Výstup nad jazero Chungara

Pár labiek na stan a budova strážcov národného parku Lauca je u malého sezónneho potôčiku končiace v ľahko močaristých bofedalech na brehoch jazera Chungara. Výhľad na sopku Parinacota priamo z kempu je nádherný.

Vďaka bofedalům sa sem sťahujú aj lamy Vicuna na pastvu. Na obzore je zvetralá sopka Cerro Quisiquisini (5 525mm nm), cez ktorej vrchol vedie štátne hranice Bolívia-Čile.

Na juh od štátnej cesty sa nachádzajú tri vysoké sopky zvanej Nevados de Quimsachata, na ktoré prakticky nikto nelezie: Acotango (6 052m nm), Umurata (5 730m nm) a Cerro Capurata (5 990m nm). Výhľady na ich slávnejší kolegami by však boli určite úžasné!

Ak pri svojej prechádzke pozdĺž brehov jazera dôjdete až na jeho západnej koniec, určite si svoju návštevu vylepšite túrou na zvyšky bývalej monumentálne sopky. Budete stúpať nahor po tiahlom hrebeni nad sezónnym údolím. Cesta nie je náročná, ale aj tak dávajte veľký pozor, neb ak pôjdete samy a zlomíte si nohu, tak vás tu nikto nemusí nájsť.

Polostrovy spadajúce do jazera vyzerajú z výšky ako prsty nejaké gigantické laby.

Na obzore čnie ako maják aj najvyššia hora Bolívie Nevado Sajama.

Po dosiahnutí vrcholku sopky alebo len nejakého výhľadového miesta na jej stráni sa zvoľna vracajte späť do kempu, než padne zima a tma. Nemusíte sa vracať rovnakou cestou, ale dá sa dôjsť do kempu priamejším voľnou krajinou. Potom už sa len teple oblečte a sledujte odrazy sopky v jazere pri západe slnka.

Pri západe slnka sa do červena sfarbí opustenej sopky Nevados de Quimsachata. Budete si tu užívať úplný pokoj, keďže všetci výletníci z Arica už budú dávno preč a málokto tu kempuje cez noc.