebene objímajúci zo všetkých strán Tupiza.

Okolo vás uvidíte veľa kaktusov – niektoré tu dorastajú 2–3 metrov.

Najkrajší výhľad je priamo dole na farebné veže El sillar pripomínajúce viac známy americký Bryce kaňon. Pešia výprava z Tupiza medzi tieto veže patrí medzi nezabudnuteľné zážitky / na rozdiel od Bryce kaňonu tu však nestretnete ani turistu /.

Celá oblasť údolia Palca je relatívne rozsiahla, takže obísť pešo všetko počas jedného dňa je prakticky nad ľudské sily.

Cesty odtiaľ ďalej stúpa niekoľkými zákrutami vo svahoch pustého kopca smerom Altiplano.

Pri pohľade späť skoro až vyrazí dych extrémne zerodovaný svah, nad ktorým vedie táto cesta. Je vidieť aj prvé vyhliadkové sedlo a mini kopček nad ním.

Po chvíli aj posledné zvyšky krajiny „Divokého západu“ okolo Tupiza mizne a džíp stále stúpa v pustých svahoch až na vrchol tohto hrebeni oddeľujúceho tieto dva svety.

Cesty vrcholí v (4 365m nm) a potom hlboko klesá späť k rieke. Kam až oko dovidí, sú vidieť pusté hrebene.