Túra cez priesmyk Gondogoro La

Celý výstup z Ali kempu do sedla Gondogoro vedie po husto zasneženom ľadovci, čo znamená jedno – vstávať už okolo polnoci a po malej energetickej desiatu vyraziť za svetla čeloviek, kým je sneh zamrzli, ústrety sedlu. Aj tak sa „ťažšie“ jedinci prepadajú miestami po kolená a výstup sa stáva veľmi vyčerpávajúce, zvlášť v takejto nadmorskej výške. Výpravy turistov či horolezcov vedie špeciálny Gondogoro guide, ktorý pozná cestu do priesmyku aj „po zlepu“. Cesta navyše po tme strašne pomaly uteká. Zrazu sa objaví prudká stena, na ktorej sú zavesené fixné laná – bez nich by výstup bol bez horolezecké výbavy nemožný. Laná sú nekonečná a človek sa musí držať stále v pozornosti, aby neurobil nejakú osudovú chybu. Svah je naozaj veľa prudký, má okolo 50 stupňov. Keď sa konečne sa začína svitať, človek sa môže rozhliadnuť, kam to vôbec lezie.

Po úsvite sú okolo nás vidieť obrovské ľadové kryhy dodávajúca výstupu pocit ako pri zdolávaní nejaké naozaj vysoké hory.

Postupne začínajú byť vidieť na obzore aj Gasherbrumu a Broad peak. Bohužiaľ je pri výstupe len málo miest, kde sa dá bezpečne fotiť.

Po troch hodinách z Ali kempu a dlhom prudkom výstupe prekvapí ploché a široké sedlo, na ktorom je dokonca ešte nuznější stan, kde býva správca priesmyku, ktorý sa stará o fixné laná. Vidieť je konečne znova aj K2, Broad peak a Gasherbrumu, ale napodiv nie tak pekne ako z Concordie. Nadmorskú výšku tohto priesmyku uvádza každý zdroj inak – a to v rozmedzí 5500–6000m nm, ale skutočnosť podľa gps a google earth je 5 625m nm

Slnko vychádza nad hrebeňom Gasherbrumu a pomaly osvetľuje tisíce horských štítov Karakoramu. Zaujímavosťou je, že táto cesta z Askola do Hush bola objavená až v roku 1986.

Zaujímavejšie výhľad takto po ránu je na druhú zostupovú stranu sedla s úžasným vrcholkom na Laila Peak (6 096m nm).

Výhľad do hlbiny údolia Gondogoro – tento několikasetmetrový zostup je s prehľadom najnebezpečnejší časť nielen tejto etapy, ale celého treku.

Zostup je veľa nepríjemná záležitosť – nekonečné „schodisko“ malých vo firne vytesaných schodíkov istených lanom. Tu je potrebné sa držať naozaj kŕčovito. Jedna chyba a nasleduje pol kilometrovej pád do doliny. V týchto pasážach sa údajne ročne zabijú 2–3 ľudia. Mimo pošmyknutia tu hrozí tiež lavíny a zvlášť v auguste, kedy je najviac odtátého snehu aj veľmi časté pády kameňov. Len čo skončí smrteľné schodisko, cesta pokračuje ďalším „výživným“ úsekom – a to dlhým traverzu najskôr v snehu a potom v kameňoch …