Výstup na Kala Patthar

Vyhliadka z Kala Patthar je naozaj lepšie na západ slnka, takže ak sily a počasie dovolí je ideálny, po krátkom odpočinku v Gorak Shep, vyraziť na výstup, len tak naľahko, ešte v ten istý deň, kedy sem človek dorazil z Lobuche či z nejakého iného ešte nižšieho miesta. Najskôr sa musí prejsť vyschnuté jazero, teraz polo ground. Pri troche šťastia možno tu uvidieť jazdca na koníkoch hrať pólo. Koníky si v trysku asi pekne pretiahnu pľúca. Hneď za jazerom sa cesta rozdeľuje. Buďto sa môže stúpať najskôr na malý „pravý“ Kala Patthar (5 545mm nm), značený v mape, s nasledujúce krátkou hrebeňovka na vyšší vrchol (5 648mm nm) alebo ísť na ten vyšší vrchol rovno. Ideálne je samozrejme ísť cez oba :-). S pribúdajúcimi metre výstupu, po chodníku v trávnatom svahu, sa čím ďalej viac otvára pohľad na skalnatú križovatku „diaľnic“ ľadovca Khumbu a Changri. Farebné strechy Gorak Shep sa lesknú už hlboko dole.

Človeku to nedá, aby každú chvíľu nezastavoval a nefotil stále to isté panorámu Nuptse a špičku Everestu, ktorá je s pribúdajúcou výškou čím ďalej väčšie. Je to naozaj nádhera! Kvôli tomuto pohľadu stálo za to sa sem tých niekoľko dní pazúry. Ani pohľady na ostatné strany nie sú vôbec zlé. Krásne ľadová špička jedného z malých vrcholkov na hrebeni vedúceho k Pumori a malý, veľa sa roztopil snehobiely ľadovec pod ním navodzuje otázky, ako to tu muselo vyzerať, keď boli ľadovce ešte v plnej sile.

Na pár posledných výškových metrov sú potrebné ruky, takže trekové palice docela prekáža. Na zostup sa však budú určite hodiť :-). Po cca 75 minútach výstupu sme na vrchole Malého Kala Patthar (5 545mm nm). Vítajú nás tu samozrejme nevyhnutné zástavky. Je odtiaľ pekný výhľad na hrebienok k Pumori.

Výhľad na východ je presne rovnaký ako tá najklasickejší pohľadnice v každom kathmandskom kníhkupectve. Vidieť to na vlastné oči je ale o moc lepšie ako na papieri.

Po krátkom odpočinku sa pokračuje cez silne rozpukaná hrebeň s občasným ľahkým lezením do sedielka pod Veľkým Kala Patthar. Odtiaľ sa už šplhá po Sutra okolo meteorologických antén. Pribúda čoraz väčšie spleť zástaviek, do ktorých sa nebezpečne zamotávajú nohy. Navyše, už v tejto výške človek nemá úplne istý krok, takže pozor! Vrcholok (5 648mm nm) je len maličká kamenná špice, vyzerajúci ako dračie zub, tak akurát pre jedného človiečika. Okolo sú len nedozierne priepasti. Ďalšie pokračovanie hrebeňa smerom k Pumori už je ťažko horolezecké a ani sa ako výstupová cesta na túto horu nepoužíva.

Stúpajúci podvečernej mraky dokonca často zahaľujú Nižšia Kala Patthar. Preto je rozhodne taktickejší čakať na západ slnka na jeho vyššom bračekovi. Aj tak sa väčšina turistov, čakajúci tu na západ slnka, v čoraz väčšej zime, obáva, či mraky nestúpnu ešte vyššie a nepokazí očakávané divadlo.

Špička Ama Dablamu vytŕča cez nižšiu hrebeň a ako maják čnie nad oblaky prevaľujúce sa do 5 600 metrov nad morom.

Slniečko pomaly začína zapadať a veľká väčšina turistov už zostupuje späť do Gorak Shep. Netuší, že prichádzajú o jedny z najkrajších západov slnka vo svojom živote. To za trošku vymrznutiu predsa stojí :-)

Konečne nastáva vytúžené krásne divadlo zbarvování špičiek miestnych velikánov. Farba sa postupne mení zo zlatej do oranžovej až nakoniec do červenej.

Nakoniec svieti už len špice najvyšších vrcholov, ktoré postupne, ako vypálené sviece, zhasínajú. Konečne je to tu – september už len pyramída Mount Everestu. Aj bez akýchkoľvek merania potvrdzuje, že je bez debát najvyššia hora sveta. Predstavenie po niekoľkých minútach definitívne končí a nezostáva než v čoraz väčšej tme a zime zbehnúť staré 500 výškových metrov do Gorak Shep na zaslúženú neskorú večeru. Svah svieti čelovky turistov, ktorí vyčkávali na západ slnka v rôznej výške.