White Sands National Monument

Takto nejako by mohla začať rozprávka o jednej z najfotogenic­kejších púšťa sveta – White Sands. Je naozaj ukrytá medzi horami a nájdete ju v Spojených štátoch amerických, konkrétne v štáte Nové Mexiko, 240 míľ južne od mesta Albuquerque. Hory, ktoré ju obklopujú, sa volajú San Andres a Sacramento Mountains. Rozľahlá panva medzi nimi má názov Tullarosa Basin. Leží vo výške okolo 1200 mnm a jej južná časť je pokrytá dunami oslnivo bieleho, trblietavého piesku. Výška dún je miestami až 15 metrov a ako v každej púšti sa ich tvar a umiestnenie neustále mení. Vnútri, ako čerešnička na šľahačkové torty, sa rozprestiera jazero Lucero. Táto oblasť sa nazýva White Sands National Monument a rozkladá sa na 712 km². Touto rozlohou teda patrí Biele piesky k tým menším národným parkom v USA. Pre Vašu predstavu – Vysoké Tatry majú rozlohu zhruba rovnakú. Takže zase taký trpaslík to nie je. Dve tretiny panvy Tullarosa Basin sú verejnosti neprístupné. Je to vojenský priestor slúžiaci ako testovacie územia raketových zariadení. Takže občas sa stane, že je vstup do národného parku zakázaný, pretože lietajú rakety a strely všetkých možných doletu. Ale všetko sa dá pohodlne dohľadať na internete. Vstupné v roku 2015 bolo 3 USD, čo nám prišlo ako hrozný nepomer, keď sme si predstavili, že napríklad za vstup na Empire State Building sme zaplatili 30 USD.

Vchádzame autom na bielu svetielkujúce ceste, ktorá nás prevedie malým zlomkom celého národného parku. Prvá myšlienka? Nejakým skokom v čase a priestore sme sa dostali do Álp! Naozaj. Všade snehobiela, cesty pretiahnutá pluhom, po okrajoch mantinely. Avšak teplota vzduchu okolo +35 C nás po vystúpení z auta vráti do reality. Naozaj sme v púšti. A to nie v hocijakej púšti. Podľa toho, čo píšu, sa jedná o najväčšiu sadrovcové púšť na svete. Tunajšie sadrovec je ľahký, trblietavý a v kombinácii s azúrovo modrou oblohou vytvára nezabudnuteľné scenérie. Vyzúvajú topánky a ako malé deti vybiehajú boso na jednu z dún, potom na druhú, na tretí a ďalšie a ďalšie. Trochu to páli, piesok je horúci, preteká medzi prstami. Váľa sa v ňom, vyhadzujeme ho do vetra, cvakají neuveriteľné množstvo fotiek. Všetky vyjdú skvele. Toto miesto je jednoducho sakramentsky fotogenické. A to ešte nenastala zlatá hodinka pred súmrakom!

Popojíždíme autom o kus ďalej a scenár sa opakuje. Pozorujeme partiu ľudí, ktorí si na tú krásu priniesli umelohmotné bôby a snaží sa duny zísť zhora nadol. Ide to tuho. Predsa len piesok toľko nekĺže. Tejto zábave tu hovoria „Sledding“. Občas narazíme na nejakého chrobáka, ktorý si šliape svoju vlastnú cestičku po hladkých dunách. Biele myšky nevidíme, ale vraj tú preukázateľne sú a to nemusíte ani piť alkohol. Žije tu zvláštny druh, ktorému sa hovorí pytlouš. Ak by sme ho chceli uvidieť, museli by sme pobudnúť cez noc. Ide totiž o nočný tvory. Pravdepodobnejšie je, že by sme našli ráno len stopy po ich labkách vytlačené do sadrovcových piesku.

Treky sú tu dobre značené. Na začiatku každého je kniha, do ktorej je nutné sa zapísať, ak nejaký ten trek chcete zvládnuť. V záujme bezpečnosti odporúčam. Stratiť sa medzi dunami je veľmi jednoduché.

Deň tu utiekol nejako rýchlo a slnko sa pomaly prikláňa k západu. Nastáva najkrajšie obdobie dňa. Zakliata nevesta ukazuje celú svoju krásu. Tiene sa predlžujú a čo fotka, to skvost. Naposledy nechávame prekĺznuť jemný piesok medzi prstami, pár posledných pohľadov na šeriacej sa púšť. Nevesta ide spať. Nebudeme rušiť. Pekné sny, kráska!