Článok Prehliadka ostrova Kalsoy

Z prístavu vedie (až na pár drobných odbočiek) prakticky jediná cesta, ktorá sa tiahne pozdĺž celého ostrova. Ten je 18 km dlhý a široký v priemere iba 2 km.

Polovica cesty vedie pozdĺž pobrežia, pri ktorom sa pasú ovce. Niektoré sú krásne chundelaté.

Iné majú poriadne dredy.

Na severovýchode sa trochu pretrhali mraky a slnečné lúče prekreslili pohľad na dedinu Kunoy na susednom rovnomennom ostrove.

V polovici ostrova jazda po pobreží na chvíľu končí.

Druhá polovica cesty vedie cez 4 úzke tunely.

V severnej časti ostrova cesta končí niekoľkými serpentínami, až sa dostane do dediny Trøllanes.

Nad dedinou sa týči špicatá a najvyššia hora ostrova – Nestindar (788 m).

Z malej dediny Trøllanes s iba 13 obyvateľmi vedie chodník k jednému z najikonickejších majákov Faerských ostrovov. Cesta nie je veľmi náročná, vedie do mierneho kopca a idú väčšiu prekážku je tak ovčí trus. Po daždi je však potrebná zvýšená opatrnosť.

Celá trasa vedie okolo krásnej hory Borgarin (537 m), ktorej východnú stranu tvorí mierny trávnatý svah a západný je takmer kolmý útes vedúci až k morskej hladine.

Sám o sebe maják nie je príliš zaujímavý. Čo toto miesto robí úžasným, je jeho okolie.

Úzkou cestičkou sa ide k najkrajšej vyhliadke na maják Kallur s horou Borgarin v pozadí. Hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá, pri silnom vetre a mokre sa po cestičke k vyhliadke odváža ísť málokto. Za dobrého počasia je pri pohľade na západ vidieť skalný útvar Obor a Čarodejnice.

Áno, toto je presne to miesto, kde zomrel James Bond vo filme „Nie je čas zomrieť“.

Priamo pod dedinou Trøllanes je krásne kamenné pobrežie.

Ďalšou zastávkou je dedina Mikladalur, ktorá je najväčšou dedinou na ostrove. Dedina je známa vďaka niekoľkým legendám. Nachádza sa tu aj vodopád a krásne pobrežie s útesmi a jaskyňami.

Priamo pod dedinou je známa socha tulenia ženy. Miestni verili, že tulene bývali ľudia, ktorí dobrovoľne hľadali smrť v oceáne. Raz za rok im bolo dovolené prísť na pevninu, vyzliecť sa z kože a baviť sa tancom, ako ľudské bytosti. Mladý farmár z dediny Mikladalur tomu príbehu nechcel veriť, šiel preto jedného večera číhať na pláž, kde uvidel veľký počet tuleňov priplávajúcich k brehu. Tam sa vyzliekli z kože, ktoré potom položili na pláž a ako ľudia šli tancovať. Chlapec sa zahľadel do jedného dievčaťa, ktoré svoju kožu položilo blízko miesta, kde sa skrýval a tú kožu ukradol, aby sa nemohla vrátiť späť do mora. Keď nad ránom začalo vykukovať slnko, všetci tulene sa obliekli späť do svojej kože a vrátili sa do mora. Tulenie dievča bolo veľmi rozrušené, keď nemohlo nájsť svoju kožu, aj keď jej pach stále zostával vo vzduchu, a potom sa objavil muž z Mikladaluru, ktorý ju držal, ale nechcel ju ju vrátiť, napriek jej zúfalým prosbám. Bola tak prinútená s ním odísť na jeho statok, kde si ju nechal ako svoju manželku a tá mu porodila niekoľko detí. Po celú dobu mal tulenie kožu schovanú zamknutú v truhle a kľúč mal stále pri sebe. Jedného dňa, keď odplával rybárčiť, zabudol kľúč doma. Keď to zistil, uvedomil si, že toho dňa o svoju ženu príde. Tak sa aj stalo a po návrate našiel doma len opustené deti. Keď sa tulenie dievča vrátilo späť do mora, čakal tam na ňu tuleň, ktorý ju celú tú dobu miloval. O pár rokov sa tulenie žena zjavila farmárovi vo sne a poprosila ho, aby s dedinčanmi nezabíjali tulene žijúce v jaskyni, pretože ide o jej rodinu. Nasledujúci deň, keď šli na lov jej prosbu ignorovali a tulene zabili. Keď potom večer ich mäso varili, zjavila sa tam tulenie žena v podobe hrozivého trola a zoslala na celú dedinu kliatbu – pomstu mužom z Mikladaluru, jedni budú umierať na mori, iní padať z vrcholkov hôr, kým nebude toľko mŕtvych, že keby spojili svoje ruky , objímu celý ostrov Kalsoy.