Článok Trek cez Hardangervidda

V dňoch 29.6 –13.7.2017 Sme podnikli cca 140 kilometrov dlhý prechod nórskej náhornej plošiny Hardangervidda. Boli sme štyria ja (59) moja žena Hanka (52) a naši známi Karel (51) a Dáša (46). Pre všetky tri menované to bolo prvé Nórsko, pre Karla s Dášou dokonca prvou trek v živote. S Hankou sa pokladáme za celkom ostrieľaných cestovateľov, ale dva nováčikovia sa nám každú chvíľu postarali o nejaké zaujímavé a nevšedné situácie. Plánovaná cesta začínala v Tyssedallu respektíve v miestnej časti Skjeggedal známeho ako východiskový bod pre cestu na Trolltungu. Okolo Trollungy ďalej smerom na severovýchod k najvyššiemu kopci na Viddy, Hårteignu až pod ľadovec Harangerjökulen. Ten sme obišli zo severovýchodnej strany a cieľom našej cesty sa stalo Finse 1222, najvyššie položené stanice Nórsku. (Tá číslica v názve je jeho nadmorská výška) Samotný trek patrí medzi stredne ťažké, ale pre trošku oneskorené jar v Nórsku, sa stal vďaka snehu, ktorý nás čakal vo výškach nad 1.200 trekom najvyššej náročnosti. Navyše naši dvaja nováčikovia mali trochu horšie vybavenie a tak dostávali pekne zabrať. Ale je fakt, že celý čas išli bez fňukanie a sťažností aj keď občas im asi veľmi veselo nebolo. Tu pridávaný krátky úryvok z Dášina denníčka: „Dážď silnel ,,, tak a chytro postaviť stan! Boli sme už pekne mokrí a ruky stuhnuté, fúkal vetrá a bolo ťažké stan postaviť. Ako sme sa ponáhľali v tom vetre daždi ,, tak sa nám podarilo dať opačne plachtu, než sme mali vchod !! Ajéééje! no znova !! Prsty už mi mrzli aj napriek rukavice ,, tie som mohla žmýkať. No sláva podarilo sa upevniť stan kamene a už zaliezť do stanu a dať si suché veci. mali sme pri sebe trochu vody ,, to stačilo na polievku ,, tož sme si ju uvarili v predsieni ,, dali si sušeného mäska ,, zaliezli sme do spacáku až po uši ,, ja si dala druhej teplé rukavice na spaní.Celou noc pršalo a bol šialený větřisko. stan sme mali blbo otočený ,, zrovna na tú širšiu plochu fúkal vietor tak hnusne ,, že stan úplne líhal na mňa !! sme na náhornej plošine a je tu pekná kosa !! Ani som nemohla zaspať ,, větřisko fučelo a ja držala tyčky od stanu ,, aby neprdly !! Vraj to vydrží a nemám sa báť ,, povedal Karel ,, tak som ho poslúchla ,, zaliezla celá do spacáku a klopala som sa ,, aby to stan vydržal. " Nekonečné prechody snehových plání a veľa sneho-ľadových mostov cez divokej rieky sa nám starali o stály a neutíchajúci prílev adrenalínu. Ako čerešničku v tomto adrenalínovom zákuskov sme mali asi 35–40 široký a docela hlboký (dámy to mali po zadoček) brod rieky, ktorej brehy boli viacmenej pod snehom a tomu zodpovedala aj teplota vody. Sneh tiež mohol za čiastkové neúspech a to nedobytí hory Hårtiegen 1690. Ďalšie prechody riek po lanových-hojdacích mostoch potom už boli len nevinnou zábavička. Denne sme šliapali okolo 13 km a v miestach kde sneh nebol io niečo málo viac. Po celú dobu sme mali úplne úžasné počasie, teda na nórskej pomery. Vyzerá to asi takto: jeden deň slniečko, nebo bez jediného mráčika teploty okolo 22 ° C, deň nasledujúci silný vietor odhadom v nárazoch tak 60km / hk večeru sa pridáva dážď s ľadovou krupicou teplota je tesne pod nulou. Ďalší deň oblačno, oblaky jazdí po zemi, popoludní už slniečko vykukne ale nasledujúci deň prší. Tak nejako sa to rôzne strieda celý čas čo sme na treku. Pre Nory normálka, pre nás zo začiatku trošku prekvapko, ale vďaka dobrej slivovičce sa to dalo zvládať. Tiež skutočnosť, že východ slnka je v tomto ročnom období cca v 4 ráno a západ po 23 hodine, je pre niektoré z nás docela kuriózne. Navyše noc ktorá by sa dala predpokladať medzi východom a západom slnka akosi stále nie a nie prísť, je len akési podivné šero, noc – nenoc Nakoniec sme do Finse dorazili deň pred plánovaným termínom a ja s Hankou sme si ešte naľahko "vybehli“ k spodnej hrane ľadovca Hardangerjøkulen. Nakoniec ešte nejaké praktické informácie: letenku Praha – Bergen spiatočnej sme si kupovali s veľkým predstihom cca 7měsíců a teda stála len 3.900 / os vrátane zapísanej batožiny 20kg, približne rovnakú sumu som vynaložili na vlaky a autobusy v Nórsku. Teda suma sumárum výlet na 15 dní približne za 8.000 Všade sa dá platiť kartou, všetci vedia po anglicky, autobusy a vlaky jazdia presne, sú čisté, personál bez výnimky usmievavý a ochotný. Sušená jedla vlastnej výroby sme konzumovali celú dobu. Váha potravín bola 7kg / os vrátane 0.75l slivovice. Váha batohov mierne cez 20kg na štarte. Iba plyn na varenie sme kúpili až na mieste.

Najhoršie stúpanie je za nami a narážame na prvý sneh

Nad 1.200 nás čakajú nekonečné snehové pláne .......

...... a sneho-ľadové mosty cez divoké bystriny

To najhoršie už má Hanka za sebou, prvú hlbšiu časť brodu som jej preniesol batoh na ostrovček, pretože inak by ho namočila. Druhá širšiu časť už bola plytšia. Teplota vody tesne nad nulou.

Ako sme nedobyli Hårtaigen … zasnežený a držia zaľadované komín, bez mačiek neschodný, nám nedovolil výstup na najvyšší bod Hardangerviddy-Hårtaigen 1690

Schádzame od Hårtaignu asi o 500 m výškových a pred nami sa otvárajú zelené pláne

Bielu vystriedala zelená a hojdacia mosty sú po tých snehových úplná brnkačka.

… ideme podľa krásne rieky a v diaľke je vidieť turistická chata DNT Hedl

Pokračujeme podľa rieky Veiga

..... a celá rieka Veiga sa nakoniec zmestí do tohto úzkeho hrdla. Vodopád Valurfossen.

Po deviatich dňoch, sme prišli do civilizácie u ďalšieho vodopáde Vøringfossen.

… a my využívame „výdobytkov“ cilivizace

..... a je to tu, hovoril som neťahajte ho za tie uši

Zdá sa, že nám trollík už odpustil a my si môžeme vychutnať výškový rozdiel 1.300. Presne toľko to je z miesta fotografovania dole k Simadalsfjordenu.

Konečne sa nám ukázal ľadovec Hardangerjøkulen a pod ním jazero Rembesdalvatnet.

Stratení v nekonečných kamenných platniach.

A už zase sneh …

Prepady v snehu nám ukazujú, koľko že ho vlastne pod nami je.

Do Finse, náš cieľ je to už len kúsok. Rieka ústi do jazera Finsevatnet.

Ideme len ja a Hanes naľahko až pod ľadovec Hardangerjøkulen.

Sme všetci vo Finse 1222 a je to koniec výpravy, bolo to ťažký, ale bolo to nádherný. Zajtra ráno vo 4:07 nám jede rýchlik do Bergenu a potom už letíme domov.