Výstup na Grossglockner Stüdlgratem

Kvôli zápche pri Mníchove a drobnému „kufra“ na diaľnici (keď idú dve „bábovky“ na lezenie, môžu sa ľahko „zakecat“) sme dorazili na parkovisko pri Lucknerhausu až po šiestej hodine večernej. Koľko, že je to hore? Pätnásť set výškových. To dáme tak za tri, za tri a pol hodiny …? Voláme na chate, nech nám schovajú večeru. Po necelej hodine šliapania, kúsoček nad Lucknerhütte, narážame na ukazovateľ: Erzherzog-Johann-Hütte 4h 30 min. Market, tos nevidela, hlási Lucka. A tiež, že nie, po desiatej sme tam. (Čas bol zrejme odhadovaný kvôli FERRAE, obtiažnosti cca B.) Večeru nám neschoval, ale zostala im gulášovka. Chata bola plná, z polovice ktorými boli páni Guida s klientmi; odtiaľto sa zvyčajne ráno vyráža na normálka, k vrcholu je to zhruba štyristo výškových metrov. Pre zasvätené: Stüdlhütte bola obsadená, preto sme volili túto nezvyčajnú variantu, prišlo nám to lepšie, než zostať na noc dole.

Na chate je v päť hodín raňajky, vyrážame krátko pred šiestou. Zatiaľ čo ostatné idú hore (na fotke je vidieť normálne cesta vedúca po ľadovci a potom nastupujúci na skalu), my naopak mierime dole, čaká nás zostup šesťsto výškových metrov ku Stüdlhütte k nástupu na hrebeň Stüdlgrat (v hmle), po ktorom je to k vrcholu zhruba jeden výškový kilometer.

K chate Stüdlhütte to nakoniec nezabralo ani hodinu, cestou po ľadovci sme samozrejme viedli úvahy, že by sme si to mohli skrátiť Nekuda doprava cez hrebeň, aby sme nechodili zbytočne až dole, našťastie skúsenosti splnili svoje, teda, že cesta, ktorú človek vidí, aj keď je dlhšia, je väčšinou správna a rýchlejší, než tá kratšia, lákavá … Sedem hodín ráno, nikde nikto, prečo bola tá Stüdlhütte obsadená? Alebo sú všetci pred nami?

Na hrebeň sa nastupuje po asi hodinovej chôdzi po ľadovci nahor, spočiatku uteká pod nohami suť a kamene, ale rýchlo sa to zlepšuje, hrebeň potom už celkom drží a tiež hľadať cestu v skale sa nám darí. Od vrcholu na západ, zhruba v pravom uhle k našej ceste, sa tiahne hrebeň Glocknerwand, ktorý predstavuje kompletnú traverz Grossglockneru, sledujeme na ňom nejaké postavičky. O tejto ceste na vrchol je toho pomerne málo k nájdeniu; človeku utkvie hlavne Háčkův opis, že je to „jedenásťhodinový výživná túra, ktorá sa vyrovná traverzu Taschhorn-Dom“. Silnie vietor a je vážne celkom nepríjemný, toto teda predpoveď úplne nesľuboval, Lucka zrovna nejako nelezie a v tom vetre sa moc čakať nedá, liezť bez rukavíc tiež nie.

Platňa (III + / IV-) je najťažšie miesto z celej cesty. S batohom na chrbte a v pohorách je to trochu iné ako v lezečkách az hrany (vľavo) čo jediná „berie“, je výhľad až dole na ľadovec, avšak je tam istenie, naozaj netreba žiadna panika.

Pohľad z vrcholu na Kleinglockner, cez sedlo Obere Glocknerscharte. Pred nami je asi hodina zostupu na Erzherzog-Johann-Hütte. Vľavo je vidieť kus starej normálka z východu od Franz Josefs Höhe.

Z chaty dole sa nám nechcelo. Počet sestoupaných metrov sa ten deň nasčítal na 2500. Nocľah sme riešili ad hoc cestou do Čiech pod širákom kúsok od Mittersillu. Bolo to pekné. Nejzprofanovanější kopec vo východných Alpách konečne zdolaný, dokonca v deň, keď bratia zo Solúna dorazili kedysi na Veľkú Moravu, škoda, že im nehovoríme Crha a Strachota (v preklade staročeské), príde mi to také veselšie.